Denník N

Polotajné privatissimo múzickej osobnosti

Lanovka, 1986.
Lanovka, 1986.

V Galéri mesta Bratislavy sa predstavuje Svetozár Mydlo ako tvorca „vysokého“ umenia, objektov, reliéfnych koláží a asambláží, maliar a sochár i pop-artový básnik so zmyslom pre absurdnú dadaistickú metaforu.

Trochu v tieni korony sa začala celkom nenápadne, bez vernisáže a takmer bez potrebnej publicity, v máji výstava Svetozára Mydla v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy. Komentovaná prehliadka v júni, ktorú uvádzali Mydlovi priatelia a kurátori výstavy Vladimír Kordoš a Marian Meško, však už pritiahla zaslúženú pozornosť návštevníkov. Kto výstavu nevidel, ešte to stihne do konca augusta. A je čo pozerať…

Svetozár Mydlo (1948 – 2014) sa zapísal do povedomia verejnosti, tej odbornej i laickej, predovšetkým ako ilustrátor, kresliar a grafik, dizajnér, tvorca plagátov i vizuálu Radošinského naivného divadla. Po skončení Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (1973) sa však ako absolvent ateliéru monumentálnej maľby u prof. Petra Matejku upísal „úžitkovej“ disciplíne, detskej knihe.

Namydlený blesk

Od polovice sedemdesiatych rokov 20. storočia pôsobil ako výtvarný redaktor vydavateľstva Mladé letá, kde intenzívne spolupracoval s Danielom Hevierom, obaja – v úzkom tvorivom tandeme – mali v mnohom na svedomí nielen literárnu, ale aj ilustrátorskú a graficko-dizajnérsku – vysokú umeleckú úroveň detskej knihy na Slovensku (dodajme, že aj napriek totalite…).

Do pamäti svojich početných priateľov a priaznivcov však vstúpil predovšetkým ako neopakovateľný, priam kúzelný človek, múzická osobnosť smädná po živote, bytosť „od prírody“ komplexne tvorivá, obdarená ľudským šarmom, vtipom i obrovskou pozitívnou energiou na rozdávanie… teda tým, čo od druhých vždy potrebujeme a po čom prahneme. Nie nadarmo ho jeho priatelia a kolegovia prezývali „namydleným bleskom“ (nomen omen).

Farbisto o ňom hovoria pútavé rozpomínania početných priateľov a spolupútnikov publikované v knihe, ktorú mu prednedávnom iniciatívne zostavili a vydali (Svetozár Mydlo v spomienkach priateľov, vyd. RND, 2019, ed. Vladimír Kordoš).

Stretnutie I. – IV., 1982.

„Srandart“

Výstava ho však ukazuje v inom svetle a z iného zorného uhla, tak ako ho nepoznáme. V precízne a citlivo zostavenom a nainštalovanom výbere pred nami Mydlo predstupuje ako tvorca „vysokého“ umenia, objektov, reliéfnych koláží a asambláží, maliar a sochár, pop-artový básnik so zmyslom pre absurdnú dadaistickú metaforu. Pop-art je slovíčko, ktoré sa žiada celkom prirodzene použiť na označenie týchto Mydlových opusov.

Poviete si, že pop-art tu už bol, áno, dorazil k nám v dávnych šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Nezabudnime však, že sa k nám cez železnú oponu dokázali prebojovať iba jeho určité prvky, s ktorými naši vizuálni tvorcovia (napríklad Jozef Jankovič, Vladimír Popovič, Stano Filko, Július Koller, Ivan Štěpán, Alex Mlynárčik, Jana Želibská a ďalší) narábali veľmi výberovo a podľa toho, ako sa im to do ich konceptov hodilo…

Mydlo sa tvorbe pop-artových objektov a reliéfov venoval popri hlavnej ilustrátorskej práci od sedemdesiatych rokov vlastne až do konca, bolo to akési polotajné privatissimo, o ktorom vedeli len tí najbližší (pre svoju tvorbu si vynašiel pojem „srandart“). Za socializmu ho zverejňovať nemohol a ani nechcel (veď vôbec nebolo v súlade s požiadavkami na angažované umenie), neskôr prišli iné starosti.

Tri baterky, 1987.

Objekty sa menia na subjekty

Spomeňme však tri výstavy, ktoré hodnotili jeho tvorbu – v Galérii Palisády (1991), v Galérii 19 (2012) v Bratislave, v sýpke v Radošine (2018) – a ktorých súčasťou boli aj tieto Mydlove diela. U Mydla bol jeho pop-art najprv prirodzene „socícky“, neskôr „konzumistický“ (veď aký iný by mal byť, aj vo svojej britskej a americkej pravlasti vznikol ako mestský folklór, reakcia na prvú veľkú dávku kapitalistického konzumu…).

Obraz sa občas stáva vecou a vec obrazom, obraz vie byť maľbou, kolážou a sochou v jednom. Je to ozvláštnená každodennosť, súčasťou objektu – akéhosi obrazo-reliéfu – je ready-made – hotová vec, vytrhnutá zo svojich pôvodných súvislostí, pretvorená a niekedy aj „znetvorená“ autorom. Parafrázované s Danielom Hevierom: objekty sa menia na subjekty, ktoré si autor privlastňuje, transformuje, ruší ich funkciu, paroduje účelnosť a radostne sa pohráva s ich skrytými vlastnosťami.

Staré dvere, fragmenty nábytku, vešiaky, košele a tielka, rukavice, džínsy, fľaše od becherovky, plechovky od coca coly (nesmú chýbať!), traky, praky, tenisky, baterky, lopaty, barly a všakovaké iné vecičky a súčiastky pretvára na zážitkové obrazy a objekty, ktorých časti, aj vďaka bravúrnej remeselnej zručnosti, zrastajú v jeden celok. Buď zostanú objektom – samým sebou v novom šate –, alebo sa premenia na nový obraz s novými významami.

Véčko (Mäkčeň), 1986.
Foto – Mojmír Zmija (7)

Človek, ktorý sa veselí

A nezaprie sa v ňom ani akčný a gestický maliar, nájdeme tu odkazy na tvorbu stredoškolského pedagóga (a mága) Rudolfa Filu, ale aj citáty iných tvorcov, tých, ktorých mal rád. Sú to zároveň humorné a zároveň meditatívne obrazy a objekty, ktoré nestrácajú ani svoju estetickú, ani výpovednú funkciu, hodné dívania sa, čítania, objavovania.

Svetozár Mydlo mal nielen v živote, ale aj v tvorbe vždy zmysel pre situačný gag, vtip, humor. Fedor Kriška ho svojho času nazval „človekom, ktorý sa veselí“ – ale dostať to všetko veselie, aj smutné, do „vážneho“ vizuálneho umenia a neostať na povrchu, neskončiť v ilustratívnosti a karikatúre, to nikdy nie je jednoduché. Ale ako to u nás na Slovensku bývalo, niečo, čo sa dialo vo svete, sme často pochopili po svojom (resp. aj nepochopili), trochu s oneskorením, inak.

Zvyčajne sme to vždy pretvorili, niekedy trochu barbarsky a rudimentárne (význam slova rustikálny sa prednedávnom podarilo sprzniť) podľa seba, na svoj obraz. Ale paradoxne, práve takto mohlo vzniknúť niečo pôvodné, to, čím sa odlíšime od iných. Mydla by sme tiež mohli zaradiť do tejto kategórie tvorcov, rozhodne je jeho tvorba „originálom“ a určite si zaslúži našu – aj dlhodobejšiu a hlbšiu – pozornosť.

Kultúra

Teraz najčítanejšie