Psychológ o šírení nezmyslov o COVID-19: Ľuďom na pravde stále záleží, ale sociálne siete odvádzajú ich pozornosť

„Nebojujeme len s epidémiou, ale aj s infodémiou. Fake news sa šíria rýchlejšie a ľahšie ako vírus a sú rovnako nebezpečné,“ povedal ešte vo februári o správach o novom koronavíruse riaditeľ Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) Tedros Adhanom Ghebreyesus.

Odvtedy sa na sociálnych sieťach šírili najrôznejšie nepravdivé správy o pôvode vírusu, očkovaní či rúškach. Epidémia vraj neexistuje, čísla nakazených a mŕtvych sa umelo nafukujú a COVID-19 je len ako chrípka.

Dodajme, že vedecká obec sa zhoduje, že vírus má prirodzený pôvod a vznikol mutáciou v prírode, očkovať sa bude až po tom, čo bude vakcína bezpečná a účinná, rúška nevedú k intoxikácii oxidom uhličitým ani k nedostatku kyslíka, COVID-19 je podľa najnovších odhadov 10- až 30-krát smrteľnejší ako chrípka a ochoreniu dosiaľ na celom svete podľahlo vyše 705-tisíc ľudí.

Čoraz viac sa objavujú názory, že nový koronavírus už nikdy nezmizne a na Zemi bude stále, takže si budeme musieť zvyknúť na to, že v budúcnosti z času na čas prepukne do epidémie.

V novom článku, ktorý pred pár týždňami vyšiel vo vlajkovej lodi psychologického výskumu Psychological Science, si vedci položili otázku, prečo sme sa v prípade nového koronavírusu ocitli uprostred „infodémie“, keď ľudia šíria jednu falošnú správu za druhou.

Pravdivosť verzus ochota šíriť články

Prvý experiment prebiehal online v marci v Spojených štátoch a zapojili doň skoro 900 ľudí.

Všetkým ukázali 15 pravdivých a 15 nepravdivých správ o novom koronavíruse spôsobom, ako by ich videli na Facebooku.

Ľudí potom rozdelili do dvoch skupín podľa toho, či sa ich pýtali na pravdivosť správy („Je podľa vášho najlepšieho vedomia tvrdenie z nadpisu správne?“) alebo na ochotu šíriť článok na sociálnej sieti („Zvážili by ste šírenie tejto správy online – na Facebooku, Twitteri či inde?“).

Ukázalo sa, že členovia prvej skupiny – ktorých sa pýtali na správnosť titulkov – správne určili pravdivosť či nepravdivosť nadpisov asi v dvoch tretinách prípadov.

No členovia druhej skupiny nešírili pravdivé a nepravdivé články v uvedenom pomere, keďže šírili zhruba polovicu z pravdivých a takmer polovicu z nepravdivých. To znamená, že vo vzťahu k pravdivosti správ o COVID-19 sa títo ľudia správali skoro náhodne.

„Zdá sa, že tu existuje rozdiel medzi správnosťou súdov a ochotou šíriť informácie,“ hovorí spoluautor článku a psychológ David Rand z MIT. „Medzi pravdou a nepravdou ľudia rozlišujú oveľa lepšie vtedy, keď ich požiadate, aby posúdili správnosť tvrdení, v porovnaní s tým, keď sa ich opýtate, či by správu šírili alebo nie.“

Ste si istý, že obsah chcete šíriť?

Aj druhý experiment prebiehal online v Spojených štátoch na vzorke skoro 900 ľudí.

Účastníkom opäť ukázali 15 pravdivých a 15 nepravdivých správ, ako by ich videli na Facebooku. Ľudí rozdelili do dvoch skupín a v oboch sa pýtali na rovnakú vec – ochotu šíriť články na sociálnej sieti.

No členom druhej skupiny pred touto úlohou ešte ukázali jeden novinový nadpis, ktorý s novým koronavírusom či COVID-19 nijako nesúvisel, a požiadali ich, aby ohodnotili jeho správnosť.

