Denník N

Abrikos, čo budeš s toľkými peňázmi robiť?

Majský na Špecializovanom trestnom súde. Foto - TASR
Majský na Špecializovanom trestnom súde. Foto – TASR

Šak to mám pre vnukov. Čo im poviem, keď sa ma opýtajú, kde som bol, keď všetci kradli vo veľkom?

Empatickí účastníci literárnych besied sa mi často ospravedlňujú, že nikdy neboli v Bánovciach. Do Bánoviec netreba chodiť, upokojujem ich, Bánovce prídu za vami. Naposledy sa to stalo minulý týždeň. Najvyššia súdna inštancia potvrdila dlhoročný žalár pre Jozefa Majského. Veru tak, aj tento príspevok k našej spoločnej biede vypustili do sveta Bánovce.

Pôvodne prišiel do mesta gombikárov študovať na strojnícku priemyslovku, v tom čase prestížnu strednú školu opretú o fortieľ svojich pedagógov a autoritu automobilovej fabriky za mestom. Jeden z nich, ruštinár a triedny ročníka, do ktorého chodil aj istý Jozef Marhuľa, sa práve tohto svojho bývalého žiaka na stretávke po tridsiatich rokoch s nenapodobiteľným šarmom opýtal: „Očuj, Abrikos, a čo budeš s toľkými peňázmi robiť?“

Spolužiakov aj učiteľov smiech prešiel, keď zistili, že účet za veselé hodovanie ostal aj napriek veľkopanskému vyhláseniu spolužiaka Joža – nezaplatený. Nakoniec ho zatiahlo vedenie vtedy už sprivatizovaného závodu na výrobu nákladných automobilov TATRA. Bol to práve Jozef Marhuľa, alias veľkopodnikateľ Majský, kto ho s požehnaním Vladimíra Mečiara, patróna bezškrupulóznych vagabundov, za korunu sprivatizoval.

Sekera po stretávke bola len ochutnávkou cechu, ktorý marhuľový Jožo po sebe zanechal v závode aj v meste. Fabrika s ôsmimi tisíckami zamestnancov šla pod jeho vedením ku dnu tak rýchlo a tak bezohľadne, že v Bánovciach v deväťdesiatych rokoch nebola rodina, v ktorej by neostal nezamestnaný, neskôr gastarbeiter. Strojári, sústružníci, brusiči, zvárači, projektanti, všetko vysoko kvalifikovaní špecialisti. Po stovkách odchádzali robiť pomocné práce do Rakúska, Nemecka, Francúzska, Británie.

Prvé však prepustili ženy pracujúce v kanceláriách, učtárňach, bufetoch, jedálňach, upratovačky. Byť nezamestnaným bezprostredne po euforickom ponovembrovom období  bola po desaťročiach umelo udržiavanej zamestnanosti šokujúco krutá životná skúsenosť, stigmatizujúca hanba. Šok, ktorý osobnostnú integritu človeka zasiahnutého rozhodnutím vyššej moci rozleptal, vysušil, opľul a nechal pohodenú pri ceste k novým svetlým zajtrajškom. Rozpadali sa manželstvá, a ak sa nerozpadli, ostali zjazvené navždy.

Bánovce nad Bebravou sa stali jedným z prvých hrdzavých miest na mape Slovenska. Areál obrovskej fabriky tiahnuci sa niekoľko kilometrov pozdĺž cesty vedúcej do rodiska Ľudovíta Štúra, je dodnes z veľkej časti zanedbaným rumoviskom tisíchlavých nádejí dekapitovaných vo všetkých fázach života – v rozpuku, plnom kvete aj bohatej zrelosti.

Ešte stále len kde-tu z buriny vykúka priemyselná hala, ktorú si prenajal tvrdohlavý špecialista na strojársku výrobu, lebo pochopil, že takú kvalifikovanú a takú lacnú pracovnú silu nezoženie ani v Detroite v čase najhlbšej krízy amerického automobilového priemyslu. Jozef Majský si ponechal len malú časť areálu. Vlastne to prepísal na potomkov, ako všetko, čo nahonobil aj inde.

Vo fabrike duchov postavil len heliport. Jeho červeno-biely vrtuľník pozná každý Bánovčan. Kto šiel po rozbitej betónke z Trenčína do Prievidze, nemôže mu to mať za zlé. Podnikateľskej stratégii sa Jozef Majský učil pri kšeftovaní s podnikovými bytmi v meste.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie