Denník N

Obsadzovať ústavné funkcie neskoro alebo výberom z „našich ľudí“ je nezrelosť. Zbavme sa jej

Vypočutie kandidátov na Ústavný súd. Foto N - Tomáš Benedikovič
Vypočutie kandidátov na Ústavný súd. Foto N – Tomáš Benedikovič

Všetky ústavné inštitúcie, ktoré volia a menujú ústavných činiteľov, vedia dlho vopred, kedy a ktorý končí svoje funkčné obdobie. Ich povinnosťou je pripraviť výber nových tak, aby sa nenarušila dôvera v štát.

[Pre predplatiteľov: tento víkend máte poštovné na naše knihy zadarmo.]

Autor je predsedom Súdnej rady Slovenskej republiky

Od 1. mája 2004 odišli dvaja sudcovia Ústavného súdu na Súdny dvor vtedy ešte Európskych spoločenstiev. Tri mesiace pred ich odchodom som požiadal Národnú radu, aby zvolila štyroch kandidátov tak, aby prezident republiky mohol z nich vymenovať dvoch nových sudcov. Niektorí krútili hlavami, vraj kam sa tak ponáhľam, tri mesiace sú viac ako dosť, nemal som sa plašiť. No mýlili sa. Sám som sa ujal funkcie generálneho advokáta súdneho dvora 6. októbra 2006, tri a pol mesiaca pred skončením funkčného obdobia predsedu. Stále nám chýbali dvaja sudcovia.

Zdalo sa to neuveriteľné. Pracovali sme tri roky bez dvoch sudcov. Stálo to veľa síl. Zbytočne vynaložených. Ale čo, stane sa, hovorili niektorí málo informovaní optimisti. Nuž, stane, lenže nemalo by to byť pravidlo. Nasledujúce roky potvrdili, že vzniká nová, vskutku negatívna ústavná prax. Neobsadzovať vysoké, ba najvyššie ústavne posty hneď po ich uvoľnení, ale po mesiacoch, ba až rokoch. Len najhoršie príklady.

Generálny prokurátor ako terciárna otázka?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie