Denník N

Učiteľ Králik: Chcel by som učiť v škole, kde je hodnotenie žiakov plne ponechané na nich. Žiadne známky či moje hodnotenie

Dávid Králik. Foto - archív D. K.
Dávid Králik. Foto – archív D. K.

Korona zvýšila status učiteľa v spoločnosti, tvrdí známy učiteľ a mentor Dávid Králik.

Čo si ako učiteľ myslíte o tom, že minister školstva Branislav Gröhling nemá v poriadku svoju diplomovku?

Na prvý pohľad to pôsobí, že ide o tému školstva, v skutočnosti je to však téma spoločnosti ako takej. Dlhodobo sme v nej naučení chodiť rôznymi skratkami, až nám to nedocvakne a zvolíme ju aj pri takej vážnej veci ako záverečná práca na vysokej škole.

Principiálne tu tiež tlačíme žiakov a študentov do absorbovania množstva vedomostí a na učenie slušnosti, úcte a férovosti akoby neostával čas. Potom sa čudujeme, že niektorým je jedno, ako dosiahnu svoj cieľ.

Môže mať dôveru učiteľov a meniť školstvo človek, ktorý si zvolil takú skratku?

Otázka je, ako sa človek prichytený pri chybe zachová. A to je zase problém, lebo deti prakticky vôbec neučíme, ako sa vyrovnať s vlastnou chybou či zlyhaním. Chyby pritom robíme všetci, aspoň ja som ich v živote narobil strašné množstvo v práci aj súkromí.

To sme urobili všetci. Otázka znela inak.

Keby minister dokázal na svoju chybu lepšie zareagovať, vedel by som si predstaviť, že na svojej pozícii ostane a funguje ďalej. V jeho vystúpení mi však chýbala pokora.

Čo považujete za najväčšie chyby dnešných pedagógov?

Je ich viac. Prvou z nich je, že mnohí vodu kážu a víno pijú. Keď si spomeniem, ako sme sa na vysokej škole učili o vzletných a pekných Komenského zásadách, musím sa smiať. Učili sme sa ich totiž klasickým drilom – chlapík sa postavil pred nás, otvoril si brožúrku a diktoval nám ich od slova do slova s tým, aby sme si ich zapisovali. Inými slovami, pedagóg nás učil o tom, ako správne učiť, a sám to svojím konaním totálne popieral.

Druhým problémom je jednostrannosť. Učenie je priveľmi zamerané na vedomosti a zabúda sa na širokospektrálny rozvoj žiakov. Predstavte si situáciu, v ktorej žiak dokonale neovláda učivo, zároveň však v niečom pomôže spolužiakovi. Čo urobíme?

Dáme mu zlú známku za to, že neovládal učivo.

Presne tak. Chýba tam dodatok, nejaká pochvala či motivácia za to, že pomohol spolužiakovi. Učiteľ to maximálne nejako okomentuje, ale najväčší význam má aj tak samotná známka. Pritom čo je viac – to, že žiak nevedel, čo sa stalo v roku 1843, alebo to, že prejavil empatiu a pomohol?

Na sociálne zručnosti a hodnoty u nás v podstate nereflektujeme. Už to, ako my učitelia komentujeme známky či vysvedčenia, ukazuje, že našou prioritou je objem vedomostí. Nie som si však istý, že je to tak správne.

Okrem toho, ak už dávame žiakovi nejakú spätnú väzbu, mala by byť vyvážená – mali by sme mu povedať, kde je jeho priestor na zlepšenie, ale aj to, v čom všetkom uspel.

Konkrétne?

Vezmime si písomku z matematiky, v ktorej žiak skvele vyráta jeden príklad a ďalšie štyri zmrví. Nestačí dať mu štvorku a povedať, že zlyhal, ale dodať aj pochvalné slová, ako skvele zvládol ten jeden príklad. A nesmie to byť formálne, ale úprimné.

Sú známky dobrý spôsob hodnotenia žiakov?

Pred pár dňami som robil online diskusiu, kde sme s učiteľmi riešili, či známkovať, hodnotiť slovne, alebo nechať ohodnotiť svoj výkon samotným žiakom, čiže ho zo strany učiteľa nehodnotiť vôbec. Nezisťovali sme, ktorý spôsob je najlepší. Ako ďalšiu chybu totiž vidím to, že chceme nájsť len jedno správne riešenie pre celé naše školstvo.

Jednotlivé školy fungujú v rôznych podmienkach s rôznymi žiakmi a študentmi, preto nevidím dôvod, aby na všetkých dokonale fungoval univerzálny model hodnotenia. Gaussova krivka zaručuje, že v každej triede sú slabé deti, stredný prúd aj deti, ktoré učivo zvládajú rýchlo.

Aký zmysel tam má homogénne hodnotenie, keď vyhovuje len časti tej triedy? Celkovo mám pocit, že homogénne hodnotenie v heterogénnych skupinách nie je správna cesta.

Ste teda za to, aby mala škola či trieda autonómiu v tom, ako v nej budú hodnotení žiaci? Či známkami, slovom alebo nebudú učiteľmi hodnotení vôbec a ohodnotia sa sami?

Presne tak. Na začiatku však musí byť jasná vízia slovenského školstva, teda musíme vedieť, akí žiaci nám majú vychádzať zo školy. Nemám tým na mysli len obsahový štandard v zmysle objemu vedomostí, ale celkový profil absolventov škôlok, základných aj stredných škôl, teda aj to, akými majú byť ľuďmi. Ak budeme poznať požadovaný výstup, na rozhodnutí jednotlivých škôl by som nechal, akú zákonnú cestu k nemu si zvolia.

Nespôsobí táto voľnosť problémy v porovnávaní žiakov medzi školami a pri prijímaní na stredné a vysoké školy? Na jednej škole dostane žiak trojku, na druhej bude hodnotený ako aktívne sa zapájajúci, so zmyslom pre kolektív a s istými rezervami vo vedomostiach, na tretej sa samotný žiak ohodnotí ako snaživý. Ako z toho stredná či vysoká škola, ktorá neorganizuje prijímacie pohovory, určí, kto je naozaj kvalitný?

Tento problém predsa vzniká, aj keď vysoké školy vyberajú podľa známok. Trojka na jednej škole nie je trojka na inej škole. Navyše, nič nebráni, aby žiaci zo všetkých škôl dostali rovnaký test, ktorý ukáže, ako na tom sú.

V samotnom balíku vedomostí, zručností a hodnôt, ktoré majú ovládať, predsa rozdiely nebudú. Áno, súhlasím, že stredné a vysoké školy z toho môžu mať guláš pri hodnotení, koho prijať, ale to sa dá vyriešiť práve prijímacími pohovormi.

Videl som množstvo slovných hodnotení, ale neraz to bola taká kombinácia fráz a balastu, že som z toho nevyrozumel, ako na tom žiak naozaj je. Mám pocit, že keby som si prečítal 20 takých vysvedčení naraz, nedokážem posúdiť, ktorí v triede boli najlepší a ktorí priemerní. Problém je, že nie každý učiteľ vie výstižne charakterizovať a formulovať. Opísať rezervy žiaka sa dá totiž aj tak, že vo výsledku to vyznieva ako pochvala, a naopak. Rieši to potom problém, ktorý máte so známkami?

Áno, videl som aj hodnotenia, aké spomínate, ale čítal som aj kvalitné hodnotenia, z ktorých som sa o danom dieťati dozvedel veľa. Ja však nemám nič proti známkovaniu. Nech také školy pokojne existujú, ak sa tak samy rozhodnú.

V podstate iba navrhujem, aby si to školy mohli vybrať. Ak známkovať nechcú, nech si môžu vybrať, či preferujú radšej slovné hodnotenia alebo dokonca nechávajú hodnotenia na samotných žiakoch.

Máte pravdu aj v tom, že mnohí učitelia tie slovné hodnotenia nevedia robiť. Je to dané tým, že do toho boli teraz učitelia dotlačení, čiže u nich nešlo o slobodné rozhodnutie, lebo to považujú za najlepšie. Obvykle však učitelia veľmi dobre poznajú výhry aj prehry svojich žiakov a vedia ich aj dobre opísať.

A mnohí to zase nevedia. Učiteľ môže byť skvelý chemik, fyzik, biológ, matematik, ale to neznamená, že vie napísať výstižný sloh. Vôbec to pritom nevravím ako výčitku. Otázne je, či človek, ktorý nedokáže výstižne opísať schopnosti žiaka, nemôže slovným hodnotením aj ublížiť.

Podľa mňa aj človek, ktorý nevie dobre slohovať, sa postupne dokáže naučiť robiť dobré slovné hodnotenia žiakov. Možno tam nebudú vzletné vety, ale bude to mať dostatočnú silu na to, aby rodič pochopil, v čom je jeho potomok úspešný a v čom nie. Možno nebude vedieť definovať, či je jednotkár, dvojkár alebo trojkár, ale to ani nie je podstatné. Určite pritom bude vedieť rozlíšiť, či je jednotkár alebo päťkár.

Vrátim sa však k tomu, prečo sme obaja videli veľa zlých slovných hodnotení. Urobiť kvalitné slovné hodnotenie je náročné. Teraz si predstavte, že učitelia to pre koronu dostali pokynom zo dňa na deň. Neboli na to pripravení technicky ani mentálne.

Veľká časť z nich to teda nerobila z presvedčenia, ale pod tlakom. Ak na to konkrétny učiteľ ani nemá bunky, mohol z toho vyliezť neadekvátny výsledok. Verím však tomu, že učitelia sa to snažili urobiť najlepšie, ako vedeli.

Ako by malo vyzerať dobré slovné hodnotenie?

Tak, že ak ho dáte učiteľovi bez mena žiaka, mal by po jeho prečítaní vedieť určiť, o koho ide. Bol by to jasný dôkaz, že bolo naozaj šité na mieru konkrétneho dieťaťa.

Napriek nedokonalostiam – dajme učiteľom slobodu, aby sa pre spôsob hodnotenia rozhodli sami. Zároveň tým, čo sa rozhodnú pre slovné hodnotenia, dajme aj podporu tých, čo to vedia robiť. Osobne poznám množstvo kvalitných ľudí, ktorí vedia poradiť aj to naučiť iných. Zároveň školám dajme zodpovednosť za to, aby ich výstupy boli adekvátne. Myslím si, že po čase to zvládnu.

Osobne som zástanca slovných hodnotení, prečo však vôbec vznikol problém, že známky nie sú správna cesta? Vyčíta sa im, že sú subjektívne, ale to sú predsa aj slovné hodnotenia. Šikovný učiteľ dokáže naformulovať vetu, ktorú jeden pochopí ako pochvalu a druhý ako kritiku.

Predstavme si vás v období, keď ste začínali s novinárčinou. Napísali ste parádny rozhovor a dostali ste od šéfredaktora či editora jednotku. Moja otázka – na základe čoho sa chcete zlepšovať v ďalších rozhovoroch? Alebo to znamená, že sa skončil váš rozvoj, lebo

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Koronavírus

Rozhovory

Školstvo

Slovensko

Teraz najčítanejšie