Historik: Dnes mnohým nejde o to, že sa majú rodiť deti, ale o to, aké deti to budú – naše deti, biele deti, slovenské deti
Miloslav Szabó je odborníkom na obdobie vojnového slovenského štátu, no vo svojej najnovšej knihe sa venuje téme potratov. „Odporcovia potratov argumentujú právami nenarodených detí, kým pro-choice – teda tí, ktorí vravia, že aj žena má do toho čo povedať – zasa argumentujú právami ženy. Ale toto je záležitosť posledných desaťročí. V minulosti tie témy boli iné: nacionalistické fantázie o raste národa, zákazy,“ hovorí historik a germanista. Ako vysvetľuje v rozhovore, náboženský konzervativizmus sa začína znova objavovať a zdôrazňovať, pretože hľadáme nejakú istotu. „Na Západe v podstate všetko máme, ale nemáme pocit istoty.“
Kniha vyšla koncom júla v knižnej edícii Denníka N pod názvom Potraty. Dejiny slovenských kultúrnych vojen od Hlinku po Kuffu.
Prečo sa venujete práve tejto téme?
Táto téma je v poslednom čase verejne veľmi pertraktovaná, hovorí sa o nej všade, ale diskusia je z môjho pohľadu dosť zúžená, pretože sa nehovorí o histórii, a ak áno, tak jednostranne.
Vo svojej knihe používate slovné spojenie „kultúrne vojny“. Kedy a kde sa tento pojem zjavil? Bolo to vždy o potratoch?
Ten pojem je starší, z dnešného pohľadu starý – je z 19. storočia. Nie je to žiadna slovenská špecialita, súvisí s tým, čo sa vtedy dialo v celej západnej Európe. Štáty sa začínali modernizovať a to zasahovalo množstvo oblastí, ktoré dovtedy nepatrili pod štát – jednou z nich bola cirkev. Katolícka bola najväčšia a mala svoje privilégiá alebo kompetencie a štát si zrazu začal nárokovať veci, ktoré dovtedy za svoju doménu považovala cirkev. Pod jej agendu patrilo nielen to, čo si teraz pod tým pojmom mnohí predstavujú, teda viera a náboženstvo.
To boli veci, ktoré sa týkali rodiny?
Áno, ale nielen.
