Ako u nás umierajú najslabšie vládne strany a čo urobí odchod otca zakladateľa (+ grafy)

Ubehlo 14 mesiacov od chvíle, keď Andrej Kiska na tlačovej konferencii v Banskej Bystrici predstavil názov a víziu svojej novej strany Za ľudí. Nebolo to teda až tak dávno, no dnes jeho strana už aj tak bojuje o to, či vôbec bude mať v slovenskej politike budúcnosť.

Závisieť to bude od mnohých vecí – od politiky novej predsedníčky Veroniky Remišovej, od výkonu strany vo vláde, od toho, aká populárna bude táto vláda, ale aj od sily jej politických konkurentov.

Na perspektívu strany sa však dá pozrieť ešte aj iným spôsobom: ako v dejinách slovenskej straníckej politiky dopadli strany, ktoré mali podobný osud. Teda strany, ktoré po svojom vzniku rýchlo vstúpili do vládnej koalície, kde hrali úlohu slabšieho či najslabšieho partnera.

A potom je tu ešte jeden pohľad – ako sa vyvíjali strany, ktoré opustil ich otec zakladateľ. Treba povedať, že z týchto perspektív nie je história slovenskej politiky k výhľadom strany Za ľudí milosrdná.

Od Schustera ku Kiskovi

Sú to vlastne prezidentské príbehy, aj keď každý trochu iný. Pred dvadsiatimi dvomi rokmi zakladal Rudolf Schuster Stranu občianskeho porozumenia (SOP) tesne pred voľbami – podobne ako Andrej Kiska Za ľudí. SOP mala prvý snem v apríli 1998, teda päť mesiacov pred septembrovými parlamentnými voľbami. V prípade Kiskovej strany to bolo šesť mesiacov pred voľbami, ktoré sa konali vo februári 2020.

Kiska svoju stranu zakladal ako bývalý prezident, Schustera funkcia ešte len čakala. Komentátori už pri vzniku SOP tvrdili, že jej hlavnou misiou je dostať svojho zakladateľa do Prezidentského paláca, čo potvrdili povolebné rokovania strán, ktoré v roku 1998 porazili Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) Vladimíra Mečiara.

Pred záverečným nočným rokovaním o koaličnej zmluve Mikuláš Dzurinda, dezignovaný premiér a líder najsilnejšej strany formujúcej sa koalície, informoval predsedníctvo svojej Slovenskej demokratickej koalície (SDK), že SOP podpíše zmluvu len v prípade, že sa Rudolf Schuster stane spoločným kandidátom koalície na post prezidenta. Prešlo to, aj keď túto podmienku neskôr Vladimír Palko, ktorý na predsedníctve SDK bol, nazval „nechutným a nemorálnym kupčením“.

Schuster v tom čase odmietal, že by s návrhom, aby bol spoločným prezidentským kandidátom novej koalície, prišiel sám. Podľa jeho slov to navrhla druhá najsilnejšia vládna strana – Strana demokratickej ľavice (SDĽ) – a jeho SOP sa k tomuto nápadu vraj iba pridala. Ako to dopadlo, je známe. Schuster v prvej priamej voľbe v roku 1999 porazil Vladimíra Mečiara, stal sa druhým slovenským prezidentom, vzdal sa členstva v strane, ktorú zakladal, a v čele SOP ho nahradil vicepremiér Pavol Hamžík.

Práve tu sa osud SOP stáva zaujímavým. Strana mala pred zlomovými voľbami v roku 1998 silnú mediálnu podporu televízie Markíza a dvojciferné preferencie. V máji 1998 sa ju podľa Focusu chystalo voliť 17,7 percenta ľudí a ešte mesiac pred voľbami, v auguste 1998, si držala 14,5-percentné preferencie.

No volebný výsledok zaostal za očakávaniami (tak ako pri Kiskovej strane) a SOP sa stala v novej koalícii najmenšou vládnou stranou (tak ako Kiskova Za ľudí). Navyše ju krátko po voľbách opustil otec zakladateľ Rudolf Schuster, ktorý sa stal prezidentom, tak ako Za ľudí pre zdravotné problémy opustil otec zakladateľ Andrej Kiska.

SOP následne rýchlo upadala: už pol roka po Schusterovej inaugurácii, v januári 2000, jej preferencie klesli pod 5-percentné kvórum (podľa agentúry Markant by stranu volilo 4,4 percenta ľudí), o ďalší rok a pol sa podpora strany scvrkla na jedno percento. Schusterov nástupca, nový predseda Hamžík, za tým videl neplnenie volebných sľubov, roztrieštenosť na názorové krídla a fakt, že na marketingu postavená strana v skutočnosti nemala žiadnu identitu.

„Počúvam, ako SOP neplní volebné sľuby. Počúvam o roztrieštenosti SOP – na reformných, konzervatívnych, na mladých, na šusterovcov, hamžíkovcov, Prešovčanov, Trnavčanov. Počúvam o nevyhnutnosti nájsť programovú identitu a východisko z beznádeje,“ rečnil Hamžík na sneme strany v júni 2001.

Strane sa však východisko z beznádeje nájsť nepodarilo. V roku 2002 už ani len samostatne nekandidovala, jej politici sa objavili na kandidátke SDĽ, ktorá sa však tiež do parlamentu nedostala. Krátko nato obe tieto strany vplynuli do Smeru Roberta Fica.

Keď chýba otec zakladateľ

Je príbeh SOP, ktorú opustil jej zakladateľ, pre slovenskú politiku symbolický? A môže predznamenať osud strany Za ľudí? Nie je to celkom tak. Je pravda, že slovenská politika je veľmi personalizovaná, strany sú naviazané na silných lídrov a výrazné osobnosti, no z formulky „ak odíde otec zakladateľ, je so stranou koniec“ sa nestalo úplne železné pravidlo.

Ani nie tak preto, že by sme poznali toľko príbehov, v ktorých zakladatelia úspešne odovzdali svoje strany nasledovníkom. Zrejme jediným príkladom je KDH, ktoré prežilo nielen bez svojho zakladateľa Jána Čarnogurského, ale zvládlo aj viacnásobnú výmenu predsedu.

Z parlamentu vypadlo až po 26 rokoch existencie, v roku 2016.

Častejšie to v slovenskej politike bolo tak, že strany zhynuli aj so svojimi najsilnejšími tvárami. Typickým príkladom je Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) bývalého premiéra Vladimíra Mečiara.

Hnutie od volieb v roku 1994, po ktorých zostavilo vládu, zažívalo dlhý a kontinuálny pád aj napriek tomu (alebo možno práve preto), že jeho zakladateľ nikam neodchádzal. Z takmer 35-percentného volebného výsledku v roku 1994 sa dostalo na 4,32 percenta vo voľbách v roku 2010 (po ktorých vypadlo z parlamentu). Mečiar aj tak pokračoval ako predseda a HZDS pod jeho vedením získalo v ďalších voľbách v roku 2012 už len 0,93 percenta hlasov. A následne zaniklo.

O niečo inak to bolo s SDKÚ, teda so stranou, ktorá spolu so Smerom a s HZDS najdlhšie ovplyvňovala slovenskú politiku. Premiér Mikuláš Dzurinda ju založil v roku 2000 a jej zástupcovia pôsobili v parlamente do roku 2016. Preferencie strany v priebehu času kolísali, no vo voľbách dokázala SDKÚ takmer vždy získať lepší výsledok, než sa očakávalo.

Dzurinda zostal predsedom až do roku 2012, aj keď vo voľbách v roku 2010 stranu ako volebná líderka viedla Iveta Radičová. Dzurinda rezignoval z postu predsedu v roku 2012, keď strana po páde Radičovej vlády a vypuknutí kauzy Gorila získala vo voľbách len 6 percent – po prvý raz menej, ako jej predpovedali prieskumy ešte pár mesiacov predtým.

Aj keď sa očakávalo, že Dzurindu nahradí Lucia Žitňanská, predsedom SDKÚ sa nakoniec prekvapivo stal Pavol Frešo. Strane to krátkodobo prinieslo mierny nárast v prieskumoch, no potom už len strmý pád a volebný prepad v roku 2016, keď SDKÚ volilo len 0,27 percenta voličov.

Špeciálne pri SDKÚ je však ťažko interpretovať, do akej miery môže za jej pád odchod otca zakladateľa Mikuláša Dzurindu (zo strany vystúpil v júni 2014) alebo skôr to, kto ho nahradil (a či by so Žitňanskou nemala strana lepšiu perspektívu). Alebo či by pre škandály z minulosti a viacnásobné štiepenia a odchody výrazných tvárí strana neskončila tak či tak.

Podobne sa nedá jasne povedať, čo urobil odchod zakladateľa s inými, menšími stranami, napríklad so Sieťou Radoslava Procházku. Strana, ktorá vznikla v roku 2014, vo voľbách o dva roky zaostala za prieskumami a jej podpora klesala ešte pred tým, než z jej čela odišiel Procházka.

Konkrétne: pred voľbami sa preferencie Siete pohybovali na úrovni 11 až 13 percent, nakoniec ju však v marci 2016 volilo len 5,6 percenta ľudí. Strana vstúpila do tretej Ficovej vlády a v máji 2016 jej preferencie padli na 3,5 percenta. Krátko nato sa Sieť definitívne rozpadla. Procházka ako predseda skončil na augustovom sneme a nahradil ho Roman Brecely. No preferencie strany ďalej padali, až sa strana, ktorej podpora sa v prieskumoch pohybovala na úrovni štatistickej chyby, premenila na okrajovú Slovenskú konzervatívnu stranu.

Osud „najslabšej vládnej strany“

Oveľa väčším mementom ako osudy slovenských strán, ktorých opustil zakladateľ, by pre stranu Za ľudí mohlo byť to, ako pravidelne vo vládnucich koalíciách dopadali menšie či najmenšie strany. Príkladov, ako strany nezvládli účasť vo vláde so silnejšími partnermi, je viac ako dosť.

Začať môžeme rokmi 1994 až 1998. Koaličnými partnermi Mečiarovho HZDS boli dve strany, Slovenská národná strana Jána Slotu a Združenie robotníkov Slovenska (ZRS) Jána Ľuptáka. To do vlády nevstupovalo ako najmenšia strana (volilo ho 7,35 percenta ľudí, SNS len 5,4 percenta), no vzniklo krátko pred voľbami, na vládu nebolo pripravené a jeho úspech bol založený na postave excentrického predsedu Ľuptáka, ktorý sa stal známym aj tým, že neskôr ako podpredseda parlamentu prijímal návštevy s nohami v lavóre s teplou vodou.

ZRS sa spočiatku účasti na vláde bránilo aj niektorými originálnymi požiadavkami na vstup do koalície (Ľupták napríklad žiadal, aby sa poslaneckých mandátov vzdali všetci poslanci, ktorí v minulosti „ponižovali robotníkov“). Nakoniec však bolo lojálnym a poslušným koaličným partnerom Vladimíra Mečiara. Partnerstvo s dominantným HZDS ho však čoskoro pripravilo o voličov, preferencie ZRS priebežne klesali, až vo voľbách v roku 1998 získalo len 1,3 percenta hlasov.

Rýchly pokles „najslabšej koaličnej strany“ (aj keď v prípade ZRS nešlo ani tak o počet mandátov, ale o silu vyvzdorovať si v koalícii ústupky) sa potom v slovenskej politike opakoval viackrát. Dochádzalo k nemu najmä vtedy, ak išlo o stranu, ktorá vznikla len krátko pred voľbami.

Po ZRS zopakovali rovnaký scenár (vznik pred voľbami, vstup do parlamentu, pozícia najslabšieho koaličného partnera a následný úpadok) Strana občianskeho porozumenia (1998 až 2002), Aliancia nového občana (2002 až 2006) a Sieť (po voľbách v roku 2016).

Na pozíciu najslabšej vládnej strany však doplatili aj ďalší: HZDS v čase prvej Ficovej vlády v rokoch 2006 až 2010 (potom sa už do parlamentu nedostalo) a Most-Híd v tretej Ficovej a Pellegriniho vláde, v ktorej zostal najslabšou stranou po rozklade Siete.

Samozrejme, každý z osudov týchto strán je individuálny a tieto dáta neznamenajú, že najslabšia koaličná strana automaticky padne na dno. Napríklad SOP mohla doplatiť na to, že nešlo o stranu s reálnym programom a vlastnou identitou, a jej miesto následne prebrala ANO Pavla Ruska.

K úpadku ANO zase rozhodne prispeli škandály jej predsedu, pre ktoré bol neskôr odvolaný z postu ministra hospodárstva. Sieť sa stihla samozničiť ešte skôr, než sa prejavila pri vládnutí, a Bugárov Most-Híd stálo miesto v parlamente aj to, ako toleroval kauzy Smeru.

No vždy to bude aj o tom, že menšie koaličné strany nezískavajú toľko priestoru ako ich silnejší partneri, neurčujú témy a časom sa môžu dostať do úzadia. V tomto smere môže byť pre stranu Za ľudí vzorec úpadku najslabších koaličných partnerov v slovenskej straníckej politike istým poučením.