Historik: Dnes mnohým nejde o to, že sa majú rodiť deti, ale o to, aké deti to budú – naše deti, biele deti, slovenské deti

[Už len do konca týždňa môžete podporiť kvalitnú a nezávislú žurnalistiku v maďarčine (napunk.sk/2024). Maďarský projekt Denníka N Napunk bude v tejto dobe ešte dôležitejší. ]
Miloslav Szabó je odborníkom na obdobie vojnového slovenského štátu, no vo svojej najnovšej knihe sa venuje téme potratov. „Odporcovia potratov argumentujú právami nenarodených detí, kým pro-choice – teda tí, ktorí vravia, že aj žena má do toho čo povedať – zasa argumentujú právami ženy. Ale toto je záležitosť posledných desaťročí. V minulosti tie témy boli iné: nacionalistické fantázie o raste národa, zákazy,“ hovorí historik a germanista. Ako vysvetľuje v rozhovore, náboženský konzervativizmus sa začína znova objavovať a zdôrazňovať, pretože hľadáme nejakú istotu. „Na Západe v podstate všetko máme, ale nemáme pocit istoty.“
Kniha vyšla koncom júla v knižnej edícii Denníka N pod názvom Potraty. Dejiny slovenských kultúrnych vojen od Hlinku po Kuffu.
Prečo sa venujete práve tejto téme?
Táto téma je v poslednom čase verejne veľmi pertraktovaná, hovorí sa o nej všade, ale diskusia je z môjho pohľadu dosť zúžená, pretože sa nehovorí o histórii, a ak áno, tak jednostranne.
Vo svojej knihe používate slovné spojenie „kultúrne vojny“. Kedy a kde sa tento pojem zjavil? Bolo to vždy o potratoch?
Ten pojem je starší, z dnešného pohľadu starý – je z 19. storočia. Nie je to žiadna slovenská špecialita, súvisí s tým, čo sa vtedy dialo v celej západnej Európe. Štáty sa začínali modernizovať a to zasahovalo množstvo oblastí, ktoré dovtedy nepatrili pod štát – jednou z nich bola cirkev. Katolícka bola najväčšia a mala svoje privilégiá alebo kompetencie a štát si zrazu začal nárokovať veci, ktoré dovtedy za svoju doménu považovala cirkev. Pod jej agendu patrilo nielen to, čo si teraz pod tým pojmom mnohí predstavujú, teda viera a náboženstvo.
To boli veci, ktoré sa týkali rodiny?
Áno, ale nielen.