Denník N

Za Vladom Dolinayom

Foto – MK SR
Foto – MK SR

Zahynul výnimočný človek, otec, manžel, učiteľ a politik.

Autor je spisovateľ

Vlada Dolinaya (1981 – 2020) som bližšie spoznal, keď ma pozval medzi rumunských Slovákov, ktorých niekoľko rokov učil slovenčinu.

Zabudnutá menšina žije v jednom z najchudobnejších regiónov Európy. Pripravil mi tam nezabudnuteľný program a skamarátili sme sa. Býval som uňho a navštívil som spolu s ním Novú Hutu (Sinteu), Gemelčičku a bývalú banícku obec Bodonoš (Budoi). Na jedinom tamojšom slovenskom gymnáziu som urobil workshop písania a bol som porotcom súťaže v literárnom prednese. Na týchto ľudí svet zabudol a väčšina našich hejslovákov ani netuší, že vôbec existujú.

Vlada Dolinaya tamojšie deti milovali. Bol pre nich oveľa viac ako učiteľ – pre mnohých aj náhradný otec, výchovný poradca a hlavne kamarát. Len čo sa v kraji zorientoval, pochopil zložitú situáciu a hľadal i nachádzal riešenia. Okrem iného vybudoval cennú knižnicu, pre ktorú sme spoločne zháňali knižky. Vo svojom starom aute hore-dolu vozil jedným smerom knihy a druhým insitu, umenie, ktoré si zamiloval, propagoval, vystavoval a nakupoval – aby pomohol jeho tvorcom. Dovážal aj chorým lieky a starým a nevládnym potraviny.

Štvali ho absurdity, ktoré sa tam diali. Keď mal do chudobnej dedinky Gemelčička pricestovať prezident Gašparovič, vymurovali preňho najmodernejšie pódium v Transylvánii. Žiaľ, nikdy na ňom nestál. Na smutnej šikmej plošine Vladovi žiaci aspoň hrávali ping-pong, keď im kúpil rakety. V triede musel najprv žiakom zakúriť v piecke, aby počas vyučovania nezamrzli. Nikdy sa nesťažoval, i keď pracovné podmienky skôr pripomínali 19. ako 21. storočie.

Vlado sa intenzívne zaujímal o veci verejné. Jeho vstup do politiky som vítal a podporoval. Politika má dnes hrozné meno, prežíva najväčšiu krízu dôvery od roku 1989, ale Vlado patril medzi osobnosti, ktoré vo funkciách nepracovali pre osobné obohatenie, ale pre zlepšenie sveta, pre viac spravodlivosti a príležitostí pre všetkých bez rozdielu, v komunálnej aj celoštátnej sfére. Súrne potrebujeme v slovenskej verejnej správe a riadení čestných a hodnotovo orientovaných ľudí ako Vlado.

Úprimne a podrobne sa zaujímal o jazyk a umenie najmä menšín, čo vyústilo do jedinečného priestoru Kalab na Zámockej ulici v Bratislave, kam sústredil časť svojich aktivít. Neúnavne písal, organizoval, diskutoval, stále v pokluse. Paradoxne, najčastejšie som ho vídal u nás pred domom, keď nakrátko vystúpil z auta, aby mi niečo povedal alebo odovzdal – knihu, článok, ktorý si určite musím prečítať, alebo aspoň pozdrav.

Naposledy mi zavolal, keď ho zvolili za štátneho tajomníka ministerstva kultúry. Okamžite sa chopil príležitosti pomôcť rezortu, potreboval vedieť, čo akútne trápi literárnu scénu a jej aktérov, dohodoval si prvé stretnutia s rôznymi ľuďmi z brandže a pripravoval rozsiahle plány obnovy.

Vlado bol živý dôkaz, že ešte nevymreli konzervatívci s otvoreným srdcom a mysľou, pripravení počúvať, debatovať a pochopiť iný názor či životný štýl. Rozumeli sme si, aj naše manželky a naše deti sa skamarátili. Stal sa samozrejmou súčasťou našich životov a príbehov.

Je mi nekonečne smutno, že o ňom musím písať v minulom čase. Zaručene sa tak cíti každý, kto ho smel lepšie poznať. Nejeden z nás akosi podvedome stále vie, že osud sa dokáže zvrtnúť v stotine sekundy, ale až keď nám smrť takto nečakane, banálne a brutálne vytrhne uprostred života výnimočnú ľudskú osobnosť, tak sa nám to pripomenie v celej neopísateľnej metafyzickej hrôze.

Vlado, ďakujem ti za to, aký si bol a čo si nám dal a zanechal. Tvoj odkaz bude žiť. Česť tvojej pamiatke, veľa síl tvojej rodine a odpočívaj v pokoji.

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie