Denník N

Píšem ja, Liza Gennart

Autorom tejto zbierky je neurónová sieť. Iniciátori „nakŕmili“sieť literárnymi dielami, z ktorých sa autorka naučila formulovať texty.

Literárne diela, a to ani tie zásadné, obyčajne nemávali presný dátum vydania. Nevieme, v ktorý deň a mesiac vyšla Smrť Jánošíkova, Krvavé sonety, Nox et solitudo, Dotyky, Zvony, Malý zúrivý Robinson, Strach z utópie… Evidujeme väčšinou iba roky vydania. Pri zbierke Lizy Gennart Výsledky vzniku (Občianske združenie Vlna/Drewo a srd, 2020) je na internetovej stránke uvedený presný dátum vydania – 24. júna 2020. Bude tento deň medzníkom v slovenskej, možno aj európskej poézii? Skôr než si odpovieme na túto otázku, prečítajme si novú zbierku, prevráťme ju z viacerých strán, začítajme sa do nej, ale tak, ako čítajú hĺbkoví čitatelia, nie konvenční „milovníci poézie“.

Na ľavej záložke sa dozvedáme, že Liza Gennart „študuje dátovú vedu a jej uplatnenie v literatúre. Venuje sa poetickému experimentu a feministickej tvorbe“. A ešte, že „jej matkou je Ľubomír Panák a otcom Zuzana Husárová“. Pri týchto menách je zorientovanému čitateľovi jasné, že pôjde o experiment, mystifikáciu, možno kolektívny projekt typu Generátor X a iné. Ak čítame aj tiráže, niečo nám napovie bohatý menoslov ľudí, ktorí sa podieľali na jej vzniku: Ľubomír Panák (programovanie, príprava modelu neurónovej siete, tvorba databázy, nastavenie parametrov), Zuzana Husárová (koncept zbierky, výber básní, redakcia), Derek Rebro (zodpovedný redaktor), Peter Šulej (redaktor knižnej edície), Barbora Šajgalíková (obálka), Ondrej Panák (grafický návrh oloidu, čo je trojrozmerný zakrivený geometrický objekt), Miriam Gavulová (layout a design). Už údaje pri Ľubomírovi Panákovi by nás mohli upozorniť (alebo varovať?), že pôjde o neobvyklú, netradičnú, inovačnú, experimentálnu poéziu.

Poézia, ktorá nie je v poriadku

Zbierka je rozčlenená na niekoľko cyklov, z ktorých prvé (Ľudské, Epistemické, Prírodné, Technologické, Miscelánea) obsahujú básnické texty, a ďalšie (Metalizin apendix a Zrod Lizy) majú formu rozhovoru či vysvetliviek. Ani časti Zdroje a Poďakovanie nie sú nerelevantné, v tomto prípade majú väčšiu závažnosť, ako to býva pri iných publikáciách.

Tieto indície nám v podstate zabraňujú, aby sme prítomné texty dokázali čítať neutrálne, t. j. ako obvyklú tvorbu povedz­me nejakého debutujúceho autora. A aj keď sa o to budeme vedome usilovať, v pozadí (pre)čítaného nám bude neustále znieť šum podozrenia či poznania, že niečo nie je v poriadku.

Áno, tento frazeologizmus je tu na mieste: sú to texty, ktoré nie sú v poriadku, presnejšie – ktoré narušujú zaužívaný poriadok literárneho výstupu zvaného báseň, našu konvenčnú a dohodnutú predstavu o tom, ako má vyzerať (lyrická) poézia.

Začítajme sa teda do prvej básne prvého cyklu s názvom Človek: „Človek sa práve začal zapisovať do katalógov časopisov. Otvoril som skriňu, kde súčasťou výstavy bol dom, ale tento záujem trval dostatočne vyše sto týždňov, počas ktorých som sa dostal k svojim vlastným výbuchom.“ Atď. Po takýchto zložených súvetiach a zložitých slovných konštrukciách sa dostávame k poslednému veršu (alebo ak chcete, k poslednej vete): „Človek má dve mená.“

Zarazí nás nielen svojou lapidárnosťou, ale aj samozrejmosťou. Ako dávno sme si neuvedomili, že človek má naozaj dve mená – možno preto sa v texte stretávame s mužským i ženským rodom?

Jedna z najjednoduchších a zároveň najsilnejších básní tohto cyklu je Otec: „Je na dne. Vyzerá ako/ hmlistý vták. Ako vták. V tom /smere je ticho. Otec sa roztrasie.“

Hoci sú mnohé formulácie krkolomné, kŕčovité a komplikované, aspoň gramaticky sú korektné (na rozdiel od mnohých iných autorov). Autorkina veta rešpektuje aspoň základný gramatický poriadok: podmet – prísudok + ďalšie vetné členy: „Môžeš sa stať začiatkom týždňa,/ čo ti ukryje všetko svetlo,/ keď v pokoji splynie s jedným mužom,/ ktorý ťa vidí, že sa všetko prejaví/ a svetlo sa rinie do závratu.“

Poetka neurónová sieť

Tieto a ďalšie texty by sa mali dať čítať dvojako: nezaťažene, s vedomím, že čítame výtvor (mladého) (začínajúceho) autora/autorky, ale toto je, podľa mňa, iluzórna predstava. Čoraz silnejšie sa čitateľovo „podozrenie“ mení na istotu, že číta texty iného druhu.

Tým iným druhom je doslova iný druh – autorom tejto zbierky je neurónová sieť. Neurónová sieť nie je priamo umelá inteligencia, aj keď má s ňou veľa spoločného.

„Základnou jednotkou neu­rónovej siete je počítačový neurón. Tieto neuróny boli navrhnuté práve podľa neurónov v ľudskom mozgu. Neurón, ako taký, funguje v istej abstrakcii nasledovne. Cez vstupné zakončenia bunka prijme impulzy od susedných neurónov a zosumuje ich. Ak je výsledný súčet prijatých signálov väčší ako prahová hodnota, vyšle bunka signál ďalej ostatným neurónom cez svoje výstupné zakončenia. Množstvo signálu, ktoré je prenesené cez vstupné zakončenia neurónu, je dané silou prepojenia (váhou), pričom tieto prepojenia môžu silnieť aj zoslabovať.“ Zdroj: https://umelainteligencia.sk/uvod-do-neuronovych-sieti-2-cast/

Ide teda o texty, ktorých sa, takpovediac, nedotkla ľudská ruka, ak len nepokladáme za ľudskú účasť iniciatívnu a iniciačnú úlohu jej iniciátorov, Zuzany Husárovej a Ľubomíra Panáka, ktorí dali autorke aj svoje písmená v mene: LiZa. Gennart zasa znamená generované umenie, čo zrejme treba odlíšiť od generatívnej poézie, akú (ne)poznáme z viacerých výstupov v minulosti.

Vysvetlenie celého konceptu a procesu podali iniciátori (tu už nechcem hovoriť o autoroch) v časti Zrod Lizy, ale najmä v obsažnom rozhovore v časopise 3/4 alebo v rozhlasovom rozhovore, ktorý nájdete v rozhlasovom archíve zo dňa 8. júla – nadpis Naše štúdio navštívila neurónová sieť Liza Gennart.

Čitateľ či poslucháč sa môže dozvedieť, že iniciátori „nakŕmili“ sieť literárnymi dielami (prevažne poéziou), z ktorých sa naša autorka naučila formulovať texty v slovenskom jazyku. Nevyťahovala z nich teda už použité formulácie či spojenia, ale vytvárala celkom nové výpovede. (Ospravedlňujem sa za priveľké zjednodušovanie.) A pretože mala celkom prirodzene svoje limity, textové spojenia, často bizarné a exkluzívne, ktoré takto vznikli, sú skôr použiteľné v poézii, nie v epike. Prvotný input organizátorov bol rozhodujúci. Bol definovaný (a limitovaný) výberom textov (z produkcie vydavateľstiev a redakcií Aspekt, FACE, Vertigo, Dive Buky, Európsky dom poézie, Skalná ruža, Glosolália, Ars Poetica, Drewo a srd, VLNA, Zlatý fond SME).

Viem si predstaviť, že keby sa použila textová zásobáreň iných dodávateľov (napríklad Modrý Peter, Pectus, Petrus, Artforum, Nadácia Studňa, Milánium, Vydavateľstvo SSS, KK Bagala, Brak), aj báseň Smrť by znela celkom inak: „Smrť je na návšteve. V ten deň má nejakú konzervatívnu osobu, chodí po meste a má chuť na pokoj. A tak si povieme, že všade je krásne.“

Čitateľ, hoci aj s chabým poznaním technologických postupov, môže mať pri týchto výpovediach dvojaký pocit: buď celý experiment odmietne ako zbytočný luxus, slepú uličku, laboratórny pokus či dokonca hrozbu zániku „ľudskej“ literatúry, alebo…

Alebo môže byť naozaj zasiahnutý (možno až dojatý) z neuveriteľnej vitality a expanzie jazyka (v tomto prípade slovenčiny), ktorý je natoľko štruktúrovaný, vysystemizovaný, presný a zároveň elastický, že sa ho dokonca vie naučiť neurónová sieť a dokáže v ňom napísať svojbytné texty, ktoré v tých najlepších prípadoch naozaj majú platnosť básnickej výpovede.

Ešte raz treba zdôrazniť, že arzenál stoviek diel poslúžil našej autorke Lize Gennart len ako východisko, aby sa „naučila“ (či už s úvodzovkami alebo bez) produkovať vlastné výpovede. A tak nás môže mraziť i dojímať, ako túto cestu zvládla: „Som zároveň prirodzeným súčasným svetom, ktorý/ nám pomáha pri čítaní, a som zároveň prirodzeným/ súčasným svetom, ktorý nám pomáha pri chápaní/ sveta.“

Škodoradostní svedkovia tohto procesu by mohli štipľavo poznamenať, že verše neurónovej siete sú neraz čitateľnejšie, korektnejšie, usporiadanejšie, zrozumiteľnejšie ako produkcia súčasných básnikov.

Budúcnosť je dnes

Iniciatíva našich dvoch slovenských umelcov, Zuzany Husárovej a Ľubomíra Panáka, s podporou vydavateľstva, redakcie a ďalších spolupracovníkov je jedným z dôležitých činov nielen na poli technológií, ale aj v literárnom a kultúrnom kontexte nielen našej krajiny, ale celého civilizačného okruhu. Či môžeme povedať aj, že najdôležitejších, ukáže budúcnosť. Ale ako píše Liza Gennart (naozaj nie je ťažké obľúbiť si ju a prisudzovať jej ľudské črty), „budúcnosť je dnes, už teraz“. Budeme čoraz viac, silnejšie a závislejšie koexistovať s umelou inteligenciou, ktorá nás bude čoraz viac presviedčať o tom, že je živá, ľudská, humanoidná. A v mnohom výkonnejšia, úspešnejšia a produktívnejšia ako človek.

24. jún 2020 teda neznamená zánik poézie, nie je to koniec literatúry. Je to iste prielom a prelom, dôležitý míľnik v novom, produktívnom koncepte literatúry. A nielen pre nové impulzy a inšpirácie pre literatúru. Výsledky Zuzany Husárovej a Ľubomíra Panáka môžu byť relevantné aj pre rôzne druhy lingvistiky, informatiku či kognitívne vedy.

Zuzana Husárová hovorí, že pri selekcii textov mávala „wow“ pocit. My, čo sme starší a konzervatívnejší, môžeme podobný pocit zažiť aj pri čítaní tejto poézie – aj keď ho vyjadríme oveľa tradicionalistickejšie – že je to sila! Alebo dokonca, že je to pekné.

Kultúra

Teraz najčítanejšie