Denník N

Boris Kršňák: Nikdy si neodpustím, že sme dovolili vládnuť tým, čo vedia len behať po hrádzi, pretekať sa autami, kovať rýle a rozdávať valašky

Boris Kršňák. Foto - archív B. K.
Boris Kršňák. Foto – archív B. K.

Je katastrofou, ak politika nevidíš v divadle, galérii, na žiadnom kvalitnom kultúrnom podujatí. Pchajú sa akurát tak na folklórne slávnosti, lebo ako pokrytci vnímajú, že ich tam uvidia tisícky ľudí, tvrdí kultúrny manažér a publicista Boris Kršňák.

Váš otec bol herec vo zvolenskom divadle. Pred desiatimi rokmi ste pre SME povedali, že ste mali vnútorné konflikty s mamou. Viedla vás k úprimnosti, ale prvého septembra vám strkala do rúk kvety a bonboniéru, pričom ste nerozumeli, prečo ich dávať učiteľke. Hovorili ste o čudnej schizofrénii v spoločnosti.

Myslím si, že do tohto konfliktu sa v 60. a 70. rokoch dostávala väčšina mladých ľudí. Existuje totiž jedna známa hláška – v každej slovenskej rodine je aspoň jeden komunista a aspoň jeden gardista. To tie rodiny viedlo k množstvu dilem.

Môj starý otec z otcovej strany bol kulak, čiže klasický tvrdo pracujúci poľnohospodár a majiteľ mlyna. Rodičia mojej mamy boli zase maloroľníci a samotný starý otec komunista. Výsledkom bolo, že jeden starý otec bol v čase združstevňovania prenasledovaný a druhý v tom istom období funkcionárom. Ako sa k tomu postaviť? Bola to vážna dilema.

Do toho vašu mamu po roku 1968 vyhodili komunisti zo strany.

Bola to taká tá naivná komunistka, ktorá úprimne bojovala za pravdu. Pri previerkach počas normalizácie si dovolila povedať, že svoje problémy si máme riešiť doma a nie prostredníctvom cudzích armád. Za tento názor vyhadzovali všetkých.

Ako tieto udalosti poznačili generácie, ktoré sa narodili v 60. a 70. rokoch?

Tak, že boli ochotnejšie prispôsobiť sa a nestavať sa zlu čelom. Ľudia si pragmaticky začali hľadať jednoduchšie cesty, ako prežiť, kam patrilo aj to, že si svoj názor nechávali pre seba. Zároveň sú tie generácie poznačené tým, že zbytočne prikrášľujú svoju minulosť.

V čom?

Keď sa niekde na debate stretnú ľudia, ktorí naplno zažili minulý režim, bežne začnú tárať, ako veľmi proti nemu bojovali. Mnohí majú vyfabulované svoje krásne príbehy, hoci realita bola taká, že v skutočnosti bojovali len za zatvorenými dverami a skrytí pod posteľou, aby si to nevšimla ani vlastná rodina. Aj v nej sa totiž občas udávalo.

Nepostihlo vás to isté?

Mal som veľkú časť rodiny na Západe, čiže sa ku mne dostávali aj informácie, ako sa žije za železnou oponou. Vymyslel som si cestu vlastných kompromisov. Počítal som s tým, že komunistický režim tu bude nadosmrti a nejako žiť musím.

Lenže po čase som zistil, že sa v tých kompromisoch utápam. Pochopil som, že ak budeme všetci dobrovoľne posúvať hranice svojej tolerancie, začneme byť rezistentní. A to nemohla byť cesta. Našťastie už bol koniec 80. rokov a blížila sa revolúcia, inak by som asi dopadol zle. Konflikt medzi mnou a režimom totiž začal byť otvorený.

Aké veľké kompromisy ste skúšali? Mnohí mi vraveli, že ohli chrbát napríklad kvôli práci, ktorá ich bavila, prípadne kvôli svojim deťom. Iní sa neohli, aj keď ich eštebáci lámali v kolese. Dnes je odvaha lacná, plno ľudí moralizuje, ako by obstáli, ale predsa len – nechodili sme v topánkach ľudí, ktorí prešli uránovými baňami, týraním na výsluchoch, väzeniami, ubližovaním rodine a podobne.

Uvažujem o tom rovnako ako vy. Na jednej strane sme kompromisy robili všetci a každý boží deň. Keď však išlo o zásadné veci, o chrbticu a charakter, mám pocit, že som sa vždy zachoval priamo. Môžem však hovoriť len o situáciách, ktoré som zažil. Vôbec netuším, ako by som sa správal, keby ma mučili alebo keby ubližovali mojej rodine.

Zaujímala sa o vás ŠtB?

Dosť často. Až po revolúcii som zistil, že na mňa nemali nič, že o mne vôbec nič nevedeli. Napriek tomu ma lámali, aby som im donášal. Robil som totiž v okresnom osvetovom stredisku, kde som vystriedal šéfa, ktorý bol eštebák.

Kultúra bola pre komunistov citlivým miestom, preto tam chceli mať ďalšieho eštebáka. Vytypovali si mňa. Po tretej návšteve, keď som zistil, že nie sú z pasového oddelenia, ako tvrdili, ale krajskí eštebáci, som otvoril dvere a vyhodil ich von.

Lenže čo ak by prišli o týždeň znovu a oznámili mi, že vedia o tom, ako môj o 10 rokov mladší brat požičiava platne The Plastic People of the Universe alebo DG 307, ktoré som sem pašoval z Maďarska a zo Západu? Čo ak by mi vtedy pohrozili basou? Neviem, ako by som sa zachoval, lebo som v takej hraničnej situácii nikdy nebol.

Zaujímavé bolo, ako komunisti trvali na dedičnom hriechu – ak boli rodičia či starí rodičia pred rokom 1948 buržoáziou, mstili sa aj na ich deťoch a vnukoch. Kádrové profily im neumožňovali študovať, čo chceli, a podobne.

Diali sa aj šialenejšie veci. Robotnícke dieťa malo v posudku, že pochádza z robotníckej komunistickej rodiny. To bola vynikajúca cesta na vysokú školu. Ak ten človek vyštudoval a stal sa napríklad úradníkom, potom si vzal za ženu úradníčku, pričom obaja odmietli vstúpiť do strany, ich dieťa už malo problém študovať. Prečo? Lebo v kádrovom posudku zrazu stálo, že rodičia patria k inteligencii. Šialené, choré a na hlavu postavené. A dotklo sa to aj mňa, ani ja som pre kádrový profil nemohol študovať, čo som chcel.

Prečo ste vlastne nedoštudovali filozofickú fakultu?

Lebo tam bol jeden zvláštny profesor, ktorý učil metodológiu. Potreboval som od neho dva zápočty a jednu skúšku. Na postup do ďalšieho ročníka mi už chýbala len tá skúška. Profesor zrazu odišiel do kúpeľov, šiel som tam za ním, skúšku som urobil, ale odmietol mi ju zapísať, vraj tak urobí po návrate.

Márne som mu vysvetľoval, že bez tej známky sa nemôžem zapísať do ďalšieho ročníka, neustúpil. Musel som teda opakovať ročník, čo ma mimoriadne rozladilo. Veľmi to potom mrzelo aj toho profesora, dokonca bol so mnou za dekanom, kde vysvetlil, že to nebola moja chyba, ale zbytočne.

Urazený som teda zo školy odišiel. Aj tak som mal pocit, že na filozofii nás učia len vedecký komunizmus, pričom mnohí to študovali, len aby mali nejakú vysokú školu. Z tých ľudí aj prístupu som nemal dobré pocity, a tak som šiel preč.

Lenže po vojenskej službe ste sa vrátili.

Na vojne mi došlo, že nejakú školu predsa len potrebujem, tak som sa vrátil. Keďže ma zo školy nevyhodili, vzali ma naspäť. Študoval som až do piateho ročníka, lenže prišiel 17. november 1989, ja som vhupol do revolúcie a na školu som už nemal čas.

Navyše sa nám v januári 1989 narodil syn. Mal som porobené všetky skúšky, chýbala mi vlastne len diplomovka a štátnice. Titul teda nemám, lebo som šiel zachraňovať svet.

Jeden pokus ste však ešte predsa len podnikli.

Áno, po čase som napísal dekanovi, či by mi ako piatakovi neumožnil urobiť diferenčné skúšky a dokončiť štúdium na teórii kultúry alebo dejinách umenia. Odpísal mi, že mám najskôr skončiť pedagogiku a vychovávateľstvo, ktoré som začal, a potom môžem od začiatku študovať to, čo chcem. To bola moja definitívna bodka za štúdiom na filozofii.

O pár rokov neskôr som si urobil aspoň bakalársky titul z publicistiky v Banskej Bystrici. Chcel som študovať aj na magistra, ale fakulta na ten odbor nedostala akreditáciu. Mohol som si to dokončiť v Bratislave alebo Brne, ale mal som rodinu a chýbal mi čas na dochádzanie.

Práve to zachraňovanie sveta, s ktorým ste začali počas revolúcie, bolo začiatkom cesty, na konci ktorej ste vlastne prišli o ilúzie aj o rodinu?

Žiaľ. Odchádzal som z domu o šiestej ráno, vracal som sa v noci, navečeral som sa a zapol som si televíziu či rádio, aby som vedel, čo sa deje. Žili sme vo Zvolene, mimo Bratislavy, a tak sme potrebovali počuť rôzne argumenty aj názory. Učili sme sa za pochodu.

Ráno o šiestej som zase vypadol z domu, aby som už o pol siedmej niekde vo fabrike presviedčal robotníkov, prečo sa majú zapojiť do revolúcie, že režim je skazený a zmena je potrebná – a tak stále dokola. Rodina to mala so mnou ťažké.

Čo ste prežívali v časoch revolúcie?

Obrovskú eufóriu. Zo začiatku som si myslel, že sa podarí presadiť len nejaké ústupky zo strany komunistov. To, že sa celý režim zrúti ako domček z karát, čakal málokto. Keď som si uvedomil, že zmena bude obrovská, bol som nadšený a chcel som byť osobne pri tom.

Nakoniec ste zakladali Verejnosť proti násiliu a boli jej šéfom v meste aj okrese. Výsledkom bolo vaše angažovanie sa v komunálnej politike. Vydržali ste do roku 2006, keď ste mandát nahnevaný zložili. Zastupiteľstvo vo Zvolene totiž riešilo, ktorá z dvoch firiem bude stavať na pozemku v severnej časti Námestia SNP. Upozornili ste, že jedna z firiem sa vás pokúsila podplatiť. A práve tam ste prišli o ilúzie.

Najskôr ma firma skúšala podplatiť 100-tisíc korunami a potom ma priamo zastrašovala. Vyhrážala sa mi mafiou s tým, aby som si dal pozor na to, čo budem hovoriť. Keď som to poslancom oznámil, nijako ich to nezastavilo a ďalej riešili, ktorej firme tú stavbu zveria. Akoby sa nič nestalo. Vtedy som si uvedomil, že nasadzujem vlastný krk a môže to mať vážne následky, pričom to nikoho nezaujíma.

Tí arogantní ľudia z jednej firmy sa totiž rozhodli, že to získajú podvodom a že ak im v tom budem brániť, pokojne sa budú so mnou ešte aj súdiť. Žili v tom, že za prachy si kúpia všetko. Lenže mňa si nekúpili. Keď som potom videl, že poslanci nakoniec, hoci len o jeden hlas, ale predsa len vybrali práve túto firmu, zdvihol som sa, vzdal sa mandátu a skončil s komunálnou politikou.

Napádala vás potom tá firma za to, čo ste verejne povedali?

Samozrejme, tí ľudia na mňa dali trestné oznámenie a neskôr spustili aj občianskoprávne konanie. Všetko sa síce skončilo v môj prospech, ale trvalo to vari päť či šesť rokov. Taká je daň za hovorenie pravdy a odvahu – roky vás budú vláčiť po polícii a súdoch.

Prečo ste nešli do veľkej politiky? Veď ako okresný šéf VPN ste si po revolúcii mohli vybrať, či budete kandidovať do Federálneho zhromaždenia alebo do slovenského parlamentu.

Mal som síce veľké ideály, ale zároveň som bol asi aj dosť naivný. Navyše som mal rodinu vo Švajčiarsku, s ktorou som mal úzky kontakt. Vedel som, ako vyzerá tamojšia demokracia, že tam je veľmi silná komunálna sféra. Naivne som dúfal, že sa to podarí vytvoriť aj u nás. Keď som potom dostal ponuku na federálny či slovenský parlament, odmietol som. Iná vec je, či by ma ľudia zvolili.

Kedysi ste v SME povedali, že skepsa na vás doľahla rýchlo po páde režimu. Prišli ste vraj na to, že príčinou zla nie je systém, ale človek. Nie je to však tak, že práve systém nastavuje vektory, podľa ktorých sa človek orientuje?

Je, lenže demokracia nemá len tri základné piliere, o ktorých sa bežne hovorí, ale aj štvrtý. A tým je morálka. Za socializmu sme sa naučili žiť chameleónskym spôsobom a po revolúcii sme sa zase začali tváriť, že za morálku nenesieme žiadnu zodpovednosť. To umožňovalo mečiarovcom v 90. rokoch, aby si zákony nastavili tak, že aj kradnutie bolo legálne.

Spomeňte si, ako rýchlo sa po víťazstve nad Mečiarom zmenil aj Dzurinda. Keď sa ho napríklad nejaká redaktorka pýtala na prechmaty, tak sa jej s arogantným úsmevom spýtal – pani redaktorka, a porušili sme nejaký zákon? Ja by som mu odpovedal, že „áno, porušili, minimálne ten kantovský mravný zákon v nás“.

A to hovoríme o tom lepšom, čo sme tu mali.

Veď práve. Dnes vlastne zažívame to isté. Ľudia sú ohlúpnutí a na sociálnych sieťach okrikujú kritikov Matovičovej vlády, či chcú, aby sa vrátil Fico.

Je to presne to isté, ako keď sme si pred 22 rokmi dovolili kritizovať Dzurindu za to, že jeho ľudia chceli pred voľbami 1998 podplácať novinárov, aby písali PR články v prospech SDK. Ponúkali 10-tisíc korún za článok, a keď som to kritizoval, moji pravicoví kamaráti mi vykrikovali, či

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie