Denník N

Od zlých rozhodnutí k akademickému marazmu

Aula Univerzity Komenského v Bratislave. Foto N - Tomáš Benedikovič
Aula Univerzity Komenského v Bratislave. Foto N – Tomáš Benedikovič

Zmena k lepšiemu potrvá dlho. Marazmus, ktorý tu vládne, sa sotva dá kompletne odhaliť a potrestať.

Autori sú vysokoškolskí pedagógovia

Ak sa dnes čudujeme stavu nášho vysokého školstva, nezaškodí sa vrátiť v histórii kúsok späť. Uvidíme, z čoho sa porevolučný vývoj začínal a aké chyby sme počas uplynulých tridsiatich rokov spravili. Len to nám dá šancu nájsť cestu k náprave.

Počas minulého režimu nemala komunistická strana záujem na zvyšovaní počtu absolventov vysokých škôl z obavy pred zmenou pomeru „pracujúcej inteligencie“ voči robotníkom a roľníkom. Pomer študentov vysokých škôl bol limitovaný. V porovnaní s priemyselne vyspelými krajinami bol oveľa nižší, pohyboval sa okolo desať percent. Výber študentov bol limitovaný aj politicky, pričom počas štúdia dochádzalo k ďalšej ideologickej indoktrinácii.

Už počas revolučných dní vznikla snaha zmeniť tento nežiaduci stav. Popri drobných zmenách (okamžité zrušenie politicky motivovaných predmetov a študijných programov) prišli aj závažnejšie, napríklad vznik akademických senátov, v ktorých získali tretinový podiel študenti. Išlo v podstate o druh odmeny za iniciovanie novembrovej revolúcie a vieru, že oni budú strážcami kritického myslenia. Dnes sa ukazuje, že v dôsledku nedostatku životných skúseností a neznalosti dlhodobých pomerov na pracoviskách sú vďačným objektom manipulácií napríklad pri voľbe akademických funkcionárov.

Podľa odporúčania OECD sa štátnou politikou v oblasti vysokého školstva stala masifikácia – zvyšovanie percenta populácie s vysokoškolským vzdelaním. Viedla k vzniku nových vysokých škôl. City University of Bellevue/Seattle už v roku 1992 otvorila svoju pobočku v Trenčíne. Čoskoro sa objavili aj prvé „domáce“ súkromné univerzity. Trend pokračoval prudkým nárastom počtu verejných („mečiarovských“, štátom financovaných) vysokých škôl a ich študentov. Vo verejnosti vládne predstava o nadmernom počte súkromných vysokých škôl. Ich počet však je polovičný oproti počtu štátnych a verejných, a všetky patria medzi menšie. Na porovnanie: Univerzita Komenského má dvakrát viac študentov ako všetky súkromné vysoké školy spolu.

Okrem masifikácie sa na vysokých nákladoch podieľa aj nepremyslená implementácia Bolonského dohovoru. Zriadilo sa trojstupňové štúdium, ale jeho prvému (bakalárskemu) stupňu sa neušla žiadna úloha – v tabuľkách sa na takmer všetky pracovné miesta naďalej požadoval magisterský stupeň. Tým sa posilnili snahy o magisterský titul, hoci – ako dnes konštatujú zamestnávatelia – jeho absolventi majú nadbytok teoretických poznatkov a nedostatok prakticky použiteľných zručností. Až teraz sa objavujú prvé ekonomicky efektívnejšie lastovičky v podobe profesijných bakalárov.

Dominantným modelom vysokej školy a jej riadenia sa stal neoliberálny model, nahradzujúci a vytláčajúci tradičný humboldtovský. To prinieslo také javy ako korporatizácia, komodifikácia, marketizácia, ekonomizmus, byrokratizmus atď. Humboldtovské hodnotenie kvality univerzít prostredníctvom široko chápaného prínosu pre spoločnosť sa nahrádza „výkonom“. Ten sa meria počtom študentov, publikácií, citácií…, pričom výkonové kritériá takmer nerozlišujú medzi zameraním škôl. Zabúda sa, že čísla nikdy nedokážu presne vyjadriť kvalitu. „S prekvapením“ zisťujeme, že je rozdiel v tom, či študent poctivo pracuje na diplomovke alebo ju iba odovzdá – nech je v nej čokoľvek. Z počtárskeho hľadiska je to kus ako kus.

S neoliberálnym modelom súvisí model financovania na hlavu študenta. Čím viac hláv, tým väčší balík peňazí na školu. Výsledok: ak nie sú študenti, nebudú peniaze – školu môžeme zavrieť, učiteľov prepustiť. Pre nábor sa používa akronym „konkurencieschopnosť na trhu“. Ale… Kto je vlastne študent? Je to len „používateľ vzdelávacích služieb“, čiže klient ako v každom obchode? Možno, veď viaceré vysoké školy si vyslúžili povesť obchodov s titulmi.

Modernizačné trendy prišli zo zahraničia a naše vysoké školstvo malo sotva inú možnosť, než sa na ne napojiť. Príčiny, charakter a dôsledky „napojenia sa“ sú témou na samostatnú analýzu. Je stále zrejmejšie, že vedenia vysokých škôl ju v minulosti nespravili – a nebadať, že by sa jej venovali aspoň dnes. Veď v ich vyjadreniach voči plagiátorstvu vládne opatrníctvo, výhovorky a zahmlievanie naznačujúce, že ide len o špičku ľadovca potápajúcej sa akademickej etiky.

Bez obalu to redaktorovi SME prezradil ekonóm Pavol Kárász: „Keby ste rozvádzali docentúry, profesúry veľkých doktorov a čo ja viem čo všetko tuto na Slovensku, tak by ste možno boli prekvapení.“

Výstrelky typu „profesor Jahnátek“ či „docent Kmotrík“ už verejnosť pozná. Ale keď jeden z autorov na konferencii v zahraničí spomenul, že dekan jednej z fakúlt našej najstaršej univerzity je plagiátor, zahraniční kolegovia mu nechceli veriť. Podobná predstava je im natoľko cudzia, že niektorí si dodnes myslia, že išlo o nevydarený žart. Ich akademické štandardy sú inde – trojkombinácia dekan + plagiátor + profesor je ďaleko za ich horizontom. Pregnantne to vyjadril jeden z nich: „Ako to, že to ostatní dovolili?“

Zmena k lepšiemu potrvá dlho. Marazmus, ktorý tu vládne, sa sotva dá kompletne odhaliť a potrestať. Vysoké školy však musia vziať na seba záväzok do budúcnosti. Treba sa vrátiť do stavu, keď absolvovanie VŠ nebude „hračka“. To, že sa na univerzitu dá dostať bez prijímačiek a protekcie, neznamená, že ju musí skončiť každý, koho neprejde električka. Tento stereotyp – známy aj z minulosti – sa nestratil. Naopak, v spoločenskom povedomí ešte narástol spolu s tým, ako začala „kvitnúť“ sieť vysokých škôl.

Znamená vyštudovať iba splniť formálne povinnosti a požiadavky? Alebo získať vedomosti a skultivovať sa, či nebodaj začať chápať svet a seba samého? Vinou historicky krátkej kultúrnej tradície Slovenska vládne presvedčenie, že štúdium (rovnako ako duševná a intelektuálna práca vôbec) sa nepovažuje za skutočnú „prácu“. Videli sme to aj počas korony, keď niektorí – tak ako v minulom režime – posielali intelektuálov „k lopate“, keďže vykonávajú len akúsi podružnú či nebodaj zábavnú činnosť. Ešte tak štúdium prírodných vied, matematiky, techniky a medicíny sú ochotní uznať za náročné. Ukončiť všetko ostatné, najmä spoločenské a humanitné vedy, je „gombička“. Vedenia škôl robia iba málo pre to, aby tento dojem vyvrátili. Akceptujú systém financovania, ktorý nahráva tým, ktorí si chcú iba „urobiť vysokú školu“. Robia ťažkosti poctivým pedagógom za vyhodenie neschopného študenta. Veď príjem zaňho je rovnaký ako za šikovného.

Vzťah našej spoločnosti k vysokým školám zostáva prevažne inštrumentálny. Ak v minulom režime boli vysoké školy začlenené do systému straníckej a štátnej politiky, v tomto postnovembrovom režime v podstate žiadna štátna školská (ani vedná) politika neexistuje. Prejavuje sa len redukciou poslania vysokých škôl na „prípravu kvalifikovaných síl pre trh práce“. Áno, je to ich úlohou, ale len jednou z mnohých. V dlhodobom horizonte musia byť centrom intelektuálneho života so zásadným vplyvom na kultúru a morálku obyvateľov. V plnení tohto poslania zostali vysoké školy za ostatných 30 rokov osamotené ako ten povestný „kôl v plote“.

Aj mnohí vysokoškolskí pracovníci a zamestnanci rezignovali na toto poslanie a ich hlavnou starosťou sa stalo „trhové správanie“ – naháňanie počtu študentov, publikácií, citácií, grantov či titulov, teda naháňanie peňazí v „boji o prežitie“. Akademická noblesa a kultúra – hlavné znaky odlišujúce univerzity od ostatných organizácií – sa už 30 rokov strácajú.

Na scestie, ktorým sa vydalo naše vysoké školstvo, poukazujeme už roky na stránke www.ziveuniverzity.sk. Bez zmeny paradigiem – morálnej, intelektuálnej, organizačnej aj ekonomickej – sa nič nestane ani v budúcnosti. Treba, aby filozofia plánovaného nového zákona o vysokých školách nastavila pravidlá, ktoré budú posilňovať ich dlhodobé ciele na úkor krátkodobých. Aby umožnila ich diverzifikáciu, odstránila izolacionizmus a otvorila vzdelávací systém pokrokovým trendom. V opačnom prípade sa budú ďalej hnať za publikáciami a citáciami a prehlbovať akademický incest. Keď príde nečakaná udalosť ako pandémia, nebudú schopné promptne reagovať. A spoločnosť bude čoraz viac presvedčená o ich zbytočnosti.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie