Tiene Lomnického manifestu
„Kaviarenskí povaľači“ a „duševní trpaslíci“ trápili časť Slovenska aj v roku 1940.
Autor je historik
Kultúrny život na Slovensku v rokoch vojnového štátu tvorí zaujímavú stránku vtedajšieho spoločenského vývoja. Kultúra si totiž vedela zachovať istý stupeň autonómie voči tlakom totalitného režimu. Snažila sa – aspoň nepriamo – oponovať názoru šéfa Úradu propagandy a neskôr ministra vnútra Alexandra Macha, ktorý kultúrnej obci adresoval výhražné slová: „Nestrpíme roztrieštenosť ani v duchovnej a kultúrnej sfére.“ Mnohí sa však s citovaným názorom stotožnili.
Pred osemdesiatimi rokmi sa koncom augusta 1940 zišlo v Tatranskej Lomnici pätnásť (nie nevýznamných) umeleckých a vedeckých pracovníkov, zväčša spisovateľov, ktorí sa osobitným manifestom prihlásili k slovenskému nacionálnemu socializmu.
Spomínanú udalosť však treba chápať nielen ako historickú epizódu spred osemdesiatich rokov, ale aj v kontexte s javmi, ktoré sa v našom kultúrnom živote objavovali neskôr – v päťdesiatych, respektíve sedemdesiatych rokoch minulého storočia, v období „mečiarizmu“, a ich tiene možno pozorovať i v súčasnosti.
Mali síce rozdielnu ideologickú polohu, no ich intolerantná podstata a neraz aj rovnaké slovné formulácie sa až nápadne podobali na Lomnický manifest z augusta 1940 a na jeho zdôvodňovanie.