Takéto drobné „postrčenie“ (z angl. nudge) stačilo na to, aby sa takmer strojnásobila schopnosť ľudí rozlišovať medzi správnymi a nesprávnymi nadpismi.

„Základná myšlienka je, že ak ľudí na počiatku postrčíte smerom k pravdivosti, zvyšujete pravdepodobnosť, že budú myslieť na správnosť tvrdení, keď ich budú neskôr šíriť,“ hovorí Rand.

Ako to spraviť v praxi? „Keď si chcete zrušiť účet na sociálnej sieti, pýtajú sa vás niečo v zmysle, či to chcete naozaj spraviť. Podobnú otázku by sa nás sociálne siete mohli pýtať aj pred tým, než by sme na ne niečo zavesili. Niektorých by to nezastavilo, aby šírili nepravdivý obsah, ale časť ľudí by bola zneistená a možno by sa naučili, že pred šírením článkov si veci treba overiť,“ povedala pre Denník N psychologička Vladimíra Čavojová.

Odborníčka pôsobí v Ústave experimentálnej psychológie, ktorý je súčasťou Centra spoločenských a psychologických vied Slovenskej akadémie vied.

Pocit ohrozenia

Ďalší dôvod, prečo mnohým nezáleží na pravdivosti tvrdení o novom koronavíruse, keď šíria obsah na sociálnych sieťach, je, že COVID-19 vnímajú ako ohrozenie. Preto bez rozmyslu šíria správy o nebezpečnosti vakcín alebo rúšok, súdiac, že tak druhým pomôžu.

Povedané inak, ľudia majú pocit, že v tejto závažnej situácii treba druhých informovať čím skôr, preto na prácne overovanie faktov nie je čas.

Takýto sklon mysle sme zdedili po našich pravekých predkoch. Keď išli okolo kríka, v ktorom to šušťalo, bolo výhodné, ak podnet neignorovali, boli podozrievaví a zachovali sa tak, ako keby nešlo o nevinný vetrík, ale leva, ktorý na nich striehne, aby ich zožral.

V skutočnosti mohlo ísť o obyčajný vietor, no z evolučného hľadiska je lepšie byť za hlupáka ako za večeru. Podobné ohrozenie môžu niektorí pociťovať aj v súvislosti s COVID-19 – svet vôkol nich sa zmenil na „levy“ a oni majú potrebu dať o tom druhým okamžite vedieť, aby neskončili ako večera pre nový koronavírus.

„Naše výsledky naznačujú, že COVID-19, ktorý je otázkou života a smrti, spôsobuje, že ľudia neberú viac do úvahy správnosť tvrdení, keď sa rozhodujú, čo budú šíriť,“ hovorí spoluautor článku Jackson Lu z MIT. „Súčasťou problematiky zdravia a tejto pandémie je, že vzbudzujú úzkosť,“ dodal Rand.

Rýchla intuícia, pomalý rozum

Podľa Čavojovej zvyšuje riziko šírenia nezmyslov o COVID-19 aj to, že ľudia majú pocit, že „spraviť niečo – keď sa bojíte o svoje zdravie a zdravie druhých – je lepšie ako nespraviť nič“.

Psychologička navrhuje akési mentálne cvičenie, aby sme zámerne spomalili a uvedomili si, že „nový koronavírus nie je ako lev, ktorý na nás teraz skočí spoza kríka, takže ak šírenie správy oddialime o niekoľko sekúnd alebo minút, nič sa nestane“.

Takéto spomalenie, keď zámerne čelíme potrebe článok okamžite šíriť, nám poskytne cenný čas, aby sme si správu overili a nešírili ju, ak sa ukáže, že je nepravdivá.

Účastníci experimentov, o ktorých bola reč vyššie, vyplnili viacero dotazníkov, ktoré merali ich vedeckú gramotnosť („Zabíjajú antibiotiká okrem baktérií aj vírusy?“) alebo testovali, či sa pri rozhodovaní spoliehajú viac na rýchle intuície alebo pomalé rozvažovanie.

Súčasťou takého testu je aj nasledujúca úloha: Bejzbalová pálka a loptička spolu stoja 110 eur. Pálka stojí o 100 eur viac ako loptička. Koľko stojí loptička?

Takmer každému intuitívne napadne, že odpoveď je 10 eur. No nie je správna.

Iba ľudia, ktorí sa nad príkladom poriadne zamyslia, si uvedomia, že intuícia im napovedá zle, lebo cena loptičky je v skutočnosti päť eur.

Autori novej štúdie zistili, že účastníci experimentov, ktorí vedeli o vede viac a skôr ako na intuíciu sa spoliehali na rozum a pomalý zber dát, šírili menej nepravdivých správ. Vedci v štúdii ďalej uvádzajú, že tí, ktorí sa viac ako na rozum spoliehajú skôr na emócie a intuície, zároveň vo zvýšenej miere veria poverám a majú viac konšpiračných presvedčení.

Budovanie renomé, sociálna odmena

Čavojová podotkla, že šírenie správ na sociálnych sieťach môže byť spojené aj s budovaním renomé. „Informácie o COVID-19 môže používateľ šíriť preto, aby jeho známi videli, že je informovaný,“ hovorí psychologička z SAV. Ale čo v prípade, že človek šíri nezmysly? Nepoškodí svoju reputáciu, ak sa mu okolie vysmeje? „Záleží na sociálnej bubline,“ vraví Čavojová a dodáva: „Ja som na sociálnej sieti v bubline s ľuďmi, ktorým na pravdivosti poväčšine záleží. No existujú aj iné skupiny, ktorým na pravdivosti nemusí toľko záležať a ľudia sa môžu navzájom podporovať vo vlastnom videní sveta, ktoré nemusí byť nevyhnutne pravdivé.“

Šíreniu nepravdivých správ na sociálnych sieťach napomáha aj samotné prostredie sociálnych sietí, ktoré vedie k tomu, že ľudia čítajú hlavne nadpisy. Šírenie článku, ktorý má síce chyby, no obsahuje bombastický názov, používateľa príjemne odmení lajkmi, followermi alebo retweetmi.

„Keď niečo zavesíte na sociálnu sieť, okamžite vidíte, koľkým ľuďom sa to páčilo. Takže sa vaša pozornosť zameria na otázku: Koľkým ľuďom sa tento obsah bude páčiť?, čo je iná otázka ako: Je to pravda?“ komentuje Rand.

Keďže sa na sociálnych sieťach okrem domácich či zahraničných správ objavujú aj fotky bábätiek či videá s roztomilými zvieratami, kde na pravdivosti toľko nezáleží, znižuje sa podľa autorov novej štúdie citlivosť používateľov na pravdu aj v prípade správ.

Psychológ a spoluautor štúdie Gordon Pennycook z Univerzity v Regine v správe univerzity zhrnul, čo si z výskumu možno odniesť. „Veľa ľudí hľadí na sociálne siete a toto obdobie cynicky, s názorom, že žijeme v postfaktuálnej dobe a nikomu už na pravde nezáleží,“ hovorí vedec a dodáva, že nová štúdia ukázala niečo iné: „Nie je to tak, že by ľuďom na pravde nezáležalo. Skôr je to o tom, že sa (na sociálnych sieťach – pozn. red.) odviedla ich pozornosť.“ Kam sa odviedla? Smerom k budovaniu renomé, túžbe po sociálnom schválení (lajky a počet followerov) či k rýchlemu šíreniu správ, keď si ľudia myslia, že v časoch ohrozenia – ako je pandémia – musia druhých okamžite varovať, takže na pravdivosť toľko nehľadia.

Dostupné z: https://doi.org/10.1177/0956797620939054