Denník N

Bojujem s rakovinou prsníka: Možno vyzerám, že mi nič nie je, ale prídem domov, odložím si prsník a vlasy – a človek vyzerá inak

Foto – Robo Homola
Foto – Robo Homola

Lívia Ilavská má čerstvo 32 rokov, zdravo sa stravuje, cvičí. Nedávno jej lekár oznámil, že má rakovinu prsníka. Za pár mesiacov prišla o prsník, pre chemoterapiu aj o vlasy. Otvorene hovorí o tom, ako bojuje so svojou chorobou, a dúfa, že rakovina bude postupne menej tabuizovaná téma.

[Tip na knihu: Jedna stačí – pravdivý príbeh váhavého otca. „Keď sa vám narodia deti, život už nikdy nebude rovnaký. Predstierať iné je bláznovstvo.“]

Pred mesiacom ste oslavovali 32 rokov. Aká bola oslava?

Veľmi emotívna. Prechádzala som si ťažkým obdobím. Dva týždne pred oslavou som podstúpila prvú chemoterapiu. Jej negatívne účinky sú rôzne a patrí medzi ne aj vypadávanie vlasov. V kútiku duše som si myslela, že budem medzi tým percentom, ktoré o vlasy nepríde. Ale nebola som a vlasy mi začali padať. Najskôr len trochu a ustálilo sa to. Deň pred oslavou, bol to piatok, som športovala a už som videla, že mám o dosť redšie vlasy. Dúfala som, že to ešte jeden deň vydrží. Oslava bola u rodičov, zatelefonovala som kamarátke, aby pre istotu vzala strojček. Mala u nás prespať, tak som si povedala, že v nedeľu, po oslave, mi asi oholí hlavu.

Vydržali?

Nie. V sobotu som sa zobudila, pripravovala som oslavu. Asi hodinu pred ňou som sa išla osprchovať a začala si umývať hlavu. Vtedy mi začali vypadávať celé chumáče a na hlave mi ostali plešiny. Celé moje telo bolo pokryté vypadanými vlasmi. Človek sa môže pripraviť na to, že asi príde o vlasy, ale keď sa to reálne začne diať, je to veľký šok. Bolo to veľmi traumatizujúce. V tom momente som sa zrútila. Začala som kričať na sestru, nech ide ku mne. Nevedela som, čo s tým robiť. Povedala mi, že pôjde do Bratislavy, vyzdvihne mi parochňu a že vlasy musíme oholiť. Parochňu sa mi podarilo získať zadarmo cez projekt Vystrihaj sa, Slovensko. Ľudia v ňom darujú svoje vlasy.

Ako ste prijali, že si budete musieť oholiť hlavu?

Ešte som bojovala. Hovorila som si, že na tú oslavu to ešte musí vydržať. Že to ešte vyfúkam a natočím. Snažila som sa, ale nešlo to, lebo hocičo som urobila, výsledok bol, že mi ostal obrovský chumáč vlasov v ruke. Len to padalo. Zavolala som kamarátke, nech vezme strojček, že to oholíme. Prišla aj s mojou sestrou a išli sme holiť hlavu. Naberala som odvahu a vtom prišli ďalší priatelia na oslavu. Sestra im povedala, čo sa deje. Kamarátka mi odstrihla vlasy a začali mi holiť hlavu. Okolo mňa bolo pár mojich priateľov, ktorí prišli na oslavu.

Aké to pre vás bolo, že boli s vami?

Nakoniec som bola rada, že tam boli. Bolo to vtipné. Dokážem si zo seba robiť žarty. Popritom, ako ma holili, som rozprávala vtipy, aj oni to poňali ako niečo zábavné. Smiala som sa, že asi nečakali, že hlavný program oslavy bude holenie hlavy. Do toho prichádzali ďalší kamaráti a pre každého to bola terapia šokom. Oholili ma, zvládala som to celkom v pohode. Potom som išla do kúpeľne,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cesta k zdraviu

Rozhovory

Životy žien

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie