Reformujme justíciu s chladnou hlavou

Autorka je bývalá verejná ochrankyňa práv a sudkyňa

Ľudia si to v behu života asi neuvedomujú, ale bez skutočnej nezávislosti súdnej moci nemôže existovať demokracia. Iba jej paškvil. Každý zásah do súčasného postavenia súdov a sudcov je potrebné uvážiť – práve z tohto hľadiska. Aj napriek obrovskému zlyhaniu sudcov a sklamaniu z nich.

Súdnu moc tvoria Ústavný súd a všeobecné súdy. Národná rada zložená z poslancov, teda volených zástupcov ľudu, prijíma ústavu a zákony, podľa ktorých súdy konajú, a výkonná moc, teda vláda, im vytvára podmienky, v ktorých súdy pôsobia.

Z vlastnej skúsenosti viem, že v socialistickom zriadení neboli súdy nejako zvlášť významné. Na rozdiel od prokuratúry. V trestnom konaní súd spravidla rozhodol v súlade s návrhom prokurátora. Často som videla, že kým advokát čakal na pojednávanie v trestnej veci pred pojednávacou miestnosťou, trestný sudca a prokurátor sa v kancelárii sudcu pred pojednávaním družne bavili a potom spolu vstúpili do pojednávacej miestnosti. Keď sa v nej usadili, zavolal súd dovnútra účastníkov konania a advokáta. Ten systém nezávislosť súdov a sudcov vôbec nepoznal, ani jeho aktéri. Poznal však mocenské postavenie prokuratúry a jeho aktéri to akceptovali.

Po skončení socialistického zriadenia bola v ústave deklarovaná nezávislosť súdnej moci. Nóvum, ktoré narušilo mnohým právnikom dovtedajší dobre zabehnutý systém práce, ich profesionálny svet a naučené právo. Myslenie mnohých právnikov v rôznych právnických profesiách je až do dnešných čias ovplyvnené aj predchádzajúcim socialistickým právnym poriadkom a mnohé vzťahy títo právnici vykladajú vedome či nevedome ešte stále v jeho intenciách. Aktuálnym príkladom toho sú súčasné diskusie vedené o prokuratúre a o súdnej moci.

Zdá sa, že tie o prokuratúre vychádzajú z tézy o nedotknuteľnosti a nezávislosti prokuratúry. Tá však nemá žiadnu oporu v ústave ani v teórii o trojdelení štátnej moci. Na rozdiel od súdov.

Prokuratúry či štátne zastupiteľstvá sú v demokratických krajinách ustanovené a usporiadané rôzne, ale v zásade najmä na to, aby v mene štátu ako jeho zástupcovia v súdnom konaní podávali žaloby a obžaloby na rozhodnutie nezávislému súdu. Pôsobia samostatne, môžu patriť do pôsobnosti rezortu spravodlivosti alebo vnútra, teda vlády.

Demokratický štát zabezpečuje, aby vo veci konajúci prokurátor či štátny zástupca mal garantovanú nezávislosť a ochranu pri výkone svojej práce pred akýmikoľvek vonkajšími aj vnútornými tlakmi.

V súčasnosti u nás prebieha diskusia najmä o tom, či sa predsedom prokuratúr môže stať aj taká osobnosť, ktorá je uznávaným právnikom či právničkou, ale doteraz nebola prokurátorom, prokurátorkou. Mnohí odborníci takúto možnosť odmietajú. Akoby jej uskutočnením mohlo dôjsť k ohrozeniu demokracie a demokratických princípov štátu. Nemohlo. Iba k strate vplyvu na ňu cez jej šéfa – dočasne.

Otváranie možností na prístup k verejným funkciám je v súlade s princípmi demokratického a právneho štátu a zároveň zlepšuje šance dobrému výberu. O pretrvávajúcom mentálnom zakotvení v socialistickej predstave o prokuratúre svedčí to, že o potrebe jej zmeny sa verejne diskutuje málo. Akoby tu nebol vážnejší záujem zmeniť súčasný skanzen uzavretej, monokratickej, žiadnemu orgánu sa nezodpovedajúcej prokuratúry s výsadným postavením a s možnosťou mať „svojho“ generálneho prokurátora na demokratický, moderný, otvorený a verejnosti sa zodpovedajúci samostatný orgán výkonnej moci.

O súdoch sa diskutuje tiež. Ale inak ako o prokuratúre. Zatiaľ čo postavenie prokuratúry sa snažia odborníci udržať ako za socializmu v jej výnimočnom móde, súdna moc čelí opačnému tlaku. A to je v demokracii nezvyčajné. Podľa mňa je príčinou tohto stavu aktuálne zlyhanie sudcov a už v minulosti akceptované mimoriadne postavenie prokuratúry a podradné postavenie súdu. Inak to nemá logiku.

Veď to, či bude generálny prokurátor z radov prokurátorov alebo nie, nemá na charakter štátu vplyv, zatiaľ čo oslabenie súdnej moci ho môže mať. Preto by sme pri každom zásahu do postavenia súdov a sudcov, teda do súdnej moci, mali mať chladnú hlavu. Aj napriek odhaleným zlyhaniam sudcov. Bude náročné ustrážiť, aby emócie oprávneného sklamania zo sudcov nepriniesli také zásahy do súdnej moci, ktoré oslabia jej nezávislosť.

Nezávislosť súdnej moci je garancia demokracie. Ak by sme to vnímali takto, potom by to po tridsiatich rokoch budovania demokratického a právneho štátu dnes v súdnictve vyzeralo inak. Nemám na mysli platové podmienky sudcov a ich zabezpečenie. Nezávislá súdna moc by už nemala mať také bazálne problémy, ako sú mizerné platy odborných zamestnancov súdov (až museli štrajkovať), nedostatok pre súdy určených pomocných a odborných personálnych kapacít. A z toho vyplývajúcu fluktuáciu odborných zamestnancov súdov vo väčších mestách so všetkými dôsledkami.

Toto sú tie ideálne podmienky na mútne vody pri obsadzovaní zamestnaneckých miest, sudcovských funkcií, etickú devastáciu súdneho prostredia a na politický či iný vplyv na súdy. Nevidím, že je významný tlak na ich zmenu.