Denník N

Primárka a prednostka internej kliniky: Detox organizmu je čosi ako lietajúci koberec

Zuzana Zelinková. Foto - archív Z. Z.
Zuzana Zelinková. Foto – archív Z. Z.

Lekári na Slovensku ani náhodou nepracujú tvrdšie a ani náhodou nerobia väčšie objemy práce ako v zahraničí, tvrdí primárka gastroenterologického oddelenia Nemocnice sv. Michala v Bratislave a prednostka tamojšej internej kliniky ZUZANA ZELINKOVÁ.

Hovoril som s množstvom slovenských lekárov, ktorí odišli pracovať von a nechcú sa vrátiť. Vy ste pracovali na klinike vo Francúzsku a deväť rokov v univerzitnej nemocnici v Holandsku, potom ste sa vrátili. Prečo ste vlastne odišli?

Lebo som sa chcela naučiť robiť medicínu, ktorá nie je ovplyvňovaná ničím iným než kvalitou. Šla som tam, kde je základom výučby ochota skúsenejších doktorov učiť vás. Tak je to totiž uvedené aj v Hippokratovej prísahe. U nás sa vníma len ako formalita na konci štúdia, ale odovzdávanie vedomostí mladším kolegom jednoznačne musí byť normálnou súčasťou práce lekára.

Prečo je to dôležité?

Neexistuje vek, v ktorom si lekár môže dovoliť ukončiť svoje vzdelávanie. Medicína sa vyvíja a on je povinný naberať skúsenosti, až kým neodíde do dôchodku. Učiť sa však môže, len ak má ochotných starších kolegov, ktorí mu ochotne odovzdávajú všetko, čo vedia.

Množstvo vecí sa totiž vôbec nedá naučiť z kníh. Ak mladý lekár nemá niekoho skúsenejšieho, kto sa mu venuje, nakoniec ostane frustrovaný. Skrátim to – išla som von, aby som dostala skutočné vzdelanie.

Doma ste teda necítili ochotu starších lekárov a lekárok učiť vás? Majú naši skúsení odborníci mladých kolegov na háku?

Aj na Slovensku som stretla veľa skvelých učiteľov. Lenže stretla som aj priveľa starších kolegov a kolegýň, ktorých by som učiteľmi nikdy nenazvala, lebo nás mladých mali v paži alebo na háku. Dokonca to bolo ešte horšie – doslova mi bránili vo vlastnom osobnostnom raste.

Čím?

Nadávali mi, zadupávali ma pod zem, neodpovedali na otázky. Dnes ako lekárka, ktorá učí mladších kolegov, viem, že sa tak správali, lebo sami nemali dostatočné vedomosti. Svoju neschopnosť preto zakrývali hrubosťou, vulgarizmami, nedvíhaním telefónov a podobne.

Predstavte si, že ste mladý lekár a máte svoje prvé nočné služby v nemocnici. Nastúpili ste s tým, že chcete pomáhať pacientom, pričom niektorí bojujú o život. So svojimi minimálnymi skúsenosťami nemáte najmenšiu šancu to zvládnuť.

Raz som sa kolegu, ktorý bol mojím seniorom, pýtala na dávku inzulínu pre pacienta v kritickom stave. Hoci bol v službe, zdvihol mi opitý a na moju prosbu o radu odpovedal – natlačte toho do pacienta toľko, koľko sa doňho zmestí.

V tom čase bol internet v plienkach a nájsť rýchlo správnu informáciu nebolo možné. Bez expertízy staršieho kolegu som teda nemala šancu zistiť správnu dávku a on ma poslal do kelu. Pritom ma mal v službe viesť.

Z pohľadu pacientov to znie hrozne.

Je to hrozné. Aj dnes môžete pristáť na centrálnom príjme v nemocnici a v službe môže byť absolvent, ktorý skončil školu 30. júna 2020. Dostal síce diplom s titulom MUDr., v praxi však nikdy o pacientoch samostatne nerozhodoval.

Čo ak sa mu tam zjaví ťažký prípad, požiada o radu skúsenejšieho, no ten mu nezdvihne telefón alebo ho odbije? Život človeka je vtedy v rukách mladého a neskúseného lekára, o to viac predsa potrebuje koučing a dozor skúsenejšieho kolegu. Tobôž, ak je pod emocionálnym aj forenzným stresom.

Ako sa vôbec môže stať, že mladý lekár či mladá lekárka požiadajú o pomoc staršieho kolegu či kolegyňu, no oni nepomôžu?

Nemáme nastavený normálny systém vzdelávania lekárov tak, aby bolo v nemocniciach všetko bezpečné pre pacienta aj lekára. Starší lekári to nemajú v sebe zakódované, nik ich systematicky netlačil ani nemotivoval, aby sa povinne venovali menej skúseným kolegom. Bolo to na ich dobrej vôli.

Lekári, ktorí odišli zo Slovenska, mi nikdy ako hlavnú príčinu nespomínali plat. Často však od nich zaznievalo, že ak chceli doma kariérne rásť, nebola to vec odbornosti a schopností, ale skôr záležitosť lezenia do zadku, úplatkov, politických dohôd, ohýbania chrbtov a podobne.

V čase, keď som končila školu, teda v roku 1998, bolo otázkou úplatkov už samotné získanie miesta lekára sekundára v univerzitnej nemocnici. V korunách mali tie sumy päť núl. Tie miesta sa teda priamo kupovali.

Aj vy ste museli zaplatiť?

Nie, lebo ma prijal jeden z mojich skvelých učiteľov. Nezískala som však miesto s normálnou zmluvou a normálnym platom, do nemocnice ma vzali len ako doktorandku na tri roky. Nič to nemení na fakte, že miesta sa tam získavali za úplatky.

Pokračovalo to presne tým, čo ste spomínali – ak ste boli mladý, dynamický doktor, ktorý nebodaj ovládal cudzí jazyk, ohrozovali ste pozície svojich šéfov. Kariérny postup vám bol preto zámerne zahataný.

Na Západe sa to nestáva?

V Holandsku sa vám nestane, že váš kariérny postup závisí od názoru jedného nadriadeného, ktorému sa treba strkať do zadku. V priebehu celého atestačného procesu, počas ktorého sa učíte a nasávate odbornosť, totiž stretávate množstvo supervízorov. Je ich minimálne dvadsať. Spätnú väzbu na vás podá každý z nich.

Nehrozí tak, že jeden, ktorému ste sa znepáčili, lebo ste si nesadli, vás vyhodí. Jeden šéf jednoducho nemá takú moc, lebo musí brať do úvahy postoje ďalších dvadsiatich špecialistov, ktorí vás formovali celých šesť rokov. K tomu má k dispozícii spätnú väzbu na vás aj od sestier, pacientov a sanitárov. Ak teda máte pozitívny posudok od množstva ľudí, vedúci nemá šancu komplikovať vám život.

Na Slovensku je to inak – celú vašu kariéru pokojne môže držať v rukách jeden profesor. Dokonca sú u nás aj lekári, ktorí ani nesmú otvoriť ústa, lebo by atestáciu nikdy nezískali. Kariérny postup však nesmie fungovať na princípe „riťolezectva“, ale výhradne na princípe kvality.

Dobrý lekár predsa vníma ako obrovské plus, ak zamestnáva šikovných kolegov, ktorí ho hocikedy môžu preskočiť. Rastú pri ňom, až ho raz dokážu plnohodnotne zastúpiť.

Vonku to nebodaj funguje tak, že skúsený doktor je nadšený, ak má pod sebou takých šikovných ľudí, až ohrozujú jeho pozíciu tým, že ho môžu nahradiť?

Vonku si nadriadení mimoriadne cenia vašu prípadnú snahu o kariérny postup. Ak ste aktívny a kritický, šéfov to teší, lebo to prispieva k tomu najdôležitejšiemu – lepšiemu rozhodovaniu o liečbe pacienta. Vyšší cieľ ako dobro pacienta predsa v medicíne neexistuje.

Pracovala som vo Francúzsku aj v Holandsku, tam sa mladý lekár môže hocikedy ozvať, kritizovať nadriadeného, mať vlastný názor. Na Slovensku je kultúra tohto druhu kolegiálnej debaty doslova zanedbaná. Skúste svojmu primárovi povedať, že sa mýli, že veci vidíte inak.

My tu nemáme vyriešené ani banálnejšie veci – že lekár nemá byť nevrlý, ale slušný, že pozdraví alebo aspoň odzdraví, že pacientovi podá ruku, predstaví seba aj sestru, vysvetlí, aké úkony bude robiť, ako budú prebiehať, či budú bolestivé alebo nekomfortné, že nemá vtrhnúť do izby bez zaklopania, že má rešpektovať intimitu pacienta a tak ďalej. Otázka je, či je to absencia slušnej výchovy alebo dôsledok toho, že lekári majú priveľa pacientov, sú preťažení a v strese, a tak na tieto veci nemajú čas ani náladu.

Tým, čo teraz poviem, riskujem vyvolanie extrémne negatívnych reakcií svojich kolegov. Musí to však zaznieť, lebo viem porovnávať roky práce vonku aj doma. Lekári na Slovensku ani náhodou nepracujú tvrdšie a ani náhodou nerobia väčšie objemy práce ako v zahraničí.

Moji holandskí kolegovia otvorene hovorili – ak chce niekto pracovať len osem hodín denne a potom mať voľno, nech ide robiť iné remeslo. Áno, práca lekárov je náročná, niekedy ťahajú dvanástky, inokedy ešte viac hodín, neraz musia prosiť kamarátov a kamarátky, aby im vyzdvihli dieťa zo škôlky, ale situácia si to občas vyžaduje a treba to brať ako súčasť našej práce.

Ak práve na vás tesne pred koncom šichty vyšlo, že musíte mladej žene oznámiť, že má rakovinu, lebo tá informácia len teraz dorazila od rádiológov z CT, musí vám byť jasné, že ju nemôžete odbaviť strohou správou a poslať ju domov s tým, že ju informujete až na ďalší deň. Ako lekár jednoducho nemáte právo odísť domov, musíte ostať v práci a tej žene sa venovať tak dlho, ako potrebuje.

Tá žena je totiž v nekomfortnej situácii, v strese a lekár je v danej chvíli majiteľom informácie, ktorá rozhoduje o jej ďalšom živote. Musí sa obetovať bez ohľadu na to, ako mu to v ten deň zasahuje do súkromného života. Medicína sa jednoducho nedá robiť od siedmej rána do tretej poobede.

Počkať, čiže naši lekári nehovoria pravdu, ak tvrdia, že sú preťaženejší ako ich kolegovia v zahraničí, a preto nemajú čas byť dostatočne empatickí?

V zahraničí sa určite pracuje, ak nie rovnako tvrdo a náročne, tak oveľa, oveľa, oveľa viac. Lekári tam bežne pracujú viac hodín a v oveľa vyššom tempe ako na Slovensku.

Hovoríte o ambulanciách či nemocniciach?

O oboch. U lekára v žiadnom prípade neobstojí výhovorka, že nemá čas podať ruku, predstaviť sa, predstaviť sestru a detailne vysvetliť každý zákrok aj s dôsledkami. Učím medikov a od začiatku sa im snažím vštepiť to, čo hovorí v predslove k medikom zahraničná odborná literatúra.

Konkrétne?

Je tam napísané niečo takéto: Milý medik, o chvíľu sa prvýkrát stretneš s pacientom. Je to človek, ktorý ti bude do piatich minút rozprávať veci, ktoré nehovorí ani svojmu životnému partnerovi, ani svojmu najlepšiemu kamarátovi. Do desiatich minút bude pred tebou nahý. Takto sa za normálnych okolností ukazuje len pred svojím partnerom. O ďalších pätnásť minút ti dovolí strkať prsty do otvorov, do ktorých to môže robiť len jemu najbližšia osoba. Je to prejav jeho dôvery, ktorú nikdy nesmieš sklamať.

Svojim študentom túto pasáž zdôrazňujem a sama sa ňou snažím riadiť. Dokonca sa u kolegov aj podriadených snažím udržiavať taký systém transparentnosti a kontroly, že ak by som sama skĺzla k nerešpektovaniu tých slov a prestala si vážiť hlbokú dôveru pacientov, kolegovia mi to okamžite povedia.

Mala som totiž šťastie, že som si spolupracovníkov mohla vybrať. Ak ktorýkoľvek z nich tie pravidlá nedodrží, pocíti moju ostrú kritiku. Vzájomne sa takto sledujeme, strážime a dávame si spätnú väzbu.

Je to dôležité, lebo každý z nás môže mať lepší i horší deň. Niekto má problémy doma, iný je nevyspatý a unavený po predošlej službe, a preto musí byť upozornený, ak vypadne z empatického správania sa k pacientovi. Vrátane mňa, lebo viem, aké náročné je byť milá, usmievavá a zhovorčivá aj k päťdesiatemu pacientovi za deň.

Veľa sa hovorí o úplatkoch v medicíne. Lenže ja mám skúsenosť, že si ich lekári až tak nepýtajú. Naopak, pacienti im ich dávajú preventívne. Zažil som, že všetci na izbe dali lekárovi peniaze, ja nie. Keď som sa ich pýtal, prečo to robia, odpovedali, že chcú mať istotu, že o nich bude dobre postarané, že operácia prebehne dobre. Rozdiel medzi starostlivosťou o nich a o mňa som však nezbadal.

Začnem protiotázkou – prečo vnímate úplatky zo strany pacienta ako problém?

Lebo

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko, Zdravie

Teraz najčítanejšie