Psychológ: Ľudia, ktorí sa rozhodli spáchať samovraždu, od nás nechcú pomoc, len nechcú byť sami

Slovné spojenie „chcem sa zabiť“ zadáva mesačne do vyhľadávača asi 1500 Slovákov. Pri samovražde skokom pod vlak u nás ročne zahynú desiatky ľudí – pred dvomi rokmi to bolo 71, vlani 57 ľudí. Psychológovia z internetovej poradne pre mladých IPčko sa preto rozhodli umiestniť na železničných priecestiach a mostoch nálepky s informáciami o tom, kde môžu ľudia so samovražednými myšlienkami hľadať pomoc. Za prvý mesiac ich už na základe nich kontaktovali dvaja ľudia. „Stálo by to za to, aj keby to bol len jeden prípad,“ hovorí v rozhovore vedúci poradne Marek Madro.

Prečo si myslíte, že človek, ktorý si chce vziať život, zareaguje na výzvu z nálepky a bude kontaktovať vašu poradňu? Viete napríklad o podobných zahraničných projektoch, ktoré sa osvedčili?

V zahraničí funguje niekoľko podobných projektov, ktorými sme sa inšpirovali aj my. Vďaka nim sme však vedeli aj to, ako to nemáme robiť. Keď tabuľa s takými informáciami vyzerá oficiálne, ľudia na ňu zvyčajne nereagujú, no keď tá výzva pôsobí takmer partizánsky – povedzme ako nálepka – vytvára to pocit dôvery. Poznáme taký prípad zo San Francisca, kde jedna neziskovka iniciovala, aby ministerstvo zdravotníctva a železnice vyrobili oficiálne tabule s informáciami na prevenciu samovrážd, lenže tie vôbec nezabrali. Začali preto lepiť na tieto miesta takéto malé partizánske nálepky – a zrazu to začalo fungovať. Opierali sme sa tak o ich skúsenosť.

Už vás na základe informácií z nálepiek niekto kontaktoval?

Za prvý mesiac sme mali už dva kontakty od ľudí, ktorí si chceli vziať život na koľajniciach. Iste, nie je to veľa, ale podľa mňa by to stálo za to, aj keby to bol len jeden prípad.

Náš nápad je postavený na tom, že keď ľudia vedia o tejto forme pomoci, tak ju vyhľadajú. Jednoducho už nemajú čo stratiť, aj preto skúsia zavolať alebo napísať na uvedenú adresu.

V niektorých krajinách to má ešte vyššiu úroveň – na také frekventované miesta u nich pravidelne chodí krízová služba, ktorá môže v takých prípadoch pomôcť.

V zahraničí na to tiež špeciálne školia zamestnancov metra alebo železníc, aby vedeli zareagovať a pomôcť ľuďom v takej situácii. Ako je to u nás?

U nás sme to roky vôbec neriešili, hoci pre železnice to má aj ekonomické dôsledky. Stojí ich to veľa peňazí, keďže rušňovodič si po takej tragickej udalosti musí zobrať 10 dní voľna. No hoci to železniciam komplikuje život, majú jasne stanovené kompetencie a tejto oblasti sa doteraz nemohli venovať. Navyše, nikdy ani nedostali žiadnu podobnú ponuku, takže ani nevedeli, čo s tým vôbec môžu urobiť.

Keď sme sa ozvali ŽSR s ponukou na spoluprácu, skončilo sa to trochu úsmevne – povedali nám, že nás nebudú kriminalizovať za to, že im oblepujeme ich majetok.

ŽSR nám poslali stanovisko, kde vašu iniciatívu vítajú, a sú vraj pripravení na ďalšiu spoluprácu. Napriek tomu od nich nemáte oficiálne povolenie?