Denník N

Nežijeme v časoch nedôvery, dôvera len mení svoju podobu

Ilustračné foto: Ryoji Iwata / Unsplash / CC
Ilustračné foto: Ryoji Iwata / Unsplash / CC

Dôvera zo sveta nezmizla, len sa presúva od inštitúcií na jednotlivcov. A táto zmena ovplyvňuje všetko.

Článok pôvodne vyšiel v časopise Kritika & Kontext č. 57. Krátené.

Dôvera je rozhodujúcim kritériom pre prosperitu každej krajiny, napísal pred takmer štvrťstoročím americký filozof Francis Fukuyama. Dôvera má podľa neho veľkú a merateľnú ekonomickú hodnotu. Alebo ako vravia ekonómovia – nedostatok dôvery sa neprejavuje len tým, koľko peňazí bolo ukradnutých, ale aj tým, koľko transakcií sa vôbec neuskutočnilo.

Fukuyama tvrdil, že americká spoločnosť sa počas 20. storočia menila na čoraz viac individualistickú a pokles dôvery podľa neho potvrdzovali viaceré zmeny v spoločnosti: nárast násilnej kriminality a občianskoprávnych sporov, rozpad rodín, úpadok medziľudských štruktúr ako susedstvo, cirkev, odbory, kluby a charita, a všeobecný pocit straty spoločných hodnôt Američanov a komunity okolo nich. Dôsledky boli podľa Fukuyamu zásadné – Američania museli platiť výrazne viac za bezpečnosť a políciu, výrazne viac tiež míňali na právnikov ako Európania či Japonci.

Fukuyama už v roku 1995 vo svojej knihe Trust napísal varovanie, ktoré akoby sa dnes napĺňalo. Upozorňoval totiž, že informačná doba rozbíja hierarchiu a autority, čo môže podkopávať dôveru. „Komunity sú závislé od vzájomnej dôvery a bez nej spontánne nevznikajú. Hierarchie sú nevyhnutné, pretože nie na všetkých ľudí v komunite sa môžeme spoľahnúť, že budú žiť podľa nepomenovaných etických pravidiel,“ tvrