Učí mladých právnikov: Všetci študenti by hneď chceli robiť „skutočné právo“, ako ho vidia oni – ísť na súd a „rozbiť“ to tam
Zuzana Mlkvá Illýová vedie Ústav klinického právneho vzdelávania na Právnickej fakulte UK. Jej študenti popri štúdiu teórie zažijú aj skutočnú prax – v rámci právnej kliniky poskytujú právne analýzy napríklad neziskovým organizáciám. „Túto prax sa snažíme zameriavať na ľudí, ktorí by si právnu pomoc inak nemohli dovoliť,“ hovorí v rozhovore Mlkvá Illýová.
Ktorý predsudok o právnikoch je podľa vás najvzdialenejší realite?
Ešte na strednej škole som pomáhala v kancelárii svojej tety, ktorá bola advokátka. Vtedy som prišla na to, že právnici nie sú ľudia, ktorí chodia na štýlové obedy, večere a kávičky s klientmi, z času na čas si odbehnú na súd a prednesú tam plamenný prejav, ktorým všetkých ohúria. Je to povolanie, ktoré si vyžaduje svoj čas, veľa energie a neustáleho štúdia.
Nefunguje to tak, že študenti skončia právnickú fakultu a v praxi už len žijú z toho, čo sa na škole naučili. Získaním diplomu sa právnické štúdium v zmysle získavania právnických skúseností, ktoré sú jadrom, ktoré právnik potrebuje na výkon svojho povolania, istým spôsobom v podstate len začína.
Pôsobíte ako advokátka, ale okrem toho ste po absolvovaní štúdia ostali na univerzite učiť. Prečo?
Študovala som v čase, keď bolo právnické vzdelávanie pomerne nezáživné. Máloktorý pedagóg ma vedel svojím prejavom skutočne zaujať. Vo štvrtom až piatom ročníku ma štúdium vyslovene nebavilo. Popri škole som pracovala v niekoľkých veľkých advokátskych kanceláriách. Všetko sa tam umelo nafukovalo, pracovali sme vo veľkom strese, všetko bolo treba dodať klientovi „okamžite“. Boli sme neustále v pozore, niekedy aj soboty a nedele. Veľmi sa mi to nepáčilo, vedela som, že takto pracovať nechcem. Chvíľu som uvažovala, čo ďalej, no právo samotné ma bavilo. Nebavil ma len spôsob, akým sa učilo a akým som ho videla realizované v praxi. Skutočnú cestu k nemu som si našla práve cez výučbu budúcich právnikov.
Zaujímavé bolo, že hneď, ako som začala učiť, ma starší kolegovia varovali, že si mám užiť svoje počiatočné nadšenie, lebo mi vydrží len pár rokov. Vraj ma to potom prejde a stanem sa cynickou.
Mali pravdu?
Nemali. Učím od roku 2013, teda sedem rokov, a stále ma to baví. Dokonca viac ako na začiatku. Celému procesu výučby a prípravy venujem viac času a energie ako kedysi. Robí mi to radosť. Pritom som začínala učiť právne dejiny Slovenska, ktoré sú pre drvivú väčšinu študentov veľmi neobľúbené.
Prečo?
Všetci študenti práva by hneď chceli robiť „skutočné právo“, ale také, ako si ho sami predstavujú. Mať ten pravý právnický zážitok podľa nich znamená ísť na súd a, metaforicky povedané, „rozbiť“ to tam tak, ako to vídajú v televíznych seriáloch. Nebaví ich
