Dva kultúrne príbehy ukazujú, že Banská Štiavnica je mesto kultúry s umením na chvoste

Galériu Jozefa Kollára na Trojičnom námestí v Banskej Štiavnici sme bez sprievodcu dva razy prehliadli, hoci sme išli popri nej, ale mohla to byť aj naša chyba. „Taká šedá budova a visí na nej G. Práve ste ju prešli,“ povedal muž na Trojičnom námestí a ukázal kamsi za nás.

Prvý raz nás do galérie zobral Štiavničan, ktorý, ako povedal, si potrebuje zobrať niečo zo „skladu“. Hoci hovoril o sklade a priestor, kde sme vošli, aj ako sklad vyzeral, nakoniec sa ukázalo, že je to reštaurátorská dielňa. Hovorí sa, že ak sa niečo správa ako mačka aj ako mačka vyzerá, tak to mačka je, ale v prípade galérie to tak nefungovalo.

Na poschodí mladí umelci pripravovali vernisáž výstavy a vyzeralo to tam skutočne ako v galérii. Obrovské hlinené nádoby, ktoré slúžili pôvodne ako mini sýpky a vykopali ich v miestnych domoch, dostali nový rozmer a stali sa súčasťou umenia.

O niekoľko miestností alebo schodov inde bolo vystavené „rodinné striebro“ – historické umelecké zbierky galérie. Návštevník nemusí byť umenovedec, aby po chvíli zistil, že v galérii niečo neladí. Biely tlačidlový telefón pri nohách drevenej sochy svätého Ignáca, dve socialistické kreslá, ktoré si prišli „posedieť“ ku kamennej krstiteľnici, hnedý kancelársky koberec z doby minulej, automatické plastové odvlhčovače z doby terajšej, šetriace žiarovky, gotické madony. Bizarný pohľad, pri ktorom sa snažíte prehliadnuť balast, ale nedarí sa.

Návšteva galérie druhá, o nič menej bizarná. Do galérie sme šli ešte raz, tentoraz sme sa ohlásili niekoľko dní vopred u riaditeľa Slovenského banského múzea Jozefa Labudu.

Sklad – alebo reštaurátorská dielňa – sa zmenil. Niežeby to už nebol sklad, ale rozhodne bol upratanejší. Socialistické kreslá ďalej svietili pri krstiteľnici, ale dozvedeli sme sa, že ich tam dali „iní“. Prečo sú roky stále tam? Sprievodkyňa po chvíli uvažovania našla pre ne miesto na chodbe a ďalej nás sprevádzala po galérii.

Zastavila sa pri drevenej soche svätého a hovorila, že niekedy mal pri nohách už spomínaný biely telefón z umelej hmoty. Ako sa ukázalo, bol tam stále, len bol zasunutý za sochou. Priamo pred nami ho zbalila a odniesla. Jednoduché.

Riaditeľ odchádza

Jozef Labuda (65), riaditeľ Slovenského banského múzea v Banskej Štiavnici, odchádza z postu. Zriaďovateľ, ministerstvo životného prostredia, si myslí, že do dôchodku, aj preto vypisuje výberové konanie, ale nie je to tak. Vyštudovaný archeológ zostáva v múzeu. Síce nie ako riaditeľ, ale ako hovorí, bude mu zarábať ďalej peniaze ako zamestnanec nového riaditeľa.

„V januári som to mojim ľuďom povedal. Raz to na každého príde, čo sa týka riaditeľovania, rozhodol som sa po toľkých rokoch, však som