Denník N

Neuropsychologička: Vozičkárku som našla, ako si vykračuje po parku. Odhaliť simulanta je detektívna práca

Lenka Krámská. Foto – Deník N/Gabriel Kuchta
Lenka Krámská. Foto – Deník N/Gabriel Kuchta

Zatiaľ čo neurochirurg odstraňuje pacientovi z mozgu choré tkanivo, neuropsychologička Lenka Krámská s operovaným človekom vedie rozhovor.

Pri operácii tak za jeho plného vedomia kontroluje, či sa chirurgické nástroje nebezpečne nedotýkajú centier pamäti či reči. Popritom pomáha lekárom zistiť, prečo pacientov bolí hlava či chrbát a aká je príčina ich epileptických záchvatov.

Za neurologickými príznakmi sa niekedy skrývajú dávne traumy, napríklad sexuálne zneužívanie. Odhalila už aj niekoľko simulantov.

Predstava operácie, keď je pacient pri plnom vedomí, neurochirurg sa mu z mozgu snaží odstrániť nádor a vy sa s ním celé tie dve hodiny rozprávate, je pre laika jednoducho fascinujúca…

Keby len dve hodiny! Niekedy aj tri a viac.

Vlani kolegyňa napísala veľkú reportáž o operácii mozgu pri vedomí pacienta u vás v Nemocnici Na Homolce. Prečítala som si ju znova a hovorila som si, že sa musíte veľmi podrobne a starostlivo pripravovať, aby „reč nestála“. Nesmie to byť ani úplne nudná zdvorilostná konverzácia, no zároveň nič, čo by pacienta rozčúlilo. Ako taká príprava vyzerá?

Priznávam, že keď končíme, som vyčerpaná. Skutočne musím pacienta udržať v mentálnej aktivite, musím ho motivovať, aby rozprával, aby spolupracoval, musím pracovať na tom, aby udržal pozornosť, nech pri tom môžeme neustále monitorovať psychické funkcie. Musím byť v strehu a mať neustále k dispozícii vhodné otázky a podnety, ktorými pacienta stimulujem.

Prvým krokom je, samozrejme, neuropsychologické vyšetrenie, kde hodnotíme základné psychické funkcie pacienta, ako napríklad pamäť, reč, pozornosť a jeho emočný stav, či je psychicky v poriadku a nemá závažné emočné poruchy, ktoré by mohli negatívne ovplyvniť spoluprácu.

Ak by bol napríklad príliš úzkostný a impulzívny a nebol by schopný udržať pozornosť v zodpovedajúcom psychickom stave, nemohol by takúto operáciu podstúpiť. A ak to vyzerá dobre, začneme tým, že nám pacient napíše podrobný životopis.

Od neho sa potom odvíja vaša príprava na rozhovor?

Áno, ide totiž aj o to, aby som s ním potom napríklad neriešila témy, ktoré sú pre neho ťažké a psychicky náročné.

Zatiaľ čo pre jedného by rozprávanie o detstve alebo o rodine bolo príjemne stráveným časom, u iného by spustilo temné spomienky a traumy, však?

A pacient by sa nám zrútil alebo veľmi vážne rozrušil priamo v sále. Pri takom rozhovore sa nechcem zbytočne dotknúť niečoho, z čoho by mohol vzniknúť problém. Pacienti mávajú v anamnéze množstvo starostí, každý človek má nejaké trápenia, sú tam rozchody, straty blízkych, nedoriešené

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Zdravie

Teraz najčítanejšie