Denník N

Ako sa cestuje imobilnej žene v slovenských vlakoch: Vysadili ma na tretej koľaji a povedali, že nevedia nájsť kľúče od výťahu

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Zorka Lednárová je úspešná sochárka a trpí svalovou dystrofiou, vinou ktorej sa musí pohybovať na invalidnom vozíku. Ani to jej však nebráni v aktívnej tvorbe a živote. Aj keď žije v Berlíne, pravidelne cestuje na Slovensko, kde má aktuálne výstavu v bratislavskej Kunsthalle.

Pre chorobu nemôže šoférovať, cestuje teda vlakom, kde mala v januári nepríjemný zážitok. „Počas posledných 10 rokov som sa stretla s mnohými kurióznymi či frustrujúcimi zážitkami, no dnešný deň prekonal všetko,“ napísala na Facebooku.

Čo sa stalo? Najprv jej v Bratislave zrušili vlak, na ďalší si musela počkať šesť hodín a zaplatiť za lístok 95 eur. Po ďalších problémoch s nástupom do vlaku pomocou rampy zistila, že v ňom nefungujú toalety pre imobilných.

„Po úspešnom vylodení sa do vlaku zisťujem, že toaleta je upchatá, nefunguje!!! 4 hodiny do Prahy bez toalety! Snažím sa nič nepiť. Mechúr už bolí a ja sa teším na prestup a fungujúcu toaletu. Tesne pred Prahou prichádza ku mne sprievodca, že ani v ďalšom vlaku z Prahy do Berlína toaleta nefunguje! To sú ďalšie 4,5 hodiny!! Moja trpezlivosť so železničnými spoločnosťami je v koncoch.“

V januári ste pri ceste vlakom zo Slovenska mali nepríjemný zážitok. Bolo to to najhoršie, čo ste vo vlaku zažili?

Áno, tento zážitok bol doteraz ten najhorší. Za rok cestujem vlakom na tejto trase minimálne štyrikrát. Väčšinou musím prestupovať v Prahe, cestu mám teda rozdelenú na štyri a štyri a pol hodiny. Veľmi často sa mi napríklad stáva, že buď v prvom, alebo v druhom vlaku nefunguje toaleta. Štyri hodiny bez toalety? Ďakujem pekne. Navyše keď je človek hendikepovaný ako svalový dystrofik. Vydržať štyri hodiny je pre mňa neskutočne ťažké.

Prečo je pre svalového dystrofika ťažké vydržať dlho bez toalety?

Svalová dystrofia je ochorenie spojené s progredujúcim úbytkom a slabosťou svalov v dôsledku degenerácie, teda i oslabením svalov panvového dna. Takže každému musí byť zrejmé, že je to priam nehorázne vyslať súpravu s pokazenou toaletou, keď je jednoznačné, že ľudia s takýmto hendikepom, ktorí sú poväčšine na invalidnom vozíčku, nemôžu len tak ísť do ďalšieho vozňa, pretože na to vlakové súpravy nie sú prispôsobené. Myslím, že štyri hodiny bez toalety sú náročné pre každého, hlavne keď sa na danú situáciu neviete pripraviť, predovšetkým, keď o nej dopredu neviete.

Ako ste to riešili?

Jeden český revízor bol natoľko milý, že ma doslova na rukách odniesol na klasickú toaletu do vedľajšieho vozňa. Ja som mu však hovorila: z tohto záchodu sa neviem ani postaviť, pretože tu nie sú držadlá a nemám sa ako vytiahnuť. Je to ponižujúce. Mimochodom, viete, kde je bezbariérová toaleta na hlavnej stanici v Bratislave?

To neviem.

To je zážitok.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie