Denník N

Rovnosť a sloboda

Dvadsiaty prvý ročník najväčšieho stredoeurópskeho literárneho festivalu Mesiac autorského čítania, ktorý sa tradične koná v júli v Brne, Ostrave, Košiciach, Ľvove a vo Vroclave, si tento rok pre koronakrízu naživo vychutnajú diváci len v oboch moravských mestách, kým Košice a Ľvov ho sledujú v online verzii. Hosťom festivalu je Maďarsko, z tridsiatky jeho účastníkov predstavujeme dnes Istvána Keményho.

V rokoch po páde Sovietskeho zväzu ma stále viac rozčuľovalo, že nový svetový poriadok proklamoval sám seba ako nutný a najlepší možný (často ústami tých istých rečníkov) rovnakým spôsobom ako stranícka štátna diktatúra pred ním, v ktorej som mal to šťastie vyrastať. Ale napriek tomu som ešte 90. rokom predsa len dôveroval. Predsa len to bolo desaťročie našej slobody, s budúcnosťou, ktorá sa javí ako riešiteľná. Vtedy mi ani nenapadlo niečo také, že by okrem niekoľkých bláznov mohol v západnom svete (doma už vôbec nie) žiť ktokoľvek, kto by si vážne myslel, že má skutočne väčšiu cenu než ostatní. Kristus a osvietenstvo učí rovnosti, ktorá je, samozrejme, aj jedným z hlavných pilierov Komunistického manifestu, a ten konštatuje, že komunisti chcú zrušiť vykorisťovanie človeka človekom; keďže ich najhlavnejším cieľom je spoločnosť bez tried.

Dnes cítim (keď si pripomeniem všedné dni svojej mladosti), že to nezostalo len prázdnou frázou: komunisti, keď boli pri moci, urobili viac pre rovnosť než pre slobodu. Po absolvovaní škôl v socialistickom Maďarsku sa automaticky rozumelo, že teoreticky ani jediný človek nie je niečo viac než ja, a ani ja nie som viac než ktokoľvek iný, pretože najväčšou hodnotou je človek, a mohol som mať istotu i v tom, že úplne to isté si myslí Leonid Iľjič Brežnev a János Kádár, hoci ma, samozrejme, môžu kedykoľvek nechať zabiť.

Od tej doby býva zvykom touto hrou komunistov na rovnosť pohŕdať, ale nedokážem sa oslobodiť od myšlienky, že v roku 1945 na Jalte víťazní spojenci prípadne nezlaďovali len svoje záujmové sféry, ale (možno cez prestávku pri cigarete) delili si aj slobodu a rovnosť – pekne, bratsky… Myslím si, že svetový poriadok studenej vojny sa zakladal i na rovnováhe (relatívne) slobodného Západu a (relatívne) rovného Východu.

A preto pri zmene režimu v roku 1989 Sloboda vlastne porazila i Rovnosť. Kým víťazný Západ sa od zmeny systému horlivo snaží urobiť z nás, podriadených obyvateľov Východu, sebavedomých, slobodných ľudí, činí nás pritom konzumnými, cieľovou skupinou, obyvateľstvom, ohlúpnutými, polovičnými analfabetmi, atomizovaným nikým. A zároveň bezpochyby, samozrejme, aj indivíduami západného typu, samostatnými, slobodnými.

Môže sa tu skrývať základné nedorozumenie, pre ktoré si nerozumieme. Z dejín západných kapitalistických spoločností v každom prípade vypadla epizóda pokusu o rovnosť, pretože trh vždy robil rozdiely medzi ľuďmi. Po osemdesiatom deviatom by som neveril tomu, že raz precítim výsmešné slová marxistov o slobode občianskeho právneho štátu: každý má právo spať pod mostom.

————————————————————

István Kemény (1961). Spisovateľ a básnik, otec poetiek Lili a Zsófi Keményových. Svoju prvotinu vydal v roku 1984, doteraz mu vyšlo dvanásť básnických zbierok. Mnohí kritici považujú Keményho za jedného z najvýznamnejších básnikov svojej generácie. Svoju prvú prozaickú zbierku Az ellenség művészete (Umenie nepriateľa) vydal v roku 1989. Píše aj fejtóny a jeho prvý veľký román Kedves Ismeretlen (Milý neznámy) vyšiel v roku 2009.

Kultúra

Teraz najčítanejšie