Farárka Polcková: To, že gejovia a lesby by mali žiť v celibáte, je len názor biskupov, nie učenie cirkvi

Evanjelickí biskupi vyzvali farárku Annu Polckovú, aby zvážila svoje ďalšie pôsobenie v duchovnej službe. Dôvodom je, že LGBTI ľudí nevedie k celibátu, ako to podľa biskupov odporúča učenie cirkvi.

„Nútiť ich, aby svoju orientáciu zapreli a svoje vzťahy museli utajovať, je pokrytecké,“ reaguje na stanovisko biskupov Polcková.

V rozhovore tiež vysvetľuje:

• ako vyzeralo jej stretnutie biskupmi,
• či pozná homosexuálnych ľudí, ktorí si zvolili celibát,
• ako veľmi je v cirkvi so svojimi názormi osamotená,
• či z jej zboru odchádzajú ľudia pre jej názory,
• prečo v sobotu vystúpi na Dúhovom Pride,
• či ako farárka plánuje skončiť.

Biskupi vás vyzvali na odchod z duchovnej služby. Ako ste sa o tom dozvedeli?

Dozvedela som sa to od kolegu krátko po tom, ako to bolo uverejnené na webe. V ten deň som mala naplánované množstvo stretnutí, takže som si to počas dňa stihla len narýchlo prečítať v mobile. Väčšiu pozornosť som tomu venovala až takmer o polnoci.

Čakali ste, že vydajú takéto stanovisko?

Nie. Očakávala som, že budú komunikovať inak. Po tom, ako vyšiel rozhovor s Braňom Dobšinským pre Aktuality.sk, si ma zbor biskupov pozval na pastorálny rozhovor. Myslela som si, že to, čo z neho vyplynie, mi oznámia. Oni však uverejnili všeobecné stanovisko. Venujú v ňom pozornosť viacerým témam, o ktorých sme spolu hovorili na stretnutí.

Ako prebiehalo vaše stretnutie s biskupmi?

Mala som pomerne málo priestoru na to, aby som s nimi hovorila o ľuďoch, s ktorými pracujem, o radostiach a problémoch a aby som dosiahla to, aby mi porozumeli. Nemala som z toho rozhovoru dobrý pocit. Na záver sa ma spýtali, či sa so svojimi názormi cítim v našej cirkvi komfortne. Odpovedala som, že áno. Verím Biblii a podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia vychovávam a vediem ľudí, ktorí sú mi zverení, ku Kristovi. Tak je to definované v ordinačnom sľube.

V cirkevnom zbore môžem pracovať s radosťou a slobodne. Som vďačná za tvorivú atmosféru aj porozumenie si s kolegyňou a kolegami. Za jednoznačné stanoviská presbyterstva, ale aj členov zboru k riešeniu problémov, o ktorých hovorím vo svojich kázňach a stanoviskách. Túto priaznivú pracovnú klímu si veľmi vážim.

Biskup Hroboň bol jediný, kto pri rozhovore uznal, že pozná ľudí, ktorí sa v našom cirkevnom zbore cítia naozaj prijatí a radi k nám chodia. Pripustil tiež, že keď v spoločnosti niekto o svojej homosexuálnej orientácii hovorí na verejnosti, diskredituje sa tým.

Predvolávajú si vás biskupi pravidelne?

Súčasní biskupi si ma začiatkom júna predvolali prvý raz. Predchádzajúci zbor biskupov si ma pozval viackrát, prvýkrát po tom, ako som v štedrovečernej kázni v roku 2014 vyjadrila svoj postoj k referendu o rodine. V kázni som sa pýtala, čoho sa vlastne bojíme, ak sa LGBT muži a ženy rozhodnú žiť v trvalom zväzku. Následne na to vyšiel môj rozhovor v denníku SME. Tento rozhovor aj moju kázeň vtedajší biskupi podrobne analyzovali. To isté sa opakovalo teraz, o päť rokov neskôr.

Znova im prekážala vaša vianočná kázeň?

Bola o prikázaní „nezabiješ“. Hovorila som v nej najmä o tom, čo to znamená, život chrániť a rozvíjať, a čo to znamená, život udupávať neláskou. Prikázanie nezabiješ sa totiž nevzťahuje iba na fyzickú likvidáciu. Jeho význam je omnoho širší.

Biskupi vám dnes vyčítajú, že vaše vyjadrenia a činy sú v rozpore s učením cirkvi. Je to tak?

Nie, nie je. Moje vyjadrenia na podporu LGBT ľudí nie sú v rozpore s platnými cirkevnoprávnymi predpismi. Otázky sexuálnej orientácie nepatria do vieroučnej oblasti, ale do etiky. A v tej je v evanjelických cirkvách možná názorová rôznorodosť, pluralita. Otázku postavenia a práv LGBT ľudí otváram preto, že sa mi zdôverujú so svojimi problémami.

Vnímam, že sú v spoločnosti aj v cirkvi vystavení nenávistným náladám a komentárom. Od roku 2015, keď sa počas referenda začali nálady okolo LGBT ľudí radikalizovať, sme v cirkevnom zbore žiadali vedenie cirkvi, aby k tejto téme otvorilo a viedlo odbornú diskusiu. Zatiaľ sa tak nestalo. K nevyhnutnosti otvoriť tému LGBT ľudí a ich partnerstiev sa nevyjadrujem iba ja a moja kolegyňa a kolegovia, ale celé zborové presbyterstvo, teda volení zástupcovia cirkevného zboru.

Podľa stanoviska biskupov by si mali gejovia a lesby zvoliť celoživotný celibát, pretože je to pre nich jediná možná cesta. Vy však o vzťahoch dvoch žien alebo dvoch mužov hovoríte inak. V texte pre Denník N ste sa im prihovárali slovami: „Sme vám dlžní ospravedlnenie za to, že ak chcete žiť v trvalom, stabilnom vzťahu tak ako väčšina z nás, považuje sa to v našej krajine za ‚nadprávo‘, lebo z toho vyplýva, že ste považovaní za menejcenných.“ Nie je toto jasná podpora registrovaných partnerstiev alebo iných dlhodobých partnerských zväzkov?

Je to podpora ľudí, ktorí si svoju sexuálnu orientáciu a rodovú identitu nevybrali. Bola im daná. Ak im bránime, aby mohli viesť partnerský, sexuálny život tak ako ľudia s väčšinovou sexuálnou orientáciou, považujem to voči nim za neférové a neláskavé. Nútiť ich, aby svoju orientáciu zapreli a svoje vzťahy museli utajovať, je pokrytecké. Diskriminujeme ich.

Musím sa stále vracať k prikázaniu lásky, ona by nás mala viesť k tomu, aby sme lepšie porozumeli človeku, ale aj Biblii. Je dôležité, aby sme Bibliu vedeli nielen čítať, ale dokázali aj aktualizovať jej obsah a interpretovať tisícročia staré spisy na základe nových poznatkov humanitných a spoločenských vied. Vo svojom stanovisku biskupi uvádzajú, že ordinovaným a neordinovaným odporúčajú, aby sa ich slovami riadili. Je to odporúčanie. V tom vidím nádej, že svoj názor nebudú presadzovať z pozície moci.

Prečo?

Zákonodarným orgánom v evanjelickej cirkvi je synoda, nie zbor biskupov. Synoda zatiaľ k partnerstvám LGBT ľudí nevydala záväzné stanovisko. Preto má ich vyjadrenie odporúčací charakter. Jednou vetou sa o LGBT zmieňuje Vyhlásenie o manželstve a rodine, tvrdí, že homosexuálne partnerstvá nie sú alternatívnou formou rovnakou s manželstvom. Vyhlásenie je však z roku 2012 a je namieste pýtať sa, či sa situácia nemení.

Takže keď biskupi vo svojom stanovisku píšu, že gejovia a lesby by mali zachovávať celibát, lebo inak páchajú hriech, tak je to niečo, čo je len ich názor a nie učenie cirkvi?

Áno, je to ich osobný postoj.

Vy teda nesúhlasíte s tým, aby si LGBTI ľudia volili celoživotný celibát?

Nie, nesúhlasím.

Biskupi v stanovisku tvrdia, že táto možnosť je „otestovaná ako dobré riešenie mnohými kresťanmi homosexuálmi, ktorí sa cestou dobrovoľného celibátu vydali“. Poznáte takých?

Nie, takých nepoznám. Ľudia, ktorí ma vyhľadávajú, sú so svojou sexuálnou orientáciou a rodovou identitou vyrovnaní. Problém majú iba s tým, že nie sú akceptovaní vo svojom najužšom prostredí, v rodine. Boja sa zveriť rodičom. Sú vystavení výsmechu, šikane, ponižovaniu. Ale túžia po láske, a keď ju nájdu, sú šťastní. A ja im to prajem.

Poznáte LGBTI ľudí, ktorí doplatili na to, že si zvolili cestu celibátu?

Viem, že mnohí od svojich farárov alebo farárok počúvajú, že žiť vo vzťahu s človekom rovnakého pohlavia je ohavnosť pred Hospodinom, že za to budú odsúdení, pôjdu do pekla, zatratenia, že ak budú spolu žiť, páchajú hriech. Sú teda vedení k tomu, aby sa tohto bremena zbavili, napríklad modlitbami a pôstom. Ale keď sa im to nedarí a ich túžba milovať človeka rovnakého pohlavia je rovnako veľká, sú vystavení výčitkám, že sa nesprávne modlia, že je ich viera nedostatočná.

Tým však trpia. Ak môžu, odchádzajú z komunity, rodiny alebo zo Slovenska. Nepochopenie, odmietnutie a hanba vedie ľudí aj k myšlienkam na samovraždu. Vo vianočnej kázni som preto hovorila o prikázaní nezabiješ aj v tejto spojitosti.

Vo svojom prejave, ktorý budete mať na Pride, hovoríte aj o tom, že mnohí homosexuálni ľudia žijú v heterosexuálnych manželstvách. Poznáte ich? Ako sa im žije?

Poznám. Obyčajne ich spoznám vtedy, keď sa rozhodnú rozviesť alebo odísť od rodiny. Cítia obrovský tlak. Tlaku podliehajú najprv vtedy, keď do manželstva vstupujú, neskôr vtedy, keď zistia, že v tejto pretvárke a na úteku pred sebou samým nedokážu žiť, a potom znova, keď sa rozhodnú manželstvo ukončiť. Často majú veľmi úzke emocionálne väzby s deťmi, sú nešťastní, ak prichádzajú o ich blízkosť. Keď je ich okolie presvedčené, že ich sexualita je zvrátená, často im bránia v stretávaní sa s vlastnými deťmi.

Je možné, že sa učenie a postoj biskupov slovenskej evanjelickej cirkvi čoskoro zmení a celibát už nebude pre LGBT ľudí vnímaný ako jediná cesta?

Verím, že sa to zmení. Pracujem na tom. Neviem však odhadnúť, kedy k zmene príde. Téma práv LGBT ľudí rezonuje už niekoľko rokov v spoločnosti aj v cirkvi, ale stále je na okraji záujmu. Hnevá ma to, lebo neriešenie tejto situácie má priamy negatívny dosah na kvalitu života istej časti spoločnosti. Ignorovanie jej problémov a potrieb považujem za pasívnu agresivitu. Som presvedčená, že cirkev by mohla a mala prispievať k tomu, aby sa vnímanie LGBT ľudí v spoločnosti zmenilo, aby nemuseli byť pre svoju identitu zatracovaní, vysmievaní, devalvovaní. Zatiaľ sú, a preto svoju identitu radšej taja.

Čo ak by sa táto téma otvorila a synoda by sa uzniesla, že celibát je pre homosexuálnych ľudí predsa len najlepšou cestou?

Rozhodla by som sa podľa situácie. Určite však budem zápasiť do poslednej možnej chvíle. Existuje množstvo argumentov pre to, aby sme LGBT ľuďom prístup k trvalým zväzkom umožnili. Viem, že je to pre mnohých veľmi veľké sústo. Rozumiem, že niektorí k nemu potrebujú dospieť, čas na to by som im dopriala.

Ste so svojím názorom v evanjelickej cirkvi osamotená?

Medzi farármi áno. V cirkevnom zbore však mám podporu kolegyne a kolegov. Keď vyšlo stanovisko biskupov, niekoľko kolegov a kolegýň sa so mnou skontaktovalo. Niektorí z nich ma informovali o tom, že na mňa myslia, moju prácu si vážia, ale nemôžu ma verejne podporiť, lebo sa boja. Podporu mi vyjadrili aj kolegovia a kolegyne, ktorí žijú a pôsobia v zahraničí – v Česku, Rakúsku, Nemecku, Anglicku aj v USA. Každý deň dostávam desiatky telefonátov, správ a emailov.

Švédska luteránska biskupka Eva Brunneová žije už takmer dvadsať rokov v manželstve so ženou, majú syna. Ich vzťah má aj cirkevné požehnanie. Slovenskí evanjelickí biskupi jej menovanie za biskupku v roku 2009 bojkotovali spolu s kolegami z Pobaltia či Islandu. V stanovisku vám vyčítajú, že jej vzťah je podľa vás v poriadku.

Vyjadrenie môjho postoja k partnerstvu švédskej biskupky bolo ďalšou z tém pastorálneho rozhovoru so zborom biskupov. Považujem za nemiestne, aby som sa ako zborová farárka vyjadrovala k partnerstvu biskupky v inej krajine a inej cirkvi. To, že svoje pohoršenie nad spôsobom života jednej zo sesterských cirkví zbor biskupov zverejnil, vidím ako nepochopiteľné a nešťastné.

Ak by to však bola iná kritika, napríklad biskupa v inej krajine by kritizovali za to, že je homofóbny a ponižuje LGBTI komunitu, asi by bolo namieste, aby ho kritizovali.

Áno, pokiaľ by boli svedkami toho, že sa deje neprávosť, mali by sa toho, na koho sa útočí, zastať. Ale posudzovať život predstaviteľky inej cirkvi ako nebiblický a tvrdiť, že pre jej spôsob života odchádzajú ľudia zo švédskej luteránskej cirkvi, by bolo pre mňa na ich mieste cudzie. Svoj postoj by som vyjadrila inak.

Opustili váš cirkevný zbor niektorí veriaci, ktorí nesúhlasia s vašimi výrokmi o LGBTI ľuďoch?

Niektorí odchádzajú do iných zborov. Je to ich právo a je to tak v poriadku. Ich rozhodnutie rešpektujem. Náš cirkevný zbor však stále rastie. Mrzí ma, že sa činnosť nášho cirkevného zboru zužuje len na tému podpory LGBTI ľudí, lebo robíme množstvo aktivít pre iné komunity. Pre ľudí bez domova počas zimy varíme každý týždeň hustú polievku, v spolupráci s OZ Cesta von pomáhame v rómskych osadách, zrekonštruovali sme jeden byt pre utečeneckú rodinu.

Najväčšie zbierky počas najväčších sviatkov stále posielame chudobným, prenasledovaným, trpiacim ľuďom mimo cirkevného zboru. Napríklad pre hladujúcich v Jemene alebo pre ľudí, ktorí zažívajú konflikt na Ukrajine, pre ľudí postihnutých výbuchom plynu v Prešove. Okrem týchto špecifických aktivít krstíme, konfirmujeme deti aj dospelých, sobášime, pochovávame, bežia biblické hodiny, rôzne aktivity s deťmi, seniormi, vedieme stovky pastorálnych rozhovorov a návštev.

S čím za vami prichádzajú ľudia okrem témy LGBTI ľudí? Čo ich trápi?

Najčastejšie chcú riešiť problémy vo vzťahoch, pri výchove detí – často postihnutých detí, problémy, spojené so sebahodnotou, nezamestnanosťou, osamelosťou. Ľudia sa trápia výčitkami, keď sa nevedia postarať o príbuzného doma a zvažujú jeho umiestnenie do zariadenia alebo také zariadenie nevedia nájsť. Mnohí prichádzajú, lebo sa roky trápia s duševným ochorením. Podporujeme tiež rómsku rodinu s piatimi deťmi.

Chodia k vám na služby Božie aj neveriaci ľudia?

Chodia k nám rôzni ľudia. Keď máme zborový konvent, čo je akési valné zhromaždenie, môžu sa ho zúčastniť len členovia cirkevného zboru. Na hlavné služby Božie chodí 200 až 300 ľudí a na konventy zostáva zhruba do sto ľudí. Viem, že služieb Božích sa zúčastňujú viacerí rímski katolíci. Po pohreboch, krstoch alebo sobášoch sa ľudia často zaujímajú, kedy máme služby Božie, a vidím, že k nám prichádzajú.

Odlišuje sa v niečom váš cirkevný zbor od iných zborov?

Náš cirkevný zbor je veľmi špecifický a rôznorodý a pri svojej práci na to berieme ohľad. Pri službách Božích dbáme na to, aby bolo biblické posolstvo zrozumiteľné a aktuálne. Mimoriadnu pozornosť venujeme hudbe, náš organista – koncertný virtuóz Ján Vladimír Michalko – v ňom organizuje bohatý hudobný život. Spolupracujeme s profesionálnymi hudobníkmi z umeleckého súboru Solamente naturali. Pravidelne mávame ekumenické služby Božie, na ktoré pozývame aj liberálneho židovského rabína Mišu Kapustina aj predstaviteľa moslimskej komunity.

Tým, že sme prijali rodinu utečencov, rozvedenú matku s dvoma dcérami, sme dali najavo postoj k utečencom. Máme agentúru opatrovateľskej starostlivosti Simeon – opatrovateľky, ktoré chodia do domácnosti k ľuďom odkázaným na starostlivosť. Spolupracujeme s organizáciami, ktoré sa špecializujú na pomoc Rómom alebo ľuďom bez domova. Nenárokujeme si, že my vieme pomáhať najlepšie. Ľudí vedieme k tomu, že ich pomoc je potrebná, či už finančná, alebo praktická.

Keď sme zariaďovali byt pre utečencov, bolo pre mňa dojímavé sledovať, koľko ľudí chcelo prispieť – priniesli súpravu hrncov, posteľnú bielizeň. Neskúmala som pritom, ku ktorej cirkvi patria alebo či sú vôbec pokrstení. Z ľudí, ktorí sa zapojili, potom niektorí chceli byť pokrstení alebo k nám chceli pristúpiť, ale nikdy som ich na to priamo nevyzývala.

V spoločenstvách sa prirodzene objavujú konzervatívnejší a tradicionalistickejší ľudia na jednej strane a aj liberálnejší a otvorenejší ľudia na druhej strane. Ako spolu vychádzajú u vás vo Veľkom kostole? Diskutujú spolu alebo existujú iba izolovane popri sebe?

Skôr existujú popri sebe. Niektorí nesúhlasia s tým, že hovoríme o potrebe zrovnoprávnenia LGBTI ľudí a ich partnerstiev, ale napriek tomu v cirkevnom zbore zostávajú. A to si vážim. Ľuďom sa nepáčia rôzne veci. Niektorým to, ako pristupujeme k téme LGBTI ľudí, iným utečenci a ich podpora, ďalším to, že podporujeme Rómov, lebo sú presvedčení, že Rómovia dostávajú dávky a nechce sa im pracovať.

Ale väčšina napriek tomu v našom zbore zostáva. Naše spoločenstvo vnímam ako otvorené, založené na rôznorodosti, ale aj na láske. Nikto tu nikoho neprenasleduje a ľudia to vedia. Aj keď sa v niektorých témach nezhodneme, je to pre nás v poriadku. Priala by som si, aby ľudia, ktorí o potrebách a právach LGBTI ľudí premýšľajú inak ako väčšina cirkvi, mali kam prísť. Aj v tomto je podľa mňa jedinečnosť tohto spoločenstva.

V sobotu vystúpite na Dúhovom Pride s príhovorom. Neprekáža to veriacim vo vašom cirkevnom zbore?

Pozvanie na Pride som dostala už minulý rok. Nemohla som naň ísť, lebo som mala naplánovanú dovolenku, takže som rok mohla premýšľať, čo urobím. Viem, aké názory majú ľudia v cirkvi, farári a biskupi, povedala som si, že by bolo dobré, ak by sa k tomu ešte pred tým, ako sa definitívne rozhodnem, vyjadrili ľudia v presbyterstve. Tí mi aktívnu účasť na Pride schválili a podporili ma. Aj Pride je moja kazateľňa, kde môžem hovoriť o Bohu, o rozmanitosti stvorenia a o tom, že LGBTI ľudia majú akceptovať svoju sexuálnu orientáciu a rodovú identitu, lebo im bola daná.

V evanjelickej cirkvi biskupi nemajú takú veľkú moc ako v katolíckej. Nemôžu farára alebo farárku len tak presunúť na iné miesto alebo suspendovať. V stanovisku vám však pohrozili disciplinárnym konaním. Môžu vás pomocou neho odstaviť?

Som presvedčená, že teraz nie. V našej cirkvi nemáme konkrétne uznesenie k registrovaným partnerstvám alebo k tomu, že homosexuálne vzťahy považujeme za hriech. Kým sa na stanovisku neuznesie synoda, disciplinárny orgán by zrejme nerozhodol o tom, že svojím vystupovaním čosi porušujem. To je však na jeho zvážení.

Po Pride očakávate od biskupov ďalšie predvolanie?

Nie. Všetko, čo som mohla, som im počas rozhovoru na tému podpora LGBT ľudí na verejnosti už povedala.

Vo vašom cirkevnom zbore je zamestnaný Ondrej Prostredník, ktorého biskupi po jeho vystúpení na Pride zbavili kanonickej misie, a preto nemohol ďalej vyučovať na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského. Nemôžu biskupi zvoliť podobný postup aj vo vašom prípade?

Ondrejovi Prostredníkovi vtedajší zbor biskupov síce odňal kanonickú misiu, ale neznemožnil mu vykonávať službu farára. Preto sme mu ako cirkevný zbor ponúkli miesto u nás a chceli sme si ho zvoliť za svojho zborového farára. Dištriktuálne predsedníctvo mu však nedalo súhlas kandidovať. Naše zborové presbyterstvo sa voči nesúhlasu ohradilo, ale museli sme ho rešpektovať. Preto sme pre Ondreja Prostredníka vytvorili miesto misijného pracovníka a financuje ho cirkevný zbor.

Nemôžu aj vám znemožniť uchádzať sa o miesto farárky vo Veľkom kostole v najbližších voľbách?

Myslím si, že nie. Ich jedinou možnosťou je začať voči mne disciplinárne konanie. Cirkevným zborom som ako jeho farárka zvolená do roku 2023, u nás sa farár volí na desaťročné obdobie. Ak je farár volený opakovane, o súhlas s kandidovaním už žiadať nemusí.

V cirkevnom zbore máte aj Martina Kováča, ktorý dlhodobo podporuje LGBTI komunitu. Vaša zborová farárka Erika Sokola bude vo vašom kostole v nedeľu slúžiť „ekumenickú dúhovú bohoslužbu“ ako súčasť programu Dúhového Pridu. Nemôžu to biskupi vnímať ako provokáciu?

Neviem, ako to budú vnímať. Pre nás je to postoj, ktorý zastávame už dlho. Mojím cieľom nie je provokovať biskupov, ale pomáhať ľuďom, ktorí majú problém. A som rada, že sa k tomu moji spolupracovníci neboja pridať.

Biskupi, ktorí vás vyzvali, aby ste zvážili pokračovanie vo svojej duchovnej službe, tvrdia, že nemá ísť o vyhrážanie sa, ale o to, aby ste nezverejňovali vyhlásenia o LGBTI ľuďoch, ktoré sú podľa nich v rozpore s vieroukou cirkvi. V sobotu však vystúpite na Pride, takže to nevyzerá tak, že by ste ich plánovali počúvnuť.

Som slobodný človek, mám právo a aj povinnosť vyjadrovať sa. LGBTI ľudia na Slovensku sú dodnes vystavení obrovskému tlaku, aký si väčšina z nás nevie ani predstaviť. Cítim sa byť poverená tým, aby som sa ich zastávala.

Biskupi vo svojom stanovisku tvrdia, že v médiách dostávajú priestor najmä tí duchovní, ktorí majú liberálny postoj k LGBTI ľuďom. Máte pocit, že máte na rozdiel od svojich konzervatívnejších kolegov do médií dvere otvorené?

Nikdy som médiám neponúkala, aby si moju prácu všímali. Dostávala som ponuky, na ktoré som reflektovala. Žijem a pracujem v Bratislave, s mediálnymi vystúpeniami som musela počítať. Redaktori ma oslovovali počas veľkých sviatkov, často prichádzali na služby Božie a robili z nich záznam do aktuálnych správ.

Denník N uverejňuje niektoré vaše kázne, pán Prostredník píše pre denník SME. Nemôžu sa biskupi báť o svoju moc a vplyv, keď dostávate toľko mediálneho priestoru?

Biskupom by nemalo ísť o moc. Ich vplyv sa neodvíja od toho, koľko mediálneho priestoru dostanú. Verím, že ten vplyv, ktorý majú z titulu svojej funkcie, využijú najlepšie, ako to bude možné.

V januári sa evanjelický generálny biskup Ivan Eľko stretol s prezidentkou. Vo svojom prejave hovoril, že duchovní a cirkvi cítia tlak, aby boli k LGBTI ľuďom tolerantnejší. Povedal: „Kladie sa im za vinu, že sú prekážkou pokroku, pretože neprijali úplne nový a ešte pred niekoľkými rokmi nevídaný a nepredstaviteľný liberálny koncept práv menšinových a liberálny názor na sexuálnu etiku.“ Máte pocit, že cirkvi sú pod tlakom, aby ku gejom a lesbám pristupovali inak, než chcú?

Taká je interpretácia generálneho biskupa. Nesúhlasím s ním, ale na takýto názor má plné právo. Na jeho reč, ktorú predniesol u pani prezidentky, naše presbyterstvo reagovalo stanoviskom. Vyjadrilo v ňom, že sa s tvrdeniami generálneho biskupa nestotožňuje.

Nie sú biskupi naozaj v situácii, že čokoľvek o téme LGBTI ľudí povedia, tak ich slovenské médiá, ktoré sú prirodzene liberálnejšie, začnú kritizovať a vyvracať ich tvrdenia? Nemôžu sa cítiť pod tlakom?

Vývoj nie je možné zastaviť. Tému práv LGBTI ľudí môžeme ešte nejaký čas potláčať, ignorovať, tváriť sa, že neexistuje, ale neskôr pred ňou budeme stáť znova. Bolo by preto lepšie, aby sme sa jej prestali báť, otvorili ju a dospeli ku konsenzu. Rozumiem obave, že táto téma cirkev rozdelí, preto by veľmi záležalo aj na tom, akým spôsobom by sa diskusia viedla.

Zaujímavým spôsobom to vyriešila napríklad evanjelická cirkev v Rakúsku. Cirkevné zbory sa môžu rozhodnúť, či páry rovnakého pohlavia budú požehnávať alebo nie. Podľa superintendenta rakúskej cirkvi Larsa Müllera-Marienburga je v rakúskej cirkvi asi tretina takzvaných konzervatívnych zborov a dve tretiny takzvaných liberálnych. Toto by mohlo byť cestou aj u nás.

Niekoľko osobností a veriacich sa vás rozhodlo podporiť petíciou, ktorú podpísalo viac ako 3000 ľudí. Môže petícia zmeniť pohľad biskupov na to, či voči vám majú začať konanie alebo nie?

Nie, nezmení. Nie sú v nej formulované žiadne požiadavky, jej cieľom nebolo zmeniť rozhodnutie biskupov. Považujem ju za vyjadrenie podpory mne a cirkevnému zboru. Takúto podporu si mimoriadne vážim, som za ňu vďačná.

Nebojíte sa toho, že keď biskupi nebudú môcť zastaviť vás, skúsia to s vašimi kolegami z Veľkého kostola?

Biskupi môžu brať na priamu zodpovednosť iba mňa a moju kolegyňu Eriku Sokola, ako farárky sme zamestnankyne generálneho biskupského úradu. Erika je pripravená na to, že ju po službách Božích, ktoré budú sprievodnou aktivitou Dúhového Pridu, môžu pozvať na pastorálny rozhovor, aby svoje konanie – podporu LGBTI ľudí – vysvetlila. Z tejto cesty však necúvla. Ondrej Prostredník a Martin Kováč zdieľajú miesto misijného pracovníka a sú pracovníkmi cirkevného zboru. Za svoju prácu zodpovedajú predsedníctvu a presbyterstvu a potom následne celému zboru. Biskupi na nich nemajú priamy dosah.

Na Facebooku ste pred pár mesiacmi zdieľali karikatúru z evanjelického týždenníka Evanjelický posol spod Tatier. V karikatúre vás nazvali „tou liberálkou“. Dostávajú sa k vám nejaké nenávistné reakcie z evanjelických kruhov?

Nie priamo. Cítim nepochopenie, ale väčšinou od ľudí, ktorí komunikujú mimo mňa. Do veľkých diskusií na sociálnych sieťach sa nepúšťam, lebo by som okrem toho nemohla robiť nič iné. Svoj čas si vážim, dobre si premyslím, komu a čomu ho budem venovať, aby to prinieslo úžitok.

Vo svojom prejave na Pride hovoríte, že láska je jednou z najkonzervatívnejších hodnôt a aj preto ste rada, keď LGBTI ľudia nájdu lásku a tešia sa z nej. Samu seba by ste zaradili ku konzervatívnym či liberálnym ľuďom?

Cítim sa byť uprostred. Je pre mňa nepochopiteľné, ako veľmi sa bránime záväzku partnerov rovnakého pohlavia a nepozeráme sa na to, koľko heterosexuálnych ľudí žije vo voľnom vzťahu. Zhruba jedna tretina detí, ktoré krstím, sa rodí mimo manželstva. Niektorí ich rodičia zostávajú partnermi z presvedčenia. Všetkých síce vediem k tomu, aby do manželstva vstúpili, ale rešpektujem, ak sa rozhodnú inak. Skutočná láska, ako o nej hovorí Biblia, je spojená aj so sebazapieraním a obetou. Dlhotrvajúce zväzky ľudí stoja práve na takejto láske a ja neviem, prečo by mala byť nejakej skupine ľudí odopieraná.

Po výzve biskupov teda neplánujete ako farárka skončiť?

Pánom biskupom na ich stanovisko odpoviem. Zopakujem však iba to, čo som im povedala v pastorálnom rozhovore. Svoje pôsobenie v duchovnej službe som zvážila. Zvažujem ho každý deň. Moje povolanie pre mňa nie je zamestnaním. Stojím v ňom dlhé roky s odovzdanosťou a to, čo robím, robím naplno.

Ani na chvíľu ste nezaváhali, či naďalej chcete byť farárkou?

Nie, nezaváhala. Ani na chvíľu.