Denník N

Bubliny už praskajú, dlhy stúpajú. Blíži sa ďalšia finančná kríza?

Foto – AP
Foto – AP

Rekordne nízke úroky, rastúce zadlženie a nerovnováhy, nafukujúce sa bubliny, čo začínajú praskať – je vám to povedomé?

Priemerné ceny amerických domov (FHFA House Price Index) rastú od polovice roku 2012 opäť okolo 5 až 8 percent ročne. Ako pred krízou. Cenový index sa v súčasnosti dostáva na predkrízové maximá z prvej polovice 2007. V niektorých metropolitných oblastiach ročný rast prevyšuje aj desať percent. Ako pred krízou. Dokonca aj regionálne rozdiely sú podobné, rast je najsilnejší na juhozápade USA, na Floride a opäť už i v Las Vegas.

Je to prirodzené, zamestnanosť a príjmy v USA rastú, úrokové sadzby sú rekordne nízke, ľudia v posledných rokoch masovo refinancovali svoje hypotéky. Ako pred krízou. Silný dolár, slabé zlato, opäť veľký deficit v americkom zahraničnom obchode taktiež pripomínajú predkrízový vývoj.

Vysoký schodok zahraničného obchodu je obzvlášť zaujímavý tým, že nastal napriek rastúcej ťažbe ropy a zemného plynu v USA a výraznému poklesu cien ropy na svetových trhoch. Predtým (drahý) dovoz ropy hral v americkom deficite kľúčovú úlohu, teraz hrá len malú. V skutočnosti keď vylúčime ropu, americký deficit (v obchode ostatných tovarov) dosahuje rekordné výšky.

Bubliny rastú a už aj praskajú

Kam sa len pozrieme, vidíme bubliny cien aktív: akcií, nehnuteľností a dlhopisov. Významné burzy, realitné trhy od Londýna až po Austráliu, starožitnosti a umelecké diela lámu všade rekordy.

Nič sa však nedá porovnať s čínskou megabublinou. Nedávna analýza Credit Suisse hovorí o trojitej čínskej bubline: o kombinácii tretej najväčšej úverovej bubliny všetkých čias s najväčšou investičnou bublinou a druhou najväčšou realitnou bublinou. Táto kombinácia vytvára superbublinu, ktorá je pravdepodobne najväčšou bublinou všetkých čias v rámci jednej krajiny.

Šanghajská burza na začiatku júla prakticky skolabovala, keď po šialenom raste okolo 150 percent ročne padla o tretinu. Potom nasledovala masívna vládna (regulačná a finančná) intervencia, ktorá síce pád zastavila a trh sa stabilizoval, doteraz to však stálo podľa odhadov skoro 800 miliárd dolárov. To je viac než objem čínskeho vládneho stimulačného balíčka po finančnej kríze v roku 2008. Zotavenie (opäť sa nafukujúca bublina?) na americkom realitnom trhu je tiež len slabý odvar čínskej megabubliny.

V posledných rokoch sa stavalo všade a všetko, v Číne vyrástli „mestá duchov“ s predraženými bytmi, s kompletnou infraštruktúrou a nákupnými strediskami pre státisíce ľudí. Drahé byty sú často nepredajné, cesty nevyužité a supermarkety zívajú prázdnotou. 

Čínske ceny nehnuteľností v poslednom roku už klesli, po šialenom náraste v predošlom desaťročí. Analýza Credit Suisse upozornila na to, že čínsky realitný sektor dosiahol 23 percent HDP, čo je trojnásobok americkej predkrízovej úrovne. Vo väčších mestách sa počet nepredaných nehnuteľností rovná päťročnému dopytu, počet začatých bytov však stále o 12 percent prevyšuje počet predaných.

Dlhu je viac a nie menej

Empirické štúdie hovoria o tom, že po veľkých finančných krízach zvykne nasledovať ťažký, bolestivý a väčšinou pomalý proces odbúravania dlhov. V posledných rokoch sa však nič také neudialo. Naopak, zadlženosť sa ďalej zvyšuje.

Podľa McKinsey Global Institute celkový dlh (kombinácia dlhu vlády, domácností, nefinančných podnikov a finančného sektora) vo svete v polovici roku 2014 dosiahol 199 biliónov dolárov, alebo 286 percent svetového HDP. Nárast oproti roku 2007 predstavuje 57 biliónov, čiže 17 percentuálnych bodov, keď to vyjadríme v pomere k HDP.

Najrýchlejšie rástol dlh v rozvojových krajinách, obzvlášť v Číne, avšak neklesol ani vo vysoko zadlžených rozvinutých krajinách. Keď v niektorých vyspelých štátoch domácnosti a podniky znižovali svoje dlhy a bankový sektor svoju finančnú páku, tak nárast verejného dlhu to väčšinou vysoko kompenzoval.

Nulové úroky a rezervy, trošku viac kapitálu v bankách

Pred krízou nízke základné úrokové sadzby prispeli k nafúknutiu mnohých bublín, teraz však sú ešte nižšie, historicky najnižšie, prakticky na nule. Blízko nuly ostali aj hotovostné rezervy, ktorými musia disponovať komerčné banky. Dva tradičné nástroje menovej politiky sú tak maximálne využité, dosiahli dno, a tak hlavné centrálne banky sveta rozprúdili (samozrejme tiež historicky bezprecedentne veľké) nákupy cenných papierov, pumpujúc do ekonomík čerstvé peniaze.

Táto politika – ako ukazujú mnohé príklady – zaručuje rast zadlženosti a nafukuje bubliny. Už menej a pomalšie však pomáha v reálnej ekonomike zvyšovať zamestnanosť a príjmy väčšiny obyvateľov. Za cenu zadlžovania a bublín teda vytvára neudržateľný ekonomický rast, a to tak, že prispieva aj k prehĺbeniu príjmových rozdielov. Lebo peniaze pretekajú cez finančný sektor, a tak opäť môžu rásť výplaty a tučné bonusy bankárov, a samozrejme nárast cien aktív zväčšuje majetok bohatších, a najmä najbohatších ľudí, ktorí vlastnia najviac aktív.

Jediná výrazná zmena nastala v komerčnom bankovníctve. Aj pomocou tisícstranových legislatívnych aktov v USA aj v Európskej únii sa podarilo dosiahnuť, že banky znížili finančnú páku (pomer medzi aktívami a vlastným kapitálom), a teda majú viac kapitálu. Avšak i tu stále sledujú pomer medzi kapitálom a takzvanými rizikovo váženými aktívami.

V systéme však zostali anomálie. Napríklad, že štátne dlhopisy s investičným ratingom majú naďalej nulovú rizikovú váhu. (Pred krízou do tejto kategórie patrili grécke vládne dlhopisy.) Teda keď si ako banka kúpite napríklad slovenské dlhopisy, nemusíte mať žiadny vlastný kapitál na krytie prípadných rizík, lebo bondy sú stopercentne bezpečné…

Ďalšie krízy sú naprogramované do systému

Pri takomto nastavení, keď sú stále prítomné prakticky všetky príčiny krízy, je ďalšia kríza len otázkou času. Nevieme však, kedy a kde vypukne, nakoľko sa rozšíri a ktorý trhový segment bude hrať úlohu rozbušky – ako realitný a hypotekárny trh v Amerike pri poslednej kríze.

Skúsenosti ukazujú aj to, že bubliny sa môžu nafukovať pomerne dlho, že vonkajšie a vnútorné rovnováhy sa môžu hromadiť roky, kým to celé nevybuchne.

Najväčším rizikom však je, že prichádzajúca kríza príde pomerne skoro a zastihne centrálne banky bez munície. S nulovými úrokmi a s nulovými povinnými rezervami, s ktorými sa nedá hýbať smerom dole a stále s kopou dlhopisov na krku. Čo vtedy urobia? Budú „tlačiť peniaze“ a nakupovať cenné papiere ďalej? Existujú vôbec nejaké hranice? Príklad Japonska – s celkovým dlhom nad 500 percent HDP – ukazuje, že aj keď existujú, väčšina krajín ešte má kam rásť.

Autor je ekonomickým poradcom strany Most-Híd

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie