V Bielorusku sa zmenila miera falšovania volieb aj rozsah protestov
Je rozdiel, keď sa k skutočným 60 percentám získaným vo voľbách pridá ďalších 20, alebo ku skutočným 30 priráta ďalších 50.
Autorka pracuje v International Institute for Peace vo Viedni
Na prvý pohľad sa oficiálne vyhlásené výsledky prezidentských volieb v Bielorusku nelíšia od hocijakých iných v čase vládnutia súčasného prezidenta. Úradujúci prezident Aliaksandar Lukašenka (v článku používame bieloruské verzie mien – pozn. red.) zvíťazil s 80 percentami hlasov, tak ako v každých voľbách po roku 1994 (získal v nich od 72 do 83 percent). Okrem prvého víťazstva v roku 1994 boli jeho výsledky vo všetkých nasledujúcich voľbách nafúknuté. Viacero volebných cyklov sprevádzali protesty. Často boli drsne potlačené bezpečnostnými zložkami a mnohých ich účastníkov zatkli.
Čo sa však tentoraz zmenilo? Najjednoduchšou odpoveďou na túto otázku je miera falšovania a rozsah protestov. V predchádzajúcich voľbách Lukašenku v skutočnosti podporovala väčšina obyvateľstva. Falšovanie bolo skôr symbolickou záležitosťou, ktorú si „posledný diktátor Európy“ vyžadoval, aby preukázal svoju neohroziteľnú moc navonok, ako aj vo vnútri krajiny. Je však rozdiel, keď sa k skutočným 60 percentám pridá ďalších 20, alebo ku skutočným 30 priráta ďalších 50.
Zmenil sa aj rozsah a charakter protestov. Na rozdiel od minulosti sa tento rok pokojné demonštrácie nezačali po voľbách ako reakcia na vyhlásenie oficiálnych výsledkov, ale už viac ako mesiac pred dňom volieb, a to nielen v Minsku a vo veľkých mestách, ale po celej krajine. V menších mestách tisíce ľudí vychádzali do ulíc, aby podporili zjednotenú opozíciu na čele s troma ženami, ktoré sa zjednotili a vzali opozičnú kampaň do svojich rúk po tom, ako troch hlavných vyzývateľov režimu vláda eliminovala.
Dvoch z nich uväznili (Siarheja Cichanoŭského a Viktara Babaryku), jednému neumožnili kandidovať vo voľbách (Valerovi Capkalovi); opustil preto krajinu a momentálne sa nachádza v Rusku. Tak sa prvýkrát v dejinách nezávislého Bieloruska stalo, že sa opozícii podarilo zjednotiť. Lenže nie je to taká istá situácia ako na Slovensku v roku 1998, keď zjednotenie opozície viedlo k zabráneniu ďalšieho pôsobenia autoritárskeho politika. Vtedy mali opozičné strany aj pozitívnu agendu: vstup do Európskej únie.
V dnešnom Bielorusku je oveľa ťažšie nájsť pozitívnu agendu. Pandémia a hospodárska kríza majú ničivý účinok na krajinu, a nie je ich možné
