Denník N

Neprepadajte skepse, nie je to také zlé

Foto - TASR/AP
Foto – TASR/AP

Je vidieť, že svet sa predsa len poučil a snaží sa krízam predchádzať, nie na ne len reagovať.

Nikdy som okolo seba nezažil toľko ľudí, ktorí prepadajú skepse z budúcnosti. Majú dojem, že sú so svojimi názormi sami, že ich obklopujú ľudia s xenofóbnymi, proruskými, protieurópskymi či ktovieakými názormi. Domnievajú sa, že sa blíži kolaps zjednotenej liberálnej Európy, skrátka koniec pokojných časov, pretože sa v nás prebúdzajú tie temnejšie stránky, ktoré hrozia prerásť do konfliktu. Svet pôsobí neutešene a ako by sa s tým nikto nesnažil niečo robiť. Je to ale naozaj tak?

V poslednom čase sa mi zdalo, že aj na mňa lezie akási chmúra. Premýšľal som, čím to je. Došiel som k neprekvapivému záveru: čítanie českého povrchného spravodajstva kombinované s pohľadom na sociálne siete prinášajú smrteľný kokteil pre moju náladu. Chvíľu som premýšľal, či to nie je jednoducho odraz reality, ktorú mi spravodajské weby a Facebook prinášajú. Čoskoro som však zistil, že nie je.

Urobil som dva kroky, ktoré mi pomohli upokojiť sa. Pokiaľ ide o zdroj informácií, začal som ešte viac než predtým čítať zahraničné médiá. Pochopiteľne som tam nenachádzal optimistickejšie správy, než v tých českých, avšak jeden zásadný rozdiel som tam zbadal.

Globálne seriózne médiá ako Financial Times, The New York Times, Die Zeit, a tak ďalej majú tú výhodu, že disponujú finančnými aj kvalitatívnymi zdrojmi, ktoré im umožňujú prinášať informácie napríklad z vrcholných rokovaní o ukrajinskej, gréckej, iránskej či akejkoľvek inej kríze či udalosti. Ich čitateľ si tak odnesie jedno zásadné poznanie: svet čelí mnohým problémom, s množstvom z nich si zatiaľ nevie rady, ale veľa zodpovedných ľudí pracuje na tom, aby sa tie problémy vyriešili. To ma upokojuje.

Nie že by to znamenalo, že všetko dobre dopadne, je však vidieť, že svet sa predsa len poučil a snaží sa krízam predchádzať, nie na ne len reagovať. Bohužiaľ, toto sa väčšina českých čitateľov nedozvie. My neradi hľadáme riešenie, pretože my ho predsa už dávno poznáme. Viď napríklad Grécko: jedni vedia, že zloduchmi sú Európania, druhí zase vedia, že gauneri sú tí zo Syrizy. Medzi nimi nie je nič, tak prečo sa s tým zaoberať? Bum, bum a je hotovo.

Pokiaľ ide o sociálne siete, tam bolo riešenie ľahšie. Urobil som jeden pokus a sledoval, kto zdieľa tie nenávistné, a hlavne často vymyslené informácie o moslimoch či Ukrajincoch, ktoré ma dráždili. S prekvapením som zistil, že je to vlastne len niekoľko ľudí, ktorí ale zdieľajú tieto správy s rýchlosťou guľometu. Pozrel som sa na ich profily a ukázalo sa, že de facto okrem týchto správ nič iné nezdieľajú. Vymazal som asi päť ľudí z priateľov, zablokoval štyroch „sledujúcich“ a čo sa nestalo? Zrazu sa môj svet prejasnil.

Ani na sekundu by mi nenapadlo podceňovať temné nálady, ktoré sa v Európe dvíhajú. Neidealizujem si vôbec nič. Avšak vždy ide o proporcie. Áno, nikdy som nezažil toľko xenofóbnych či protieurópskych hlasov ako dnes. Ale rovnako tak som nikdy nezaznamenal toľko hlasov, ktoré im oponujú. Preto je také podstatné nepodľahnúť skepse.

Teraz najčítanejšie