O najhoršej chorobe oka – rasizme

Autor je verejný teológ

V ostatných mesiacoch patria medzi najviac pertraktované slová v Spojených štátoch amerických COVID-19 a rasizmus. Prvá choroba postihuje ľudské telo a predstavuje medicínsky problém; druhá zasahuje ľudskú dušu a ide o problém morálny. Na Slovensku sa o rasizme hovorí málo, čo však neznamená, že by bolo voči nemu imúnne. Žiadna krajina takou nie je – vakcína proti rasizmu neexistuje.

Zodpovednosť nabáda človeka chrániť svoje telo pred nákazou a zároveň pred ňou ochraňovať aj druhých. Väčšina ľudí si dôležitosť zodpovedného správania v tejto oblasti uvedomuje. Človek by sa však mal starať aj o svoju dušu a nedopustiť, aby sa nakazila nadradenosťou, predsudkami či nenávisťou voči osobám inej farby pleti alebo etnickej príslušnosti. V prípade, že sa tak stalo, mal by sa snažiť s chorobou bojovať. Podobné platí aj o spoločnosti a jej inštitúciách, hoci v prípade kolektívnych entít je proces liečby zložitejší.

Drakonické opatrenia v súvislosti s pandémiou koronavírusu poskytli aj mne viac času na premýšľanie i sebareflexiu. V minulosti som sa témy rasizmu dotkol v textoch Kde je slovenský Martin Luther King, keď ho potrebujeme? (4. 4. 2015), Slušné a spravodlivé Slovensko – aj pre Rómov (15. 4. 2019) a Amerika má veľa problémov, ale nie je to rasistická krajina (4. 6. 2020). Vzhľadom na súčasné dianie si téma zasluhuje osobitú pozornosť.

Pamätám si celkom presne, kedy som začal hlbšie premýšľať o fenoméne rasizmu. Bolo to v roku 2002, keď som sa ako študent teologického seminára zapísal na predmet Christianity and the Problem of Racism (kresťanstvo a problém rasizmu). Išlo o voliteľný predmet, ktorý som sa rozhodol absolvovať, pretože spadal pod odbor sociálnej etiky, ktorá sa počas seminárnych štúdií stala predmetom môjho záujmu a vášne.

Našou úlohou bolo, okrem iného, preštudovať viacero kníh. Medzi najzaujímavejšie patrili autobiografie Martina Luthera Kinga a Malcoma X. Najviac provokujúca kniha bola Killing Rage (Smrtiaca zúrivosť) od afroamerickej feministickej autorky a aktivistky bell hooksovej (pseudonym uvádzaný malými písmenami). Obzvlášť praktická bola kniha More Than Equals (Viac než rovnocenní), ktorú napísali blízki priatelia a spolupracovníci v kresťanskej službe rasového zmierenia Spencer Perkins (Afroameričan) a Chris Rice (beloch). Sociálnu analýzu problému ponúkla kniha Andrewa Hackera Two Nations (Dva národy).

Netrvalo dlho a pochopil som, že „rasizmus“ je relatívne nový pojem (v anglickom jazyku bol zaznamenaný na počiatku 20. storočia), ktorý býva definovaný rôzne. Všeobecne uznávaná definícia neexistuje. Každá vychádza z určitých teoretických predpokladov a sleduje určité praktické ciele. To isté možno povedať aj o súčasných debatách o rasizme.

V snahe vyhnúť sa myšlienkovému galimatiášu si pre potreby tohto textu zadefinujeme rasizmus s pomocou Oxfordského slovníka ako „predsudok, diskrimináciu alebo nepriateľstvo voči osobe alebo ľuďom na základe ich príslušnosti k určitej rasovej alebo etnickej skupine, obvykle tej, ktorá je menšinou alebo je marginalizovanou“. Podobne ako väčšina definícií ani táto nie je dokonalá, ale osobne ju považujem za dostatočnú.

Jedna zo základných otázok prítomnej diskusie je, či v kontexte Spojených štátov (alebo aj Slovenska) môžu byť „rasistami“ len ľudia bielej pleti, pretože sú „privilegovanou“ skupinou, alebo ním môže byť ktokoľvek. Otázka je súčasťou komplexnej problematiky, o ktorej je nutné viesť rozsiahlu diskusiu, čo v publicistickom texte nie je možné. Intelektuálna poctivosť však vyžaduje, aby som aspoň spomenul svoj základný nesúhlas s kritickou teóriou rasy, ktorá je populárna najmä v ľavicových kruhoch a ovplyvňuje terajší verejný diskurz.

Abraham Joshua Heschel, židovský verejný teológ a spolupracovník Martina Luthera Kinga, povedal o rasizme, že je to „choroba oka“ a „rakovina duše“. Rok 2020 predstavuje pre Spojené štáty príhodný čas absolvovať komplexnú diagnostiku, aby sme ako jednotlivci i spoločnosť zistili, či ostrosť nášho morálneho zraku je 20/20, a v prípade, že to tak nie je, urobili potrebné korekcie. Jediná prijateľná choroba oka v súvislosti s rasizmom je „farbosleposť“, ktorú paradoxne docielime vtedy, keď je náš morálny zrak v absolútnom poriadku.

Pätnásť rokov žijem v chicagskom Hyde Parku, ktorý patrí medzi najviac rasovo integrované štvrte v Spojených štátoch. Ak niekto jedovato tvrdí, že táto krajina je „nenapraviteľne rasistická“, pozývam ho navštíviť našu štvrť a súčasne mu odporúčam stráviť nejaký čas v iných častiach sveta. Možno svoj antiamerický postoj aspoň čiastočne skoriguje.

Na druhej strane aj bez očného vyšetrenia je zrejmé, že v Spojených štátoch rasizmus aj napriek signifikantnému pokroku v ostatnom polstoročí stále pretrváva. Domnievam sa, že pokiaľ bude človek človekom, rasizmus – podobne ako vojny či chudoba – nebude zo sveta úplne odstránený. To však nie je dôvodom na apatický fatalizmus, ale, naopak, na zodpovednú angažovanosť v prospech pozitívnej zmeny.

Existujú najmenej štyri odlišné postoje, ktoré môže človek voči rasizmu zaujať. Toto morálne zlo môže ignorovať, bagatelizovať, ideologizovať alebo sa k nemu konštruktívne postaviť. Zatiaľ čo hnutie za občianske práva černochov v 60. rokoch minulého storočia dalo do pohybu konštruktívne zmeny v americkej spoločnosti, prílišná ideologizácia a politizácia rasizmu, ktorej sme v súčasnosti svedkami, môže priniesť viac problémov ako riešení.

Napriek tomu, že tento text je o rasizme a potrebe čeliť mu tak v srdci, ako aj v spoločnosti, nemyslím si, že by „rasová nespravodlivosť“ bola tým najpálčivejším problémom, ktorému Spojené štáty momentálne čelia. Nie je to spravodlivosť, ale sloboda, ktorá je momentálne v tejto krajine najviac ohrozovaná. Ak si niekto myslí opak, poďme o tom diskutovať – informovane a ohľaduplne.

V súčasnosti je ťažké viesť v americkom verejnom priestore čestnú diskusiu (nielen) na tému rasizmu bez toho, aby človek, ktorý má výhrady voči najhlasnejšiemu naratívu, nečelil nálepkovaniu, zastrašovaniu, šikanovaniu či dokonca strate zamestnania. Na problém „netolerantnej klímy, ktorá sa usadila všade navôkol“, nedávno v otvorenom liste poukázalo aj 150 osobností z radov spisovateľov, akademikov, žurnalistov či umelcov. Tento závažný problém charakterizuje „netolerancia k protikladným názorom, obľuba verejného zahanbovania a ostrakizácie a tendencia zužovať komplexné politické témy na zaslepujúcu morálnu istotu“.

Otvorená diskusia je nevyhnutná aj preto, že dobrí ľudia sa bez problémov zhodnú, že rasizmus je odsúdeniahodné zlo, ktoré musí byť konfrontované, ale majú často rozdielne predstavy, ako to eticky a efektívne robiť. Odlišné názory nesmú byť potlačované alebo perzekvované – v opačnom prípade bude boj za spravodlivosť vytvárať nové nespravodlivosti, ktoré môžu byť v konečnom dôsledku ešte horšie ako tie, ktoré sa snažil napraviť.

Je pravdepodobne len otázkou času, kedy aj na Slovensku bude o téme rasizmu prebiehať intenzívna celospoločenská diskusia. A to nielen pri príležitosti Pamätného dňa rómskeho holokaustu, ktorý sme si nedávno pripomenuli. Keď sa tak stane, poučme sa zo situácie v Spojených štátoch – dobré nech nás inšpiruje a zlé varuje.