Denník N

V hlave mi bliká „určite nechoď“, v srdci „utekaj“

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Necítim sa ohrozená, no cítim, že je ohrozený svet, v ktorom sa necítim ohrozená.

Neviem, ako to vyjadriť lepšie, preto prepáčte. Cítim sa ako bocianie hovno v povetrí.

Žijem najzvláštnejšiu dobu, akú som kedy žila. Človek sa niekedy vo februári preľakol, potom sa upokojil a teraz tak voľne plápolá vo vzduchu. Ani tak, ani tak. Nevrátili sme sa do normálu, zlý pocit ostal, dobrý sa dostavil, no priebežne odchádza.

Ľudia, ktorí v marci tlieskali na balkónoch zdravotníkom, ktorí vďakabohu žiaden nával umierajúcich nezažili, húfne odchádzajú vlakmi do Chorvátska. Ľudia, ktorí šili počas nocí rúška, pijú v krčme z jednej slamky. Ja viem, že to nie sú tí istí, ale predsa.

Keby bol v marci denný nárast pozitívne testovaných rovnaký, ako je dnes, začala by som kváskovať. Dnes idem na návštevu, no občas mi napadne „čo keď?“ Necítim sa ohrozená, no cítim, že je ohrozený svet, v ktorom sa necítim ohrozená. Keď sme preberali výroky, blicovala som, ale napriek tomu mi vychádza, že som vlastne ohrozená.

Rozumiem, prečo zrušili väčšinu letných festivalov, veď aj tak by som tam nešla, a zároveň mi je úzko, že si naživo nevypočujem svoju obľúbenú kapelu. Rozmýšľam, či mám ísť do divadla. V hlave mi bliká „určite nechoď!“, v srdci „utekaj“. Potom si spomeniem, že chodievam na trh, že ľudia chodia do Ikey a že dievčatá pôjdu do školy… a

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

    Komentáre

    Teraz najčítanejšie