Učiteľ Králik: Chcel by som učiť v škole, kde je hodnotenie žiakov plne ponechané na nich. Žiadne známky či moje hodnotenie

Čo si ako učiteľ myslíte o tom, že minister školstva Branislav Gröhling nemá v poriadku svoju diplomovku?

Na prvý pohľad to pôsobí, že ide o tému školstva, v skutočnosti je to však téma spoločnosti ako takej. Dlhodobo sme v nej naučení chodiť rôznymi skratkami, až nám to nedocvakne a zvolíme ju aj pri takej vážnej veci ako záverečná práca na vysokej škole.

Principiálne tu tiež tlačíme žiakov a študentov do absorbovania množstva vedomostí a na učenie slušnosti, úcte a férovosti akoby neostával čas. Potom sa čudujeme, že niektorým je jedno, ako dosiahnu svoj cieľ.

Môže mať dôveru učiteľov a meniť školstvo človek, ktorý si zvolil takú skratku?

Otázka je, ako sa človek prichytený pri chybe zachová. A to je zase problém, lebo deti prakticky vôbec neučíme, ako sa vyrovnať s vlastnou chybou či zlyhaním. Chyby pritom robíme všetci, aspoň ja som ich v živote narobil strašné množstvo v práci aj súkromí.

To sme urobili všetci. Otázka znela inak.

Keby minister dokázal na svoju chybu lepšie zareagovať, vedel by som si predstaviť, že na svojej pozícii ostane a funguje ďalej. V jeho vystúpení mi však chýbala pokora.

Čo považujete za najväčšie chyby dnešných pedagógov?

Je ich viac. Prvou z nich je, že mnohí vodu kážu a víno pijú. Keď si spomeniem, ako sme sa na vysokej škole učili o vzletných a pekných Komenského zásadách, musím sa smiať. Učili sme sa ich totiž klasickým drilom – chlapík sa postavil pred nás, otvoril si brožúrku a diktoval nám ich od slova do slova s tým, aby sme si ich zapisovali. Inými slovami, pedagóg nás učil o tom, ako správne učiť, a sám to svojím konaním totálne popieral.

Druhým problémom je jednostrannosť. Učenie je priveľmi zamerané na vedomosti a zabúda sa na širokospektrálny rozvoj žiakov. Predstavte si situáciu, v ktorej žiak dokonale neovláda učivo, zároveň však v niečom pomôže spolužiakovi. Čo urobíme?

Dáme mu zlú známku za to, že neovládal učivo.

Presne tak. Chýba tam dodatok, nejaká pochvala či motivácia za to, že pomohol spolužiakovi. Učiteľ to maximálne nejako okomentuje, ale najväčší význam má aj tak samotná známka. Pritom čo je viac – to, že žiak nevedel, čo sa stalo v roku 1843, alebo to, že prejavil empatiu a pomohol?

Na sociálne zručnosti a hodnoty u nás v podstate nereflektujeme. Už to, ako my učitelia komentujeme známky či vysvedčenia, ukazuje, že našou prioritou je objem vedomostí. Nie som si však istý, že je to tak správne.

Okrem toho, ak už dávame žiakovi nejakú spätnú väzbu, mala by byť vyvážená – mali by sme mu povedať, kde je jeho priestor na zlepšenie, ale aj to, v čom všetkom uspel.

Konkrétne?

Vezmime si písomku z matematiky, v ktorej žiak skvele vyráta jeden príklad a ďalšie štyri zmrví. Nestačí dať mu štvorku a povedať, že zlyhal, ale dodať aj pochvalné slová, ako skvele zvládol ten jeden príklad. A nesmie to byť formálne, ale úprimné.

Sú známky dobrý spôsob hodnotenia žiakov?

Pred pár dňami som robil online diskusiu, kde sme s učiteľmi riešili, či známkovať, hodnotiť slovne, alebo nechať ohodnotiť svoj výkon samotným žiakom, čiže ho zo strany učiteľa nehodnotiť vôbec. Nezisťovali sme, ktorý spôsob je najlepší. Ako ďalšiu chybu totiž vidím to, že chceme nájsť len jedno správne riešenie pre celé naše školstvo.

Jednotlivé školy fungujú v rôznych podmienkach s rôznymi žiakmi a študentmi, preto nevidím dôvod, aby na všetkých dokonale fungoval univerzálny model hodnotenia. Gaussova krivka zaručuje, že v každej triede sú slabé deti, stredný prúd aj deti, ktoré učivo zvládajú rýchlo.

Aký zmysel tam má homogénne hodnotenie, keď vyhovuje len časti tej triedy? Celkovo mám pocit, že homogénne hodnotenie v heterogénnych skupinách nie je správna cesta.

Ste teda za to, aby mala škola či trieda autonómiu v tom, ako v nej budú hodnotení žiaci? Či známkami, slovom alebo nebudú učiteľmi hodnotení vôbec a ohodnotia sa sami?

Presne tak. Na začiatku však musí byť jasná vízia slovenského školstva, teda musíme vedieť, akí žiaci nám majú vychádzať zo školy. Nemám tým na mysli len obsahový štandard v zmysle objemu vedomostí, ale celkový profil absolventov škôlok, základných aj stredných škôl, teda aj to, akými majú byť ľuďmi. Ak budeme poznať požadovaný výstup, na rozhodnutí jednotlivých škôl by som nechal, akú zákonnú cestu k nemu si zvolia.

Nespôsobí táto voľnosť problémy v porovnávaní žiakov medzi školami a pri prijímaní na stredné a vysoké školy? Na jednej škole dostane žiak trojku, na druhej bude hodnotený ako aktívne sa zapájajúci, so zmyslom pre kolektív a s istými rezervami vo vedomostiach, na tretej sa samotný žiak ohodnotí ako snaživý. Ako z toho stredná či vysoká škola, ktorá neorganizuje prijímacie pohovory, určí, kto je naozaj kvalitný?

Tento problém predsa vzniká, aj keď vysoké školy vyberajú podľa známok. Trojka na jednej škole nie je trojka na inej škole. Navyše, nič nebráni, aby žiaci zo všetkých škôl dostali rovnaký test, ktorý ukáže, ako na tom sú.

V samotnom balíku vedomostí, zručností a hodnôt, ktoré majú ovládať, predsa rozdiely nebudú. Áno, súhlasím, že stredné a vysoké školy z toho môžu mať guláš pri hodnotení, koho prijať, ale to sa dá vyriešiť práve prijímacími pohovormi.

Videl som množstvo slovných hodnotení, ale neraz to bola taká kombinácia fráz a balastu, že som z toho nevyrozumel, ako na tom žiak naozaj je. Mám pocit, že keby som si prečítal 20 takých vysvedčení naraz, nedokážem posúdiť, ktorí v triede boli najlepší a ktorí priemerní. Problém je, že nie každý učiteľ vie výstižne charakterizovať a formulovať. Opísať rezervy žiaka sa dá totiž aj tak, že vo výsledku to vyznieva ako pochvala, a naopak. Rieši to potom problém, ktorý máte so známkami?

Áno, videl som aj hodnotenia, aké spomínate, ale čítal som aj kvalitné hodnotenia, z ktorých som sa o danom dieťati dozvedel veľa. Ja však nemám nič proti známkovaniu. Nech také školy pokojne existujú, ak sa tak samy rozhodnú.

V podstate iba navrhujem, aby si to školy mohli vybrať. Ak známkovať nechcú, nech si môžu vybrať, či preferujú radšej slovné hodnotenia alebo dokonca nechávajú hodnotenia na samotných žiakoch.

Máte pravdu aj v tom, že mnohí učitelia tie slovné hodnotenia nevedia robiť. Je to dané tým, že do toho boli teraz učitelia dotlačení, čiže u nich nešlo o slobodné rozhodnutie, lebo to považujú za najlepšie. Obvykle však učitelia veľmi dobre poznajú výhry aj prehry svojich žiakov a vedia ich aj dobre opísať.

A mnohí to zase nevedia. Učiteľ môže byť skvelý chemik, fyzik, biológ, matematik, ale to neznamená, že vie napísať výstižný sloh. Vôbec to pritom nevravím ako výčitku. Otázne je, či človek, ktorý nedokáže výstižne opísať schopnosti žiaka, nemôže slovným hodnotením aj ublížiť.

Podľa mňa aj človek, ktorý nevie dobre slohovať, sa postupne dokáže naučiť robiť dobré slovné hodnotenia žiakov. Možno tam nebudú vzletné vety, ale bude to mať dostatočnú silu na to, aby rodič pochopil, v čom je jeho potomok úspešný a v čom nie. Možno nebude vedieť definovať, či je jednotkár, dvojkár alebo trojkár, ale to ani nie je podstatné. Určite pritom bude vedieť rozlíšiť, či je jednotkár alebo päťkár.

Vrátim sa však k tomu, prečo sme obaja videli veľa zlých slovných hodnotení. Urobiť kvalitné slovné hodnotenie je náročné. Teraz si predstavte, že učitelia to pre koronu dostali pokynom zo dňa na deň. Neboli na to pripravení technicky ani mentálne.

Veľká časť z nich to teda nerobila z presvedčenia, ale pod tlakom. Ak na to konkrétny učiteľ ani nemá bunky, mohol z toho vyliezť neadekvátny výsledok. Verím však tomu, že učitelia sa to snažili urobiť najlepšie, ako vedeli.

Ako by malo vyzerať dobré slovné hodnotenie?

Tak, že ak ho dáte učiteľovi bez mena žiaka, mal by po jeho prečítaní vedieť určiť, o koho ide. Bol by to jasný dôkaz, že bolo naozaj šité na mieru konkrétneho dieťaťa.

Napriek nedokonalostiam – dajme učiteľom slobodu, aby sa pre spôsob hodnotenia rozhodli sami. Zároveň tým, čo sa rozhodnú pre slovné hodnotenia, dajme aj podporu tých, čo to vedia robiť. Osobne poznám množstvo kvalitných ľudí, ktorí vedia poradiť aj to naučiť iných. Zároveň školám dajme zodpovednosť za to, aby ich výstupy boli adekvátne. Myslím si, že po čase to zvládnu.

Osobne som zástanca slovných hodnotení, prečo však vôbec vznikol problém, že známky nie sú správna cesta? Vyčíta sa im, že sú subjektívne, ale to sú predsa aj slovné hodnotenia. Šikovný učiteľ dokáže naformulovať vetu, ktorú jeden pochopí ako pochvalu a druhý ako kritiku.

Predstavme si vás v období, keď ste začínali s novinárčinou. Napísali ste parádny rozhovor a dostali ste od šéfredaktora či editora jednotku. Moja otázka – na základe čoho sa chcete zlepšovať v ďalších rozhovoroch? Alebo to znamená, že sa skončil váš rozvoj, lebo lepšiu známku ako jednotku už dosiahnuť nemôžete?

To isté vznikne pri slovnom hodnotení. Napríklad – vynikajúca téma, jej rozvinutie do hĺbky, výborný respondent, dobre kladené otázky, výstižné odpovede, vhodná gradácia debaty, konfrontácia respondenta aj s nepríjemnými témami a podobne.

Áno, lenže to slovné hodnotenie zo strany šéfredaktora či editora by malo pokračovať. Napríklad takto: Priestor na zlepšenie v ďalšom rozhovore vidím v tom, že nabudúce skúsiš toto, toto aj toto, a keby si si prečítal k téme aj zahraničné zdroje, mohol si sa pýtať napríklad aj na iné dôležité veci a posunúť tému ďalej.

V tej chvíli presne viete, v čom by ste sa mali zlepšiť. Ak vám dá šéfredaktor alebo editor iba jednotku, nezistíte to.

Ak bude vidieť priestor na zlepšenie, logicky mi nedá jednotku, ale dvojku či trojku. A to automaticky otvorí debatu o tom priestore.

A to je už ďalší model, ktorý tiež pokojne môže existovať paralelne s tými, čo sme už spomínali – žiak dostane známku a k nej aj slovné hodnotenie. Práve ste mi inak dali za pravdu, že slovné hodnotenie má zmysel.

Už skôr som povedal, že som za slovné hodnotenia, iba som chcel vysvetlenie, prečo známky nie sú najlepšia cesta. Novinári dostávajú slovné hodnotenia vo veľkom a prakticky po každom texte – od čitateľov v diskusiách. Zároveň dostávajú spätnú väzbu tým, ako sa predáva predplatné pod ich článkami, tým, ako sa predávajú noviny, v ktorých pracujú, aký záujem inzerovať v nich majú firmy a podobne.

Rozumiem. Poviem ešte jeden dôvod, pre ktorý motivácia známkou nie je príliš šťastná. Medzi učiteľom a žiakom to vytvára akýsi typ obchodného vzťahu. Aj vo firmách sa často hovorí, že peniaze sú síce dôležité, ale nie je to jediný a hlavný motivačný faktor, prečo tam ľudia pracujú.

Ak teda žiakov učíme, že známky sú hlavná motivácia žiaka, nastavujeme ich tak, že kľúčovou záležitosťou za prácu je odmena, teda majú robiť niečo za niečo. Lenže človek pracuje aj pre iné veci – radosť, poznanie, túžbu dozvedať sa nové veci, nájsť nové riešenia a podobne.

Ani v tomto nemáme spor, učiť sa pre samotné známky je nezmysel. Téma znie, či je lepšie slovné hodnotenie alebo známkovanie. Okrem toho, nie je pravda, že žiak v škole je hodnotený iba známkami. Každý je priebežne učiteľom počas roka komentovaný a hodnotený aj slovne. Známka nikdy nie je osamotený výsledok, ktorý žiak dostáva bez kontextu. A spätnú väzbu má nielen od učiteľa, ale aj od spolužiakov, kamarátov, rodičov či súrodencov.

Tak mi potom napadá – prečo dospelí vôbec nepotrebujú známky? Veď sa hovorí, že sa učíme celý život. Sám mentorujem učiteľov a nedostávam za to známky. Rovnako nedostávam známky ani za to, aký som manžel, otec, kamarát.

Nedostávate známky, ale celý život vás hodnotia zo všetkých strán – šéfovia v práci tým, akú vám dajú pozíciu a plat, manželka tým, či s vami chce žiť a naďalej vás miluje a túži mať s vami deti, deti tým, ako sa k vám správajú a či máte ich dôveru, kamaráti tým, či vás volajú na pivo alebo sa radšej schádzajú bez vás, príbuzní tým, či vás pozývajú na rodinné oslavy, susedia tým, či vás zdravia, pozvú vás na grilovačku alebo vám požičajú náradie. Hodnotení sme všetci a neustále.

Chápem, ale presne tieto hodnotenia, ktoré opisujete, predsa na základe interakcií s okolím zažívajú aj samotné deti. Načo im potom sú známky v škole? Opakujem – sám nie som explicitne proti známkam, len si myslím, že by sme mali nechať na školy, ako sa rozhodnú rozvíjať svojich žiakov.

Je jedno, či na to pôjdu známkami, ak ten systém bude prepracovaný a spravodlivý, alebo slovnými hodnoteniami, ktoré budú výstižné a férové. Oba systémy majú svoje limity aj výhody. Možno ideálna by bola ich kombinácia vrátane toho, že by sa ohodnotil aj samotný žiak. Autonómne rozmýšľanie o sebe samom určite nie je na škodu. Podstatné je, aby žiadne dieťa nebolo znevýhodnené.

Čo preferujete vy?

Ak by som si mohol vybrať, chcel by som učiť na škole, kde je hodnotenie žiakov plne ponechané na nich. Teda ani známky, ani slovné hodnotenie z mojej strany, len reflexia, v ktorej by som kládol otázky a žiaci by sa na základe mojich otázok hodnotili sami.

Jeden dôvod proti známkam mi napadá – ak sa niekto v prvých triedach základnej školy zadefinuje ako trojkár či štvorkár, obvykle už nedostane šancu stať sa jednotkárom či dvojkárom, nech by zabral akokoľvek.

Rovnaké riziko vidím aj pri jednotkároch – ak má niekto dlhodobo jednotky, môže sa uňho vytratiť dôvod na sebe ďalej pracovať. Jednoducho môže stratiť motiváciu zlepšovať sa, lebo vidí, že je aj tak v triede nad priemerom. Navyše, ak som dlho definovaný ako jednotkár, málokto mi dá trojku, hoci by som si ju v nejednej chvíli zaslúžil.

Ďalší argument proti známkam – niektoré deti majú šialených rodičov a boja sa prísť domov so zlými známkami, lebo vedia, že ich čaká bitka. Slovné hodnotenie vie byť v tomto empatickejšie.

Vidíte, to mi ani nenapadlo. Možno preto, že ide o patologický stav, ktorý nie je normou.

Dlhodobo tu nariekame, aké máme zlé školstvo, ako ho treba reformovať. Nepreháňame to, ak vezmeme do úvahy, koľko študentov od nás sa uplatňuje aj na renomovaných školách v zahraničí alebo na tamojších špičkových pracoviskách? Jasné, že školstvo má chyby, ale nebičujeme sa príliš?

V istej miere je to sebabičovanie záležitosť našej mentality. Chodím totiž po rôznych školách po celom Slovensku a zažívam tam veľa neuveriteľných vecí. Koľkokrát som si myslel, že ich možno nájsť len v zahraničí, pričom ich dávno robíme aj doma?

Dávam vám teda za pravdu, že to nie je až také zlé. Celkovo sme však nastavení tak, že viac sa orientujeme na to, čo nefunguje, než na to, na čo môžeme byť hrdí. Pritom máme byť na čo. V našich školách sa deje množstvo pokrokových vecí. Poznám školy a učiteľov, ktorých žiaci doslova milujú.

Nedávno som ani len netušil, kde sú Pliešovce. Dnes viem, že v tamojšej škole sa kandidát na riaditeľa školy rozhodol postupovať tak, že nebude svoju víziu vnucovať ostatným, ale najskôr si so všetkými sadne a spoločne budú riešiť, ako tá vízia má vyzerať, akí žiaci z tej školy majú vychádzať. Až keď to mal takto pripravené, išiel kandidovať. Toto je pritom model, ktorý by nepochybne ocenili aj vo svete.

Platí, že výška platov učiteľov zohráva takú rolu vo frustrácii učiteľov, že to má vplyv aj na kvalitu ich výučby?

Žiadna výška platu nie je zárukou, že niekto bude dobrý učiteľ. Zároveň je však zlý plat veľkým predpokladom, že to nebude dobré.

Poviem to na vlastnom príklade – keď som kedysi dávno učil na štátnej škole, o druhej som skončil a utekal som robiť do škôlky logopéda. Odtiaľ som utekal robiť trénera šermu a odtiaľ hrať a spievať do baru. Domov som chodil o polnoci.

Otázne je, či by som v škole nepodával lepšie výkony, keby som mal každý deň od druhej voľno a mohol sa pripravovať na ďalší vyučovací deň. Dobrý plat teda vytvára podmienky pre motivovaných a schopných, aby nemuseli naháňať ďalšie zamestnania v záujme uživenia rodiny. Ak však nie ste motivovaný ani schopný, v kvalite vám nepomôže žiadny plat.

Mojou výhodou je schopnosť improvizácie a kreatívneho myslenia. Otázne je, či je systémovo v poriadku, aby som dlhodobo chodil do triedy po tom, čo som si pospal sotva pár hodín a iba si narýchlo prečítal, že dnes preberáme napríklad fotosyntézu. Myslím si, že keby som nemusel fidlikať v bare, vyučovanie mohlo byť ešte lepšie.

Napriek tomu ste stíhali písať aj blogy a stať sa mediálnou učiteľskou hviezdou, ktorú pozývajú školy na tréningy, neziskovky na prednášky, médiá na rozhovory a televízie do relácií.

To je dané najmä tým, že sa viem relatívne dobre predať. Je množstvo oveľa lepších učiteľov, ktorí sa známymi nikdy nestali, pritom učia stokrát lepšie ako ja. Myslím si, že patrím k najlepším mentorom na Slovensku, ako učiteľ som však priemerný.

Viete, v čom by pomohli vyššie platy? V tom, že by sa na pedagogické školy a miesta učiteľov dlhodobo hlásili oveľa kvalitnejší ľudia. Takto mnohí vyštudujú a idú robiť inú profesiu, lebo z učiteľského platu absolventa majú problém zariadiť si čo len bývanie, nieto založiť rodinu.

Samozrejme, keby sme dnes prudko zvýšili platy učiteľov, efekt, ktorý spomínam, by sa prejavil až po rokoch. Tento rok sa už na pedagogické fakulty hlásiť nedá, najskôr to pôjde v roku 2021. K tomu si pripočítajte päť rokov štúdia. Až v roku 2026 teda vyjdú prví absolventi, ktorí by mohli byť kvalitnejší. Bude ich však možno len 50 a my ich potrebujeme stovky, tisícky. Koľko rokov to teda potrvá?

Čo najviac štve učiteľov? Administratíva? Platy? Osnovy? Absencia učebníc? Atmosféra v zborovni? Nanič riaditeľ či riaditeľka? Falošná nostalgia, že kedysi boli deti poslušnejšie?

Nedokážem urobiť reprezentatívny rebríček toho, čo vo všeobecnosti štve slovenských učiteľov, lebo sa ročne stretávam možno s dvomi stovkami učiteľov, čo je príliš málo na generalizovanie. Navyše, pracujem najmä s motivovanými učiteľmi a tí sa príliš nesťažujú, skôr hľadajú pozitíva.

O platoch sa na našich stretnutiach príliš nehovorí, ani zďaleka nejde o top tému. Myslím si, že najviac frustrovaní sú z nezmyselnosti požiadaviek, ktoré občas chodia z rezortu školstva. Pod to sa dá schovať všeličo – šialená administratíva aj pokyny, ktoré chodili počas koronakrízy.

Koronakríza spôsobila, že niektoré deti sú doma od marca do septembra. Aké problémy môže priniesť to, že žiaci sa mesiace nevideli so spolužiakmi, nestretávali sa, nesúťažili medzi sebou, nehádali sa, nezdieľali svoje radosti, neboli pod tlakom toho, že sa musia každý deň pripravovať? Predsa len toto všetko je súčasť ich formovania, vytvárania hodnôt, hľadania si miesta v kolektíve.

Korona zatriasla nielen žiakmi, ale aj učiteľmi. Vytvorila však aj prirodzený tlak na vystúpenie z komfortnej zóny a to môže byť v konečnom dôsledku užitočné. Žiak, ktorý sa prestane báť a vystúpi zo svojho pohodlia bez strachu z možných následkov, sa môže dokonca oveľa viac rozvíjať. Už tým, že si vyskúša robiť veci inak ako doteraz, ho môže posunúť. To isté platí aj pre učiteľov.

Takmer všetci sme nastavení tak, že komfortná zóna je nám príjemná, málokomu sa z nej chce len tak vystupovať. Tí, čo tak robia, sú pritom dobre viditeľní, lebo stále skúšajú nové veci a neraz sa stanú aj lídrami. Občas sú v depresii, lebo im niečo nevyšlo, vystrieda to však eufória, keď sa veci podaria.

Zrazu túto vlastnosť, ktorú dostalo do vienka len pár ľudí, museli nedobrovoľne vyskúšať všetci. Ani ja som nikdy predtým nerobieval online vzdelávanie a dnes mám pocit, že je v mnohom lepšie a kreatívnejšie ako klasické.

Výhodou bolo aj to, že kríza trvala tri mesiace. Keby sa skončila po dvoch týždňoch, všetci by sa rýchlo vrátili do pôvodného modelu fungovania. Takto si nový spôsob zafixovali a mohli v ňom objaviť prínosné veci, ktoré budú využívať aj v budúcnosti.

V konečnom dôsledku vyrástli, hoci si to možno ešte neuvedomujú. Navyše sa nám táto skúsenosť zíde v prípade, že sa kríza vráti v druhej či neviem koľkej vlne. Mnohí učitelia doteraz sedeli na brehu, možno aj pokukovali po vode, ale netrúfli si do nej vojsť. Zrazu ich do nej hodili a oni sa naučili plávať. Lepšie, horšie, čaptavo, smiešne, ale predsa.

Krízu teda vnímate ako obrovskú príležitosť.

Jednoznačne. Zoberte si, koľkých učiteľov táto kríza počítačovo „zgramotnila“. Nevedeli pracovať s výpočtovou technikou a dnes sa sami rozhodujú, cez aké platformy budú vyučovať. Veľakrát nás prekvapili samotní žiaci, keď nás naučili rôzne finty či poradili bezpečnejšie platformy na komunikáciu.

Mnohí učitelia, keďže na online vyučovanie sa dá pripojiť pár klikmi, zase začali chodiť na hodiny svojich kolegov a inšpirovať sa. Pedagógovia dokonca neraz začali vyučovať v tíme, pričom žiaci doteraz poznali len to, že ich učia jednotlivci.

Ďalšou výhodou bolo, že sme na vyučovanie mohli ťahať ľudí z reálneho biznisu. Vy sám ste s viacerými kolegami a kolegyňami boli súčasťou vyučovania, kde sa žiaci učili vytvárať noviny.

Takto sme tam mali odborníkov z rôznych oblastí. Na hodinu literatúry sa pripojila detská ilustrátorka. Kedy v minulosti sme mohli mať pomaly na každej hodine odborníka z brandže? Korona nám tak umožnila skvele prepájať reálny svet so školstvom. Brutálne to oživuje vyučovanie a zároveň to ľuďom zvonka približuje, ako vyzerá dnešné školstvo, aké parádne veci sa v ňom robia.

Korona teda zvýšila aj status učiteľa v spoločnosti?

Osobne o tom nepochybujem. Zrazu nás mali možnosť sledovať aj rodičia, ktorí boli s deťmi doma. Videli, aké komplikované veci musíme zvládať. Ja sám mám vysoký spoločenský status, lebo som dlhodobo viditeľný na verejnosti. Problém je, že oveľa lepší učitelia ho majú nižší, lebo nik nevie, aké výborné veci robia. Korona to zmenila.

Narážate na to, že učitelia obvykle nevedia svoju prácu marketingovo predať tak ako vy?

Vo veľkej miere to platí. Preto je skvelé, že počas korony začali do online tried prúdiť aj ľudia z biznisu. Videli, koľko výborných učiteľov tu máme. Tieto informácie budú nesporne šíriť ďalej. Tým automaticky porastie aj spoločenský status učiteľov, lebo už nebudú odkázaní na to, ako sa sami spropagujú. Urobia to za nich tí, čo ich videli pri práci.

Čo bola najväčšia výzva?

Naučiť sa vnímať žiakov bez toho, aby sme s nimi boli vo fyzickom kontakte. Na klasickej hodine predsa len vidíme, kedy už hovoríme dlho, je to na nich priveľa a myšlienkami začínajú byť inde. Vtedy vieme okamžite zmeniť aktivitu, promptne reagovať.

Pri online vzdelávaní je to dosť komplikované, lebo pri 20 žiakov nevidíte nikomu detailne do tváre a neviete, či sa piati nenudia a nebehajú po iných stránkach. O to náročnejšie je reagovať na ich aktuálne potreby. Výhodou zase je, že ak žiaci vyrušujú, všetkým vypnem zvuk aj chat, a je pokoj. Poslednú vetu som, samozrejme, myslel ako žart.

Rodičia sa počas korony sťažovali, že učitelia nevedeli odhadnúť správne množstvo úloh. Niekedy ich bolo tak veľa, že deti to nestíhali.

Všetci sme to robili prvýkrát, a tak je logické, že sme nie vždy odhadli, koľko toho má byť. V našej škole sme si však veľmi rýchlo určili jasné pravidlá – každý žiak aj rodič vedel, kedy úlohy chodia, aby sa nik nemohol sťažovať, že to dostal ráno, večer či v noci.

Niektoré domáce úlohy boli povinné, tých však bolo toľko, že boli pre každé dieťa zvládnuteľné. Vďaka tomu sme mali istotu, že každý žiak dostal možnosť vypracovať povinné domáce úlohy a ich prípadné nevypracovanie nebolo spôsobené množstvom úloh, ale rozhodnutím či lenivosťou žiaka.

A boli aj nepovinné úlohy, ktoré mohli žiaci robiť dobrovoľne. Tým sme zabezpečili, že to vyhovovalo každému – tomu, čo sa chcel učiť aj niečo navyše, aj tomu, kto chcel len povinné minimum. Objem povinných úloh sme sa snažili nastaviť na základe spätnej väzby od rodičov, ktorú sme si pýtali najmä v začiatkoch, keď sme ani my sami netušili, aká je ideálna miera domácich úloh.

Celkovo však chcem na obhajobu časti kolegov, na ktorých sa zniesla vlna kritiky za preťažovanie žiakov, zopakovať, čo som povedal na začiatku. Bola to pre nás všetkých nová situácia a každý z nás sa s ňou vyrovnal najlepšie, ako vedel.

Čím sa teraz najviac zaoberáte?

Témou vďačnosti. Počas korony som si uvedomil, ako málo sme vďační za všetko, čo máme. Zrazu sme niektoré veci nemali a boli sme v šoku. Predtým bolo normálne ísť poobede s kamarátom na pivo, zrazu to nešlo. Človek chcel ísť na výlet do Rakúska a zrazu nemohol. Chcel ísť za kamoškou podebatovať si a smola. Korona krásne odhalila, ako málo vďačnosti v nás je, hoci sa máme skvele.

My ako učitelia sa tu sústreďujeme na to, že minister školstva je plagiátor, že nemáme adekvátne učebné pomôcky, že máme strašne veľa byrokracie, žiaci sa sústreďujú na to, akí sú niektorí učitelia hlupáci, rodičia sa sústreďujú na to, že máme zaostalé školstvo, a pritom si vôbec nevšímame, čím všetkým ako učitelia, žiaci aj rodičia disponujeme. A je toho teda požehnane.

DÁVID KRÁLIK (1975)

Narodil sa v Bratislave, vyštudoval odbor učiteľstvo prvého až štvrtého ročníka základnej školy plus školská logopédia na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Je dlhoročným učiteľom, aktuálne pôsobí na polovičný úväzok na súkromnej škole Felix a ako mentor učiteľov v neziskovej organizácii LEAF. Počas koronakrízy bol jedným z tvorcov relácie Školský klub na RTVS pre deti na prvom stupni. Odmalička sa venoval šermu, je mnohonásobným majstrom Československa a Slovenska vo viacerých vekových kategóriách. Na MS do 17 rokov skončil na 9. mieste, na ME do 20 rokov na 6. a 7. mieste. Dlhodobo pôsobí ako medzinárodný rozhodca v šerme. Je ženatý, má dve deti, s rodinou žije v Šenkviciach.