Prvý Slovák v Premier League: Gascoigne si vzal ploskačku, napil sa whisky a nastúpil na zápas

Vladimír Kinder v roku 1997 prestúpil zo Slovana do Middlesbrough a ako prvý slovenský futbalista si zahral Premier League. V rozhovore spomína na historky s Paulom Gascoignom, anglický futbal v 90. rokoch aj roky v Slovane po boku Petra Dubovského.

Dočítate sa:

• ako Gascoigne ukradol tímový autobus
• čo jedávali futbalisti v 90. rokoch pred zápasmi
• za čo dostal Kinder v FA Cupe červenú kartu
• či by sa Peter Dubovský presadil v Anglicku

Do Premier League ste prestupovali v období, keď bol Vladimír Mečiar na vrchole moci a Slovensko bolo ďaleko od vstupu do Európskej únie. Čo všetko takýto prestup zahŕňal? 

Potreboval som mať odohraný určitý počet zápasov v reprezentácii a získať pracovné povolenie. Bolo jedno, či ste podpisovali zmluvu na desať rokov či na rok, povolenie vždy platilo iba na rok a potom ho bolo potrebné získať nanovo. Podmienkou bolo odohrať 75 percent zápasov v klube aj v reprezentácii. To bol aj hlavný dôvod, prečo som po troch sezónach v Anglicku nemohol zostať.

Aké boli začiatky v novom prostredí? Dohovorili ste sa po anglicky?

Nie, keďže v tom období sa u nás vyučovala najmä ruština. Bol som hodený do vody, už samotný prílet neprebehol ideálne, keďže som zmeškal lietadlo a musel som si narýchlo zháňať ubytovanie. Všetko sa však napokon podarilo vybaviť a bolo to už len lepšie a lepšie. Klub mi našiel ubytovanie vo vidieckej časti Middlesbrough, kde som mal dom, ktorý som si mohol zariadiť podľa seba.

V tíme ste sa stretli s Fabriziom Ravanellim, ktorý bol v tom čase najlepšie zarábajúcim futbalistom v Anglicku. Ako na vás zapôsobil?

Výborne, v tíme bol s ním aj ďalší Talian Gianluca Festa a hneď po mojom príchode sme šli spoločne na večeru. Vzali si ma pod ochranné krídla a bol som veľmi rád, že sa ma v novom prostredí ujala taká hviezda ako Ravanelli. S Festom som zase prakticky vždy býval na izbe.

Hrali ste aj s Paulom Gascoignom, ktorý bol svojho času hviezdou anglickej reprezentácie, ale ničila ho závislosť od alkoholu a drog. Aký bol?

Na to, aká bol hviezda, bol úplne v pohode. Samozrejme, vyvádzal veľké hlúposti, dosť pil a skončil aj na protialkoholickom liečení, odkiaľ sa pobral po dvoch týždňoch. Jeho lekár mu písal, aby sa vrátil a zostal aspoň šesť týždňov, ale Gazza si myslel, že už je vyliečený. Potom do toho znova spadol. Bola s ním však zábava, rozprával nám neuveriteľné historky. Nebol konfliktný typ, aj keď niektorí hráči jeho výstrelkom veľmi nerozumeli. Hovoril nám, ako v Glasgowe Rangers rozplakal jedného mladšieho spoluhráča.

Čo vyviedol?

Spoluhráčom urobil z drahých košieľ s dlhými rukávmi košele s krátkymi rukávmi, z nohavíc zase kraťasy. Robil veľké blbosti a človek sa aj divil, ako mu niečo také vôbec mohlo napadnúť. Mal napríklad kamaráta, po ktorom strieľal zo vzduchovky.

Známa je historka, ako Gascoigne ukradol tímový autobus a poškodil ho.

Prišiel za šoférom a povedal mu, že si chce vyskúšať šoférovanie autobusu. Ten mu to povolil, ale povedal mu, aby jazdil iba po klubovom areáli. Samozrejme, Gazza viac nepotreboval a vybral sa na zastávku mestskej hromadnej dopravy. Spýtal sa ľudí, kam idú, a odviezol ich do mesta. Keď sa vracal späť, úplne neodhadol nájazd medzi betónové stĺpiky a oškrel celý autobus. V klube z toho však nerobili veľkú vedu, Gascoigne to zaplatil a bol svätý pokoj.

Ako vychádzal s Paulom Mersonom, ktorý mal takisto dlhé roky problémy s alkoholom?

Mali medzi sebou menší konflikt. Paul Merson bol čerstvo vyliečený alkoholik a gambler a bál sa, že pri Gazzovi do toho znovu spadne. Nechcel, aby ho Gazza podpichoval a volal na rôzne akcie. Merson preto aj odišiel do Aston Villy.

Gascoigne raz povedal, že svojho času pil štyri fľaše whisky denne a pred zápasom si musel dať deväť pohárikov spolu s kokaínom, aby dokázal nastúpiť. Je to pravda?

Môžem to potvrdiť, pil dokonca aj cez polčas. Spomínam si, že keď sme hrali v druhej lige, Taliani raz preňho nechceli nastúpiť. Dlho sme naňho čakali a sťažovali sa, že je ožratý. Gazza si však vzal ploskačku, napil sa whisky a nastúpil na zápas.

Prečo mu to vlastne prechádzalo?

Tréner Bryan Robson s ním hrával, poznali sa a bol trochu benevolentnejší. Gascoigne bol navyše pre Middlesbrough skvelou investíciou, fanúšikovia z neho šaleli a klub veľmi zarábal na jeho dresoch a suveníroch. Vedeli si to zrátať a snažili sa nerobiť z toho veľké aféry. Najťažšie tréningy Gascoigne vynechával, ale nikdy si nenechal ujsť ľahší večerný tréning, po ktorom si celý tím šiel sadnúť von na pivo. Potom to ťahal do rána, trénerovi povedal, že bol opitý niekde v Newcastli, a na ranný tréning zase neprišiel.

Fanúšikovia v Anglicku ho po tom všetkom aj tak zbožňovali.

Spomínam si na zápas na ihrisku Tottenhamu. Paul Merson a Gascoigne sa nikdy nerozcvičovali pred zápasom. Vyložili si nohy na stôl a povedali, že sú na zápas pripravení. Keď však Gascoigne vyšiel na ihrisko, celý štadión vstal a začal mu tlieskať. Pre Anglicko skutočne niečo znamenal, ľudia si ho vážili a aplaudovali mu pri každom rohu, ktorý kopal.

Aké máte spomienky na priaznivcov Middlesbrough? V podobných mestách je futbal generačnou vecou, sledujú ho mladší aj starší.

Áno, aj 70-ročné babky si kupovali dresy a cez víkend chodili na futbal. Myslím si, že v mestách ako Middlesbrough ľudia veľmi nemajú inú možnosť trávenia času, majú iba futbalový štadión a sú úplní fanatici. Vždy, keď klub vydal novú súpravu dresu, boli mnohí ochotní dva dni spať pred obchodom, aby si ho mohli kúpiť, pretože do predaja išlo len určité množstvo. Keď sme hrali finále FA Cupu, prišlo za nami do Wembley 40-tisíc ľudí, pritom to bola päťhodinová cesta autom či vlakom.

Aké pocity ste mávali, keď ste nastupovali na zaplnený štadión? Bývali ste nervózny?

Nie, pretože zo Slovana som bol zvyknutý aj na väčšie množstvá divákov. V Anglicku to však bolo iné v tom, že kontakt s divákmi bol tesnejší – medzi ihriskom a tribúnami neboli až také bariéry ako v Bratislave. Samozrejme, že na začiatku som z toho mával zimomriavky, nebol som však roztrasený. Veľkým zážitkom boli finálové zápasy pohárov vo Wembley pred 80-tisíc ľuďmi.

Tímy Premier League si dnes najímajú nutričných špecialistov a dávajú si záležať na tom, aby sa hráči stravovali zdravo. Ako vyzeralo stravovanie za vašej éry?

Na raňajky sme mávali švédske stoly a každý si mohol vybrať, čo chcel. Domáci hráči si väčšinou dopriali anglické raňajky a pred zápasmi si dávali kura s fazuľou. Vyplývalo to však z anglických zvykov, boli na to zvyknutí odmalička. Nešťastní z toho boli najmä Taliani, ktorí chceli len cestoviny, Ravanelli tam mal aj svojho kuchára, ktorý sa o nich staral. Aj ja som uprednostňoval skôr ľahšie jedlá, napríklad cestoviny.

Hneď vo svojom prvom domácom zápase ste strelili gól mužstvu Derby. Ako si na tento moment spomínate?

Okrem Drnovíc sa mi v každom klube podarilo streliť gól v jednom z prvých zápasov. Vystrelil som z dosť veľkej diaľky a lopta doskákala do siete. Všetci si potom zo mňa robili žarty, či som podplatil brankára. Bolo to však pekný moment, dal som gól v jednej z najprestížnejších líg a bol som na to patrične hrdý.

Kinderov gól v čase 0:20:

https://www.youtube.com/watch?v=blwC4INn4NA

Na obrancu ste vždy strieľali dosť gólov.

Pretože som bol prerobený útočník. Ešte v mladšom doraste som bol stredný útočník a až v juniorke zo mňa urobili ľavého obrancu. Vždy ma to lákalo do útoku, bavilo ma útočiť a vedel som hrať pravou aj ľavou nohou. Preto som možno niekedy zabúdal na zadné dvierka, ale mal som ofenzívne návyky.

Ako ste sa naučili hrať rovnako ľavou aj pravou nohou?

Jedine tréningom. Po tímových tréningoch som si kopal ľavou nohou loptu do steny, až pokým som sa to nenaučil. Prekvapilo ma, že v Anglicku mi napríklad Paul Merson vyčítal, že som mu prihral na ľavú nohu. Vravel: „Som pravák, dávaj mi to na pravačku.“ Aj na tréningoch pri streľbe trénovali iba svoju silnejšiu nohu.

Čo vás ešte na Angličanoch prekvapilo?

Možno ešte to, že niekedy dva týždne netrénovali, ale boli schopní „odjazdiť“ celý zápas, akoby mali penu v ústach. Ja by som sa po takej pauze zrejme v 50. alebo 60. minúte hlásil o striedanie.

Premier League vraj bola v 90. rokoch dosť tvrdá.

Nebol som typ, ktorý by sa na to sťažoval. Ak ma niekto kopol, počkal som si naňho a oplatil som mu to. Skôr si však myslím, že v Premier League to nebolo až také evidentné, keďže v nej už hrali aj cudzinci. Pravá kopanica prišla po tom, čo sme zostúpili do Championshipu. Tam sa hral typický ostrovný futbal s nakopávaním na vysokých útočníkov. Niektoré kluby tak hrali celý čas.

S Middlesbrough ste z Premier League vypadli, ale trikrát ste sa dostali do Wembley v pohároch. Dvakrát to bol ligový pohár a raz FA Cup, trofej sa vám ani raz vyhrať nepodarilo. Aké máte na to spomienky?

Mrzelo nás, že sme ani raz nevyhrali, ale mnohí futbalisti sa nikdy v živote ani nedostanú do Wembley. Ja som hral v Anglicku dva a pol roka a hral som tam trikrát, čo je určite úspech. Získať trofej nám asi nebolo súdené.

Pamätné bolo semifinále FA Cupu v roku 1997, v ktorom ste hrali proti Chesterfieldu. V prvom zápase vás rozhodca vylúčil. Zo zostrihov na YouTube sa zdá, že vás to v tej chvíli nemilo prekvapilo.

Prvú žltú kartu som dostal prakticky za nič, odkopol som loptu. Pri druhej som protihráča stiahol za dres. Prehrávali sme 0:2, ale napokon sa nám podarilo remizovať 3:3 a v opakovanom zápase sme zvíťazili. Moje vylúčenie nikto nedramatizoval, v Anglicku sú na to zvyknutí a ani tréner mi nič nevyčítal. Spoluhráči ma podporovali a mňa samotného to zrejme hnevalo najviac.

Ako jeden z dôvodov odchodu z Anglicka ste spomenuli pracovné povolenie. Aké boli ďalšie dôvody?

Z Championshipu sme znovu postúpili do Premier League, ale po postupe som prestal pravidelne hrávať a sám som prišiel za trénerom s tým, že by som sa chcel niekam posunúť. Možno to bola chyba a mohol som ešte rok počkať a zabojovať o svoje miesto. S odstupom času si to trochu vyčítam, ale v tom období som chcel odísť.

Mali ste možnosť odísť do iného anglického tímu?

Mal som ponuku z Manchestru City, ktorý hral v Championshipe. Vtedy však už prišiel problém s pracovným povolením a v Anglicku som nemohol zostať.

Odišli ste do českých Drnovíc, ktoré o niekoľko rokov neskôr skrachovali, a pôvodný klub už dnes ani neexistuje. Čo ste si od tohto pôsobenia sľubovali?

Myslel som si, že to možno bude akási medzistanica a potom sa znovu posuniem niekam ďalej. V Drnoviciach som však bol spokojný, hrali tam českí reprezentanti Miroslav Kadlec, Martin Vaniak či Zdeněk Grygera, ktorý odtiaľ prestúpil do Sparty a potom do Juventusu. Partia tam bola výborná, zahrali sme si Pohár UEFA. Časom som sa však úplne nepohodol s trénerom a odišiel som do Petržalky.

Aké boli roky v Slovane, s ktorým ste vyhrali federálnu československú ligu a potom trikrát aj slovenskú ligu?

Mám iba tie najlepšie spomienky, celý tím sa stretával takmer po každom zápase a šli sme si niekam sadnúť. Vládla medzi nami až rodinná atmosféra, celkom dobre zapadli aj zahraniční hráči a pomáhali sme jeden druhému. Rád spomínam aj na divákov, keď sme boli federálni majstri, na zápas so Spartou prišlo 40-tisíc ľudí, proti Vítkoviciam 30-tisíc. Pred takým publikom bola radosť hrať.

Prečo sa Slovanu nepodarilo viac preraziť v európskych pohároch?

Vždy sme pomerne skoro narazili na veľmi silného súpera, hrali sme proti Realu Madrid, AC Miláno, Aston Ville, Borussii Dortmund a Kaiserslauternu. Myslím si, že v zápasoch vonku sme mohli uhrať lepšie výsledky, ale doma sme nevyhoreli v žiadnom stretnutí a boli sme týmto klubom rovnocenným súperom.

S Realom sa vám na jeho štadióne podarilo remizovať 1:1.

Myslím si, že Real hral to, čo potreboval, a strážil si výsledok z prvého zápasu (2:1 pre Real – pozn. red.). Gól na 1:1 sme strelili až v 90. minúte. Hrať na takých štadiónoch je zážitok na celý život, aj tam nás prišli podporiť naši fanúšikovia.

V Slovane ste boli blízkym priateľom zosnulého Petra Dubovského. Ako si naňho spomínate?

Mali sme veľmi kamarátsky, až rodinný vzťah. Kým sme hrali v Bratislave, pravidelne sme sa navštevovali. Poznal som aj jeho rodičov, s ktorými som sa stretával na každom reprezentačnom zraze. Keď sme odišli do zahraničia – ja do Anglicka a on do Španielska -, zostali sme v pravidelnom kontakte. Mrzí ma, že dnes tu nie je medzi nami, ani po dvadsiatich rokoch sa na to nespomína ľahko.

Čím bol ako futbalista výnimočný?

Mal výnimočný talent. Mal síce svoju hlavu, ale talent dokázal využiť na to, aby bol rozhodujúcim hráčom v niektorých zápasoch československej aj slovenskej reprezentácie. V Slovane dával góly ako na bežiacom páse. Dvakrát sa stal najlepším strelcom ligy, čo o niečom svedčí.

Čo znamená, že „mal svoju hlavu“?

Niekedy sa mu úplne nechcelo do reprezentácie, raz za to aj dostal trest a nemohol hrať v lige proti Sparte. Trápilo ho, ak mu napríklad tréner povedal, že bude hrať, ale napokon sa do zostavy nedostal. Ja som takéto veci vždy rýchlo hodil za hlavu, ale on sa nad to niekedy nedokázal povzniesť a trápilo ho to viac, ako by asi malo.

Po rokoch v Slovane prestúpil do Realu Madrid a potom hral v španielskom Oviede. Myslíte si, že by sa mu páčilo aj v Premier League?

Myslím si, že áno. Povedzme si však na rovinu, kto by nevyužil šancu ísť do Realu Madrid? Každý hráč by tam prestúpil, aj keď by mal začínať iba na lavičke. Viem si predstaviť, že v niektorých anglických kluboch by bol rozdielovým hráčom. Spoluhráči by naňho makali, on by trebárs nemusel až toľko behať a jeho technické kvality by rozhodovali zápasy. Boli by zážitkom pre anglických fanúšikov.