Denník N

Slúžil u čiernych barónov, dodnes však netuší prečo

Štefan Ondirko. Foto - Post Bellum
Štefan Ondirko. Foto – Post Bellum

Príbeh bol spracovaný dokumentaristami neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budeme môcť zaznamenať ďalšie príbehy: https://postbellum.darujme.sk/1779

Štefan Ondirko sa narodil v Spišskom Štiavniku 24. januára 1928. Jeho otec Štefan sa v zložitom období 30. rokov a vysokej nezamestnanosti snažil uživiť rodinu rôznymi zamestnaniami, nakoniec sa usadili v Spišskom Podhradí, kde otec pracoval vo veľkomlyne. Matka Mária rod. Gajanová sa starala o deti v domácnosti. Celkovo Štefan pochádzal spomedzi 9 detí.

Do života rodiny zasiahlo nešťastie, keď sused podpálil svoj dom a vyhorela aj chalupa Ondirkovcov. V náročnom období sa otec snažil z pozostatkov starého domu a svojpomocne nakúpeného materiálu postaviť dom nanovo.

Štefan spočiatku navštevoval ľudovú školu v Spišskej Kapitule, keďže tam bola cvičná škola pre učiteľov. Neskôr pokračoval štúdiom meštianskej školy v Spišskom Podhradí, ktorú navštevoval tri roky.

Snaha prežiť

V období vzniku Slovenského štátu mnoho obyvateľov spočiatku privítalo vidinu osamostatnenia sa, nakoľko si mnohokrát neuvedomili dôsledky, ktoré v neskorších rokoch prinesie vazalstvo voči nacistickému Nemecku. K sympatizantom patril aj Štefanov otec, ktorý bol istý čas členom Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany.

„Zakrátko však z tohto prvotného nadšenia vytriezvel a videl dôsledky tejto politiky v praxi. Zo strany vystúpil a doživotne už nechcel mať s politikou nič spoločné. Napriek tomu bol však za svoje členstvo po vojne perzekvovaný a odsedel si pol roka v Leopoldove.“

Otec v tom čase pracoval v Nižnom Slavkove. Rodina priamo s partizánmi do styku neprišla, avšak v dôsledku diverzných partizánskych akcií v okolí Brezovice Nemci obsadili celé územie od Brezovice až po Nižný Slavkov a prečesávali okolie. Začalo sa zatýkanie osôb podozrivých z pomoci partizánom.

Štefan si pamätá, že v obci zatkli niekoľko chlapov, ktorých deportovali na nútené banské práce do vtedajšieho Protektorátu Čechy a Morava. Prepustili ich po približne pol roku.

Smutne si Štefan spomína aj na deportácie miestneho židovského obyvateľstva. „Jeden z miestnych Židov mal dcéru, ktorá sa akurát v ten deň vydávala. Svadbu mali v Prešove. Po svadbe prišli do Spišského Podhradia a zobrali ich rovno z auta. Deportovali ich a už nikdy sa nevrátili. Pravdepodobne zahynuli v koncentračnom tábore.“

V období posunu frontu po postupe sovietskej armády nemeckých vojakov ubytovali aj v dome Ondirkovcov. Bola to údržbárska čata a na ich správanie si Štefan pamätá ako na slušné a korektné. V čase odchodu z dediny však Nemci brali potraviny a hnuteľný majetok miestnym obyvateľom. Ondirkovcom zabavili prasa. Otec ochránil aspoň kravu a vrátil sa lesnými cestami v noci k rodine do Spišského Podhradia.

Nadránom už do obce dorazila sovietska armáda. Problematická disciplína niektorých vojakov z predsunutých trestných jednotiek sa prejavila aj v tomto prípade. „Ubytovaní u nás neboli, dedinou len prešli, ale ako šli po domoch, kradli a rabovali. Obzvlášť ich zaujímali náramkové hodinky. Tak som prišiel aj o svoje, ktoré viseli na stene. Neskôr už prišli vojaci Československej armády z radov zajatých slovenských vojakov. Tí sa správali veľmi slušne a po prenocovaní poďakovali a odišli.“

Nútené deportácie

V druhom slede po prechode frontových vojsk sa do obce dostavili aj tylové jednotky a príslušníci obávanej sovietskej tajnej služby NKVD, ktorí sa ubytovali v dome Ondirkovcov.

„Vodili si tam ľudí na vyšetrovanie, mali u nás vyčlenenú svoju miestnosť. Ako ľudia však boli arogantní a nemali žiadne hygienické návyky. Doslova mali problém aj používať latrínu, keď to tak musím povedať.“

Osobitne smutnou kapitolou týchto čias bola nútená deportácia z radov civilného obyvateľstva na práce do Sovietskeho zväzu. Štefanov otec sa deportácii vyhol len šťastnou zhodou okolností.

„Otcov známy bol komunista a mal dôvernejšie informácie, preto otca varoval, aby rýchlo ušiel. Otec sa teda pobral do Nižného Slavkova, kde sa ukrýval vyše týždňa. Krátko po prechode frontu sústreďovali v Levoči chlapov od 16 do 60 rokov, ktorých tam zavreli, naložili do nákladiakov a odviezli do Prešova. Odtiaľ ich deportovali do Sovietskeho zväzu na nútené práce. Mnoho z nich sa z gulagov už nikdy nevrátilo. Boli medzi nimi aj inteligenti, starostovia, bývalí učitelia z meštianky. Jeden miestny policajt sa po rokoch vrátil, vychudnutý ako prst. Mnohí z nich po návrate v dôsledku zúboženého stavu zakrátko umreli.“

Užitoční otroci režimu

Po skončení vojny sa život pomaly vrátil do normálnych koľají a rodina dúfala v pokojnú budúcnosť. Štefan sa vyučil v Krompachoch ako elektrikársky učeň a zamestnal sa v štátnom podniku SEZ Krompachy.

Nástupom komunizmu však začal režim hľadať lacnú pracovnú silu v radoch domnelých nepriateľov a Štefan dostal v roku 1951 povolávací rozkaz na základnú vojenskú službu. Spočiatku ho odviedli do obce Dědice neďaleko Vyškova, kde ho zaradili k tankovému pluku.

V decembri 1951 však prišiel nečakaný rozkaz o preradení na nové pôsobisko. „Sústredili nás na dvore, asi osem chlapcov. V sprievode čatára nás odviezli na stanicu a naložili do vlaku. Stále sme nič netušili. Cestovali sme celý deň a v noci sme dorazili do Orlovej (na Ostravsku – pozn.red.). Dvor bol plný dovezených chlapcov, videli sme vychádzať špinavých chlapov z bane a vtedy mi došlo, že ma umiestnili na trestnú službu v útvaroch PTP a mojím ďalším údelom bude baňa. Ubytovali nás v drevených barakoch a umiestnili na najrizikovejšie úseky v bani Žofia.“

V dôsledku vyčerpávajúcej práce nakoniec Štefan utrpel ťažký úraz, ktorého následky si nesie po celý život.

„Kolmé šachty sa vystužili obrovskými drevenými trámami. Boli to hrubé a široké kusy dreva a ja som ich mal púšťať dolu žľabom. Z vysilenia mi jedno drevo spadlo, zle sa uložilo a zvrtlo sa tak nešťastne, že mi celou váhou spadlo na nohu. Nevládal som chodiť, museli ma dopraviť banským vozíkom až k šachte do kancelárie. Tam ma lekár po krátkom prezretí odbavil s odporučením na octanové obklady. Žiadnu ďalšiu starostlivosť som nedostal.“

Štefanov stav sa však nezlepšoval, noha stále viac puchla a on sa ocitol v kritickom stave. Odviezli ho do nemocnice, kde sa ho okamžite ujal doktor so sanitárom. Museli mu nohu rozrezať a prečistiť rany plné hnisavej krvi. Bolo otázne, či vôbec prežije.

„Doktor sa ma pýtal, ako dlho som v tomto stave. Keď som povedal, koľko dní ma nechali bez pomoci, usúdil, že v tomto štádiu som mal byť za normálnych okolností už dávno mŕtvy. Nakoniec som sa z toho vďaka ich pomoci dostal, ale aj po preliečení som už nevedel normálne chodiť, nohu som len ťahal.“

V oddieloch PTP. Foto – archív Š. O.

Putoval po republike

Velitelia konečne usúdili, že Štefan už nemôže robiť v bani, slobody sa napriek tomu nedočkal. V máji 1952 ho prevelili do Bratislavy, kde ho pridelili k stavebnej čate PTP.

Štefan nevládal vykonávať ani stavebné práce, a tak ho opäť previezli do nemocnice v Bratislave. Tu na vlastné oči videl bezohľadnosť režimu a neúctu k ľudskému životu aj v bezprostrednom ohrození života. „Keď primár oddelenia zistil, že som PTP-ák, rozčúlil sa a prikázal ma okamžite vyhodiť z oddelenia. Tak som sa musel vrátiť do kasární a tam sa svojpomocne zotavovať. Cítil som veľkú zlosť aj poníženie.“

Po provizórnom zotavení už Štefana poslali v rámci stavebnej čaty na najťažšie práce po celom území republiky. Pracoval ako pomocný robotník počas stavby letiska v Kuchyni, v bratislavskej Mlynskej doline, v Novom Meste nad Váhom,vo  Zvolene, Trenčíne, skrátka všade, kde bola urgentne potrebná lacná pracovná sila.

Na povyšovanie sa z radov nadriadených si nespomína, PTP-áci vedeli, že sú na jednej lodi a nebola núdza ani o smutné okamihy. „Raz ráno, keď sme robili v Bratislave, zvolali nástup. Následne vyhlásili, aby všetci, čo už pracovali v bani, vystúpili nabok. Nás to teda obišlo, ale všetkých ostatných hneď nasledujúcim transportom poslali na prácu do baní. Vojaci maďarskej národnosti doslova plakali ako malé deti. Nevedeli si ani predstaviť, čo ich tam čaká.“

Ďalšia rana a vlna rozhorčenia sa vzniesla po uplynutí dvoch rokov trestnej služby, keď vojaci túžobne očakávali návrat do civilu. „Veliteľ nám prečítal rozkaz, ktorým sa nám vojenská služba predlžuje o 28 dní. Po uplynutí tejto doby prišiel ďalší rozkaz, vojenská služba sa predĺžila na neurčito. Vnútorne nás to zlomilo, blížili sa Vianoce, mnohí z nás mali doma rodiny a malé deti, s ktorými mali tráviť sviatky. Namiesto toho sme ostali v službe a nevedeli, čo s nami bude, dokedy to vôbec bude trvať.“

Štefana tak čakal ďalší rok ťažkej vojenskej služby. Umiestnili ho na stavebné práce v obci Kubrá pri Trenčíne, neskôr ich prevelili do Malaciek, kde stavali kasárne a kopali jamy pre ukladanie teplovzdušných rúr. Vďaka dobrým vzťahom, ktoré vládli medzi vojakmi, si zdokonalil aj svoje zručnosti, keď sa ho ujal jeden vojak, skúsený murár. Vďaka tomu si neskôr svojpomocne postavil vlastný dom.

Na jeseň roku 1954, po troch rokoch vojenskej služby, sa na útvar dostavil major z ministerstva robiť s vojakmi pohovory. Štefana si nechal ako posledného. Tu zažil najväčší šok a rozčarovanie z celého obdobia vojenčiny.

„Zavolal si ma a oslovil ma pane, nie vojak, to ma dosť zarazilo. Podal mi ruku a usadil ma. Začal sa ma pýtať, za čo som sa tam dostal. Odpovedal som, že netuším, pretože som skutočne netušil. Otec dokonca zisťoval v obci, kto na mňa napísal posudok, ale k ničomu sa nedopátral. Miestni funkcionári tvrdili, že s tým nemajú nič spoločné. Ako major ďalej naliehal, či neviem, za čo som tam, povedal som, že hoc by ma tam aj zastrelil, skutočne netuším. Otvoril šanón a ukázal mi prázdne strany. Nebolo tam na mňa nič uvedené. Kto som, za čo som tam a tak ďalej. Nešlo mu to do hlavy. Veliteľ roty to taktiež netušil, a tak som zistil, že som tam vlastne celé tie roky strávil neprávom. Podali mi ruku a pogratulovali k odchodu do civilu.“

Štefan nikdy nezistil, prečo sa dostal k PTP. Či išlo o omyl, niekoho zlomyseľnosť, alebo sa skrátka dôkazy stratili. Vedel len, že tam strávil aj v rámci komunistických zákonov neprávom tri roky života a vrátil sa s doživotne podlomeným zdravím. Nesprávne určená diagnóza po zranení nohy spôsobila, že má poškodenú, čiastočne mŕtvu nohu a problémy s chôdzou a pohybom.

Žiť ďalej, ale nezabudnúť

Po návrate do civilu sa Štefan snažil zaradiť do pracovného života a zamestnal sa ako elektrikár v štátnom podniku Kovohuty Krompachy.

Oženil sa s Veronikou Kapralčíkovou, mali spolu tri deti. S rodinou žili v Spišskej Novej Vsi, spočiatku v byte, neskôr si postavili rodinný dom.

Práca na smeny bola náročná, a tak sa zamestnal ako elektrikár v banskej oblasti Rudňany. Tu ho v rámci jeho profesijnej zdatnosti zakrátko preradili na opravy káblov, zaučil mnoho miestnych chlapcov.

Postupne si rozšíril kvalifikáciu na stavbu priemyselných rozvádzačov. V Bratislave bol na zváračskom školení a pracoval ako zvárač elektrických zariadení po celom kraji. Neskôr sa podieľal na výrobe a rekonštrukcii rozvádzačov v rámci výkresových projektov.

Do dôchodku odišiel v roku 1988. Skúsenosť z obdobia vojenskej služby v ňom zanechala hlbokú averziu voči komunistickému zriadeniu, a tak aj v čase normalizácie odmietal ponuky na členstvo v strane. Nikdy nezabudol na nespravodlivosť, za ktorú ho režim nikdy neodškodnil. Stránil sa politiky a snažil sa zodpovedne vykonávať svoju prácu a starať sa o svoju rodinu.

Príchodu Nežnej revolúcie sa potešil, aj keď ako tvrdí, aj dnešná doba má svoje úskalia a len čestným prístupom a zodpovednosťou voči sebe aj ostatným sa človek môže dočkať zaslúženého uznania.

V súčasnosti žije Štefan Ondirko spoločne so svojou manželkou na dôchodku v Spišskej Novej Vsi.

Venujte 2 % z daní Post Bellum

Počas minulých režimov neprávom odviedli alebo odsúdili desaťtisíce občanov našej krajiny. Predstavujeme ich príbehy, aby sa minulosť viac neopakovala.

Pomôžte nám.

Údaje potrebné na asignáciu dane:

Post Bellum SK
Klincová 35
821 08 Bratislava

IČO: 42218012 IBAN: SK12 0200 0000 0029 3529 9756

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie