O najhoršej chorobe oka – rasizme
Domnievam sa, že pokiaľ bude človek človekom, rasizmus nebude zo sveta úplne odstránený.
Autor je verejný teológ
V ostatných mesiacoch patria medzi najviac pertraktované slová v Spojených štátoch amerických COVID-19 a rasizmus. Prvá choroba postihuje ľudské telo a predstavuje medicínsky problém; druhá zasahuje ľudskú dušu a ide o problém morálny. Na Slovensku sa o rasizme hovorí málo, čo však neznamená, že by bolo voči nemu imúnne. Žiadna krajina takou nie je – vakcína proti rasizmu neexistuje.
Zodpovednosť nabáda človeka chrániť svoje telo pred nákazou a zároveň pred ňou ochraňovať aj druhých. Väčšina ľudí si dôležitosť zodpovedného správania v tejto oblasti uvedomuje. Človek by sa však mal starať aj o svoju dušu a nedopustiť, aby sa nakazila nadradenosťou, predsudkami či nenávisťou voči osobám inej farby pleti alebo etnickej príslušnosti. V prípade, že sa tak stalo, mal by sa snažiť s chorobou bojovať. Podobné platí aj o spoločnosti a jej inštitúciách, hoci v prípade kolektívnych entít je proces liečby zložitejší.
Drakonické opatrenia v súvislosti s pandémiou koronavírusu poskytli aj mne viac času na premýšľanie i sebareflexiu. V minulosti som sa témy rasizmu dotkol v textoch Kde je slovenský Martin Luther King, keď ho potrebujeme? (4. 4. 2015), Slušné a spravodlivé Slovensko – aj pre Rómov (15. 4. 2019) a Amerika má veľa problémov, ale nie je to rasistická krajina (4. 6. 2020). Vzhľadom na súčasné dianie si téma zasluhuje osobitú pozornosť.
Pamätám si celkom presne, kedy som začal hlbšie premýšľať o fenoméne rasizmu. Bolo to v roku 2002, keď som
