Denník N

Ako nájsť ideologického nepriateľa v rannej rose?

Štefan Prokop: Poludnie
Štefan Prokop: Poludnie

Pred štyridsiatimi rokmi sa uskutočnila v Nitre výstava Stretnutie vedy a umenia, ktorá sa v neslobodnej dobe stala slobodnou prezentáciou súčasnej slovenskej plastiky bez bariéry medzi oficiálnymi a odmietanými autormi.

Výstava bola jedným z prvých krokov, vďaka ktorým sa verejnosť dozvedela o existencii aj iného ako oficiálneho umeleckého sveta u nás,“ hovorí ZUZANA BARTOŠOVÁ, kurátorka sochárskej výstavy Stretnutie vedy a umenia, ktorá sa pred štyridsiatimi rokmi uskutočnila v skutočne negalerijnom priestore, v záhrade Výskumného ústavu živočíšnej výroby.

Kedy a ako vznikla idea tejto výstavy? Ako sa zrodil tip na akademika Plesníka?
Andrej Rudavský, už v 60. rokoch úspešný sochár, ktorého potom začiatkom normalizácie pre jeho neochotu tvoriť v duchu socialistického realizmu vylúčili zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov, získal možnosť vytvoriť výtvarné riešenie nápisu na priečelí novej budovy Ústavu živočíšnej výroby v Nitre. Vtedy sa zoznámil s jeho riaditeľom, akademikom Jánom Plesníkom, a keď sa dozvedel, že ústav pripravuje medzinárodné vedecké sympózium o kvalite a produkcii mäsa, ponúkol mu možnosť organizovať výstavu sôch v exteriéri budovy inštitúcie ako kultúrnu udalosť pri tejto mimoriadnej prestížnej príležitosti.

Pavol Binder: Strom

Bolo usporiadanie výstavy podmienené aspoň nejakým odkazom na vedu, výskum, tému sympózia o výrobe a kvalite mäsa?
Vôbec nie. Výstava bola vnímaná ako kultúrny program pri príležitosti kongresu.

Ako ste robili výber autorov?
Základom bol okruh sochárov, ktorý som už predtým poznala, príbuzný s tým, ktorý bol mentálne blízky Andrejovi Rudavskému. Nešlo nám o vyčerpávajúci prehľad súčasného slovenského sochárstva, ale o príležitostnú výstavu. Zároveň sme hľadali monumentálne diela, ktoré by obstáli v exteriéri.

Na vernisáži vystúpila Zuzana Homolová, za ňou Zuzana Bartošová a Ján Plesník (na kraji). Foto – František Engel

Prečo medzi účastníkmi neboli napríklad takí špičkoví autori ako Jozef Jankovič, Juraj Meliš či niektorí ďalší?
Meliša sme oslovili, ale on si to na poslednú chvíľu rozmyslel, možno nemal k dispozícii rozmerné dielo. Jankoviča som vtedy ešte osobne nepoznala, a Rudavský ho nenavrhol. Zrejme aj z dôvodu, že Jankovič sa už niekoľko rokov venoval najmä počítačovej grafike a šperkom a, navyše, nemal ateliér so záhradou, kde by boli nejaké „zvyšky“ veľkorozmerných diel zo slobodnejších rokov, veď najmä tie tvorili výstavu. Rovnako ani Vladimír Havrilla nemal práve k dispozícii veľkorozmerné diela, kým Mária Bartuszová poslala projekt s nákresom, ktorého realizácia by si vyžadovala profesionálny tím oficiálnej inštitúcie.

Hoci gro expozície tvorili veľkorozmerné sochy v exteriéri ústavu, niekoľko exponátov ste inštalovali aj v interiéri.
Áno, nakoniec sme umelcov s komornými dielami neodmietli, aj keď pôvodný zámer sme mali iný. S komorným dielom sme pôvodne počítali len od Rudolfa Uhra, ktorý bol po mozgovej príhode ochrnutý a tvoril drobnejšie kompozície, klasika nášho sochárstva Jozefa Kostku a od Milana Paštéku, ktorý vtedy vytváral svojské keramické figúry.

Juraj Bartusz: Plastika z 200 častí
Andrej Rudavský: Rapsódia

Na výstave sa však zúčastnili aj takzvaní oficiálni sochári…
Ja som v tom čase zastupovala riaditeľa SNG na zasadnutiach komisie pre monumentálnu tvorbu a spoznala som viacerých sochárov, členov Zväzu slovenských výtvarných umelcov, ktorých tvorba vychádzala z reality, a preto ideológom neprekážali, ako boli Erna Masarovičová, Karol Lacko a iní, ba dokonca niektorí patrili medzi ich obľúbencov (Tibor Bártfay). Presvedčila som Andreja Rudavského, že sa pokúsime prepojiť normalizáciou násilne rozdelené póly slovenských výtvarníkov, a pozvali sme ich. Samozrejme, nie je reč o „sekerníkoch“ typu Jána Kulicha, Jozefa Šturdíka a podobných. Zároveň sa do kolekcie dostali diela mladších, ktorých autorsky modifikovaná tvorba tiež vychádzala z realizmu, ako Dušan Pončák či Štefan Prokop, a teda ideológom neprekážala, ako aj tzv. úžitkoví umelci (keramikári, šperkári…), ktorí tvorili viac-menej mimo ideologických tlakov.

Časť expozície v exteriéri. Foto – František Engel

Aká bola atmosféra medzi týmito skupinami vystavujúcich autorov? Aj pre nich to bola nová skúsenosť.
Nepamätám sa, že by Bártfay prišiel na vernisáž, ani na žiadnej fotografii som ho nenašla. Naopak, boli tam všetci vystavujúci autori, ktorí nemohli zverejňovať svoje diela na oficiálnych podujatiach, a priateľsky sa rozprávali so svojimi generačnými rovesníkmi, ktorí boli členmi Zväzu slovenských výtvarných umelcov, a teda bežne vystavovali.

K výstave vyšiel impozantný katalóg…
Vydali sme ho svojpomocne (hoci s číslami povolenia, tie však boli formálne na propagačný materiál iného formátu a rozsahu) a dostali ho do daru všetci účastníci vedeckého sympózia a tí vystavujúci autori, ktorí naň finančne prispeli. Tlač organizoval Andrej Rudavský v Skalici, chodili sme tam spolu kontrolovať kvalitu reprodukcií – išlo vlastne o neplánovanú „čiernu“ tlač. Významnú úlohu pri jeho realizácii zohrali aj Andrejove demižóny dobrého vína. A keďže Nitra bola aj mekkou archeológie, svoje miesto si v trojjazyčnom katalógu našli aj archeologické pamiatky, aby čitateľov a účastníkov sympózia upozornili nielen na lokalitu, kde sa nachádzajú, ale aj na ďalšie dimenzie vedy.

Anton Cepka: Šperk I. a II.

Napriek účasti oficiálnych umelcov bola výstava odvážnym projektom, keďže išlo o akciu mimo monopolného a všemocného Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Aká bola jeho reakcia, resp. ideológov z Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska?
Po vernisáži výstavy, pozostávajúcej približne zo štyridsiatich veľkorozmerných exteriérových kompozícií, na ktorej sa zúčastnili účastníci spomínaného medzinárodného sympózia, zamestnanci Ústavu živočíšnej výroby na čele s akademikom Plesníkom, predstavitelia kultúrnych inštitúcií Nitry, vystavujúci autori, ich rodiny a veľký počet zvedavých návštevníkov z Bratislavy, začali mať niektorí autori obavy. Najmä keď sa dozvedeli, že na druhý deň ráno prišli osobne ideológovia z ústredného výboru strany a medzi sochami na lúke v rannej rose hľadali „ideologických nepriateľov“.

Andrej Rudavský v plnom nasadení. Foto – František Engel

Mali ste problémy vy osobne?
Ja som mala dlho pocit, že som mimo ohrozenia. Výstavu som pomáhala koncipovať a organizovať, písala som do katalógu a otvorila som ju v čase, keď som čerpala neplatenú materskú dovolenku. Za svoju prácu som nedostala žiadny honorár. Problémy nastali, keď riaditeľa SNG Štefana Mruškoviča zavolali na ústredný výbor strany a ukázali mu katalóg. Kolegovia mi začali odkazovať, aby som sa ešte nevrátila do práce, lebo ma vyhodia.

Poslúchli ste ich radu?
Chvíľu. Keď sa však o tom dozvedel akademik Plesník, navrhol mi, že ak prídem o miesto, tak založí galériu výtvarných diel pri Ústave živočíšnej výroby. Nakoniec som tú veľkorysú ponuku nemusela využiť, keďže Andrej Rudavský ma skontaktoval s literátom Milanom Resutíkom, ktorý vtedy pracoval na ministerstve kultúry, a zrejme jeho pričinením ma zo SNG nevyhodili. Ale nezabudli mi to, nezvyšovali mi plat, neposielali na pracovné cesty do zahraničia a komunistická bunka v galérii mi prekazila urobiť si doktorát.

Zuzana Bartošová. Vyštudovala dejiny umenia na FiF UK v Bratislave. V rokoch 1990 – 1992 bola riaditeľkou SNG. V súčasnosti pôsobí ako samostatná vedecká pracovníčka Ústavu dejín umenia Centra vied o umení SAV. Je zakladajúcou prezidentkou, dnes členkou Slovenskej sekcie AICA. Od roku 1993 je kurátorkou zbierky Prvej slovenskej investičnej skupiny (PSIS) v Bratislave.

A nemal z toho ťažkosti aj akademik Plesník?
Vraj s ním tiež ktosi z ÚV KSS hovoril, ale on pracoval v inom rezorte, nie v kultúre, a tak to prestál.

Nemohli mať paradoxne problémy aj tí oficiálni sochári, že sa zúčastnili takejto výstavy?
Mohli. Myslím, že aj s Tiborom Bártfayom na túto tému niekto z ÚV KSS hovoril. Ale nik­dy mi nedal pocítiť, že mal kvôli mne problém, hoci sa s Karolom Lackom mohli cítiť ako „trójske kone“ výstavy.

Trvala výstava až do konca podľa plánu, neboli snahy o jej predčasné ukončenie?
Celkom na začiatku sme síce dúfali, že okolo Ústavu živočíšnej výroby môže ostať aspoň do zimy sochárska expozícia, ale vzhľadom na „návštevu“ z Ústredného výboru KSS sme sa tejto myšlienky vzdali, nechceli sme robiť akademikovi Plesníkovi ešte ďalšie problémy.

Mária Rudavská: Májová brána

Kam zaraďujete túto výstavu v kontexte slovenských expozícií 80. rokov?
Výstava bola organizovaná najmä kvôli stretnutiu publika na vernisáži a z tohto hľadiska splnila v plnej miere svoj zámer. Paradoxne, práve vďaka zamietavým reakciám oficiálnych kunst­historikov (napríklad Zuzany Šefčíkovej v denníku ÚV KSS Pravda) upozornila nielen na kompaktnosť nezávislej umeleckej scény na Slovensku, ale i na skutočnosť, že rozdelenie celej scény ideologickými kritériami je falošné. Tým, že výstavu oficiálne médiá odsúdili, sa stala historickou udalosťou. Bola jedným z prvých krokov, vďaka ktorým sa verejnosť dozvedela o existencii aj iného ako oficiálneho umeleckého sveta u nás. Veľkorysá, otvorená a slobodná v neslobodnej dobe, bez bariéry medzi oficiálnymi a odmietanými autormi.

Danuta Binderová: Dúhová brána
Dušan Králik: Kameň z hviezdy
Vladimír Kompánek: Znaková plastika

Kultúra

Teraz najčítanejšie