Málo bolo Havla!

Hraný film Havel dorazil už aj na Slovensko – s veľkou pompou, ohlasovaný bilbordmi popri diaľniciach a reklamnými spotmi úplne všade, hádam ešte aj v chladničke. Je to veľký a smelý počin, na film o Havlovi sme si doteraz museli počkať. Taká snímka si vyžaduje dlhú poctivú prípravu a k tomu patričný rozpočet, ktorý sa režisérovi Slávkovi Horákovi podarilo získať. Samotná nabitá premiéra v pražskej Lucerne za prítomnosti početných celebrít a s následnou recepciou na streche s vyhliadkou na večernú Prahu mnoho vypovedala o veľkosti a anticipovanom dosahu tohto filmu.

Filmový zážitok do veľkej miery závisí od očakávaní diváka. Občas ideme na film s tým, že si pozrieme čokoľvek, len nech sa tam hýbu nejaké obrázky. Inokedy dáme na recenzie a odporúčania známych a predpokladáme intenzívny zážitok. Pri stvárnení historickej osobnosti, navyše takej, ktorá je významnou súčasťou našej živej komunikatívnej pamäti, to je skomplikované tým, že máme istú vlastnú predstavu, spomienky, idey späté s tou osobou, často prepletené s našimi životmi. Je to osobné. A, samozrejme, rozmanité – pre mnohých mal Havel ikonickú podobu tichého zásadového hrdinu svetového formátu, pre iných však zosobňoval predchodcu dnešného slniečkara, prapôvodného pravdoláskara, pragocentristu, zazobaného elitára, a tak podobne. Priblížiť Havla ľudsky všetkým je teda nebotyčná výzva. Preto by človek očakával, že snáď bude tento príbeh preklenutý nejakým hlavným posolstvom, odkazom, no to pri filme Havel nečakajte.

Dvojrozmerný portrét

Priznám sa, že sama som musela zápasiť s tým, aké očakávania som mala od celovečerného filmu o Havlovi. Nie som filmová kritička a náš život bol úzko spätý s Chartou ’77, takže vopred som si niesla batôžtek predstáv, ktoré asi neboli celkom fér. Očakávala som hĺbkový portrét Havla ako človeka, ale aj intelektuála a aktivistu, no tvorcovia k tomu pristúpili inak.

Film nás prevedie dôležitou etapou Havlovho života medzi dvoma historickými medzníkmi rokov 1968 a 1989, neponúka však primárne pohľad na Havla dramatika, mysliteľa, ani disidenta, ale predovšetkým na Havla v súkromí – ako chlapa s početnými neduhmi a slabosťami. Nosným pilierom je tu jeho silný vzťah s manželkou Olgou, často však odbieha k iným ženám, náhodným aj dlhodobejším. Tie prvé sa tu vyskytujú ako herečky či nemocničné sestry, po ktorých Havel až karikatúrne poškuľuje, druhé zosobňuje postava manželky spisovateľa Pavla Kohouta Anny. Máme pochopiť (Havel nám to sám viackrát v dialógu povie), že v súkromnej sfére nie je taký morálne pevný, ako by mal byť.

Pre režiséra a scenáristov samotná Havlova tvorba či jeho myšlienkový svet neboli z tohto pohľadu také dôležité. Z filmu sa o nich dokopy nič nedozvieme. Ani sa tam vlastne nemohli zmestiť. Film je z obsahového hľadiska uponáhľaný a skratkovitý, začína sa krátko pred Augustom ’68 a končí sa v Novembri ’89 a aj starší divák, čo si túto dobu ešte pamätá, má čo robiť, aby sa orientoval v tom, čo sa vlastne kedy odohráva. Samotné udalosti ostávajú bez šance vysvetlenia ich príčin či významov, takže mladší či zahraniční diváci kontext ťažko nepochopia.

Herci do tohto filmu boli vybratí naozaj výborne. Podávajú, v rámci možností scenára, vynikajúce výkony. Dvořákov Havel je fyzicky veľmi uveriteľný. Má Havlovu iskru, detskú nevinnosť kombinovanú s huncútstvom, charakteristický sklon hlavy a mierne roztržitú zhrbenú chôdzu, drobné havlovské manerizmy pri gestikulácii a reči tela. Naozaj úctyhodný výkon. Ešte aj typické račkovanie je poväčšine takmer na nerozoznanie od originálu (hoci keď občas ujde, pôsobí ako päsť na oko). Výborný Havel, no žiaľ, len v jednej z Havlových polôh a aspektov osobnosti. Havlov verný druh herec Pavel Landovský, stvárnený Martinom Hoffmanom je zábavný, priamočiary, rebelantský a presvedčivý a nesmelého, submisívneho Havla dopĺňa rozšafnosťou, hlučnosťou a spontánnosťou.

Olgu Havlovú herecky veľmi dobre stvárnila Aňa Geislerová. Zásadová, prísna, odvážna intelektuálka bola počas celého deja konzistentná a v tejto polohe naozaj svietila. Žiaľ, inou dimenziou ju autori tiež neobdarili, a tak celkom nepochopíme, prečo tá Olga toľké desaťročia drží ako hluchý dvere, znáša Havlove nevery, hoci jej prekážajú, a občas ho vychováva ako syna. Jej milota a láskavosť, ktorú na nej mnohí zbožňovali, sa sem tiež nevmestila. Na mnohých divákov pôsobí ich vzťah dojemne, predstavujú pre seba navzájom pevný prístav v rozbúrených dobách. Mňa tieto pocity bezpečne obišli, keďže ich vzťah je vykreslený veľmi nerovnovážne – Havel len v pozícii pobiehajúceho donchuana a Olga len v pozícii trpiacej silnej ženy, ktorá drží a drží a všetko znesie. Taký dvojrozmerný portrét, zredukovaný natoľko, že som mu ako diváčka neuverila.

Aj tak budem prezidentom!

Najväčším „hriechom“ tohto filmu je však vykreslenie charakterov postáv Havla, Alexandra Dubčeka a Jana Patočku. Dubček sa na plátne ocitne trikrát: v rokoch 1968, 1977 a 1989. Vo všetkých troch epizódkach sa však vyjaví ako zbabelý slaboch. Aspoň dve z troch epizód sú, mimochodom, zachytené historicky nesprávne, ale autori si môžu dovoliť istú autorskú skratku – môžu spájať či zamieňať postavy (preto napríklad vo filme cestujú Havel s Landovským za Dubčekom, aby mu dali podpísať Chartu začiatkom roku 1977, hoci v skutočnosti to bol niekto iný. S Havlom sa Dubček naživo stretol až niekedy po roku 1985). Skutočný príbeh, ako sa Havel stal prezidentom a ako k tejto téme prebehol rozhovor medzi Havlom a Dubčekom, bol však v skutočnosti zaujímavejší než vo filme.

Autori nám ponúkajú príbeh o tom, ako sa Havel sám z nejakej vlastnej roztopaše rozhodol, že bude prezidentom – toto rozhodnutie je odkomunikované v spálni Havlovcov, keď Olga z textu, ktorý jej Havel dal prečítať, pochopí, že mieni kandidovať. V skutočnosti ho navrhol ako kandidáta Michal Kocáb v Občianskom fóre a sám Havel sa s myšlienkou prezidentovania zbližoval len postupne. Vo filme Havel neskôr oznamuje svoj plán rovnako detsky tvrdohlavému Dubčekovi, ktorého vlastnú kandidatúru zmietol dosť hrubo zo stola. Následne Havel vyštartuje z miestnosti a prednesie to zástupu čakajúcemu pred dverami.

Reálny život pritom napísal scénu ako stvorenú do filmu, zachytenú Jiřím Sukom v jeho skvelej knihe o Havlovi: Dubček, ktorý za sebou cítil mandát od mnohých slovenských organizácií a hnutí a Havel, vyvolený OF, sa navzájom začiatkom decembra 1989 presviedčali o najvhodnejšom prezidentskom kandidátovi počas série stretnutí. Dubček sa nakoniec na jednej takejto schôdzke 10. decembra 1989 rozplakal a rázne odišiel. Takýto rozchod mohol znamenať „prúser“ v česko-slovenských vzťahoch ešte pred sformovaním prechodnej vlády. Môj otec Miro Kusý vtedy Havlovi prízvukoval: „Vašku, takto ho predsa nemôžeš nechať odísť!“ A Havel sa za ním dramaticky rozbehol, priviedol ho naspäť a údajne sa dohodli na pozícii predsedu Federálneho zhromaždenia pre Dubčeka za podmienky, že Havel bude prezidentom len pol roka do prvých slobodných volieb a nechá potom Dubčeka v priamych voľbách kandidovať na post prezidenta.

Autorská licencia je, samozrejme, v poriadku, ale keď uberá zo zaujímavosti udalostí, než by im pridávala, tak je to skôr na škodu veci. Havel aj Dubček tak dopadli ako dve trucovité decká, ktoré si na ihrisku dupnú nožičkou: „Aj tak budem prezidentom!“

Filozof Jan Patočka okúzlil mladého Havla a bez preháňania sa dá povedať, že mu zmenil svet aj život. Je to citeľné z jeho textov o morálke a politike, obzvlášť v Moci bezmocných. Často sa v šesťdesiatych rokoch stretávali, diskutovali. Patočka bol kľúčový aj pre vznik Charty. Jej tvorcovia sa sústredili okolo Patočku ako včely okolo svojej kráľovnej. Ovplyvnil svojou filozofiou vznik aj obsah Charty. To všetko ale tiež z filmu nezistíme. Vo filme sa Patočka objaví akoby náhodou, je to vlastne Olga, ktorá chodí na jeho prednášky a Havel k nemu príde ako slepé kura k zrnu. Rozhodne sa, že Patočku použije na zviditeľnenie Charty, keďže je stále slávny v zahraničí. Potom sa už len dozvieme o Patočkovej smrti po štrnásťhodinovom výsluchu, Havlovi to už vo väzení (keď bol zadržaný za distribúciu Prehlásenia Charty ’77) pri návšteve oznamuje Olga. Koniec Patočku.

Nedá sa zbaviť dojmu, že tam bol len z akejsi povinnosti, aby sa nepovedalo. Ešte sa ho tvorcom podarilo vtesnať do nevkusnej scény, kde Havel, Landovský a Patočka slintajú nad sporo odetou Kohoutovou, ktorá sa na posteli naspamäť učí Prehlásenie Charty, aby ho mohla v zahraničí reprodukovať a šíriť. Tvorcovia od svojho diváka zjavne mnoho neočakávajú a často idú po pudoch a prvoplánových fórikoch. Majster Bartoška má navyše ako herec isto všelijaké prednosti, ale ako Patočka rozhodne nepresvedčí­.

Havla teda bolo nakoniec vo filme prekvapivo málo. Málo z jeho osobnosti a života, málo hĺbky a nuáns. Je otázne, či sa ho tam mohlo zmestiť viac. To by musel byť úplne inak poňatý film, s inými autormi a scenárom. Horákov prístup by zároveň asi lepšie fungoval v dlhšom žánri – ak by film bol rozložený napríklad do štvordielneho seriálu. To by aj dôležité postavy prišli menej skrátka a dejinný kontext by mohol zrozumiteľne presvitať cez hlavný dej Havlových vzťahov. V takom prevedení si viem predstaviť, že by bol skutočne zaujímavý aj hodnotný.

Na škodu témy

Nerada to hovorím, ale dúfam, že sláva spojená s premiérami rýchlo vyprchá, film sa pomaly vytratí z kín a ideálne ho nebudú neskôr preberať televízie a zaraďovať spolu s Pelíškami a Popoluškou do obligátneho vysielania počas vianočných sviatkov. Žiaľ, asi je lepšie ho nevidieť, ako vidieť. Niektorým pamätníkom síce zabrnká na strunu spomienkového optimizmu, potešia sa z prítomnosti Havla v jeho roztopašnej rovine či jeho „dojemného“ vzťahu s Olgou. Ale tí, čo spomienky nemajú a dejepis ich príliš nebavil, si odnesú Havla ako nerozhodného mamľasa, ktorý len popíjal a behal za ženskými. Tí, čo Havla nikdy obzvlášť nemuseli, sa utvrdia, že to bol rozmaznaný panský synček, ktorý od dobroty nevedel, čo so sebou. Zahraničným divákom navyše treba zaželať veľa šťastia – vysomáriť sa z historických udalostí na pozadí príbehu by sa dalo, len ak by k filmu bol pripojený simultánny komentár osvetľujúci udalosti a osobnosti.

Film Havel vlastne napĺňa režisérov zámer a predstavy. Režisér Slávek Horák neskrýval, že film má v prvom rade baviť a dejiny sú v ňom druhoradé. Je to hollywoodsky biják o vzťahoch a neverách, s mnohými humornými momentmi a jeho réžia hrá na city veľmi úspešne. Ibaže na tento účel nebol Havel ani nevyhnutne potrebný – rovnako dobre by ho zastúpil hocikto, či už reálna alebo fiktívna osobnosť. Ale holt, to by film nepredalo. Je to na to škodu tejto témy – film, ktorý by stvárnil Havlovu osobnosť hĺbkovo a komplexne, tak skoro nemá šancu získať podobný budget. Tí, čo na film pôjdu so zámerom baviť sa alebo len sa pozerať na akékoľvek pohyblivé obrázky, tak zrejme sklamaní nebudú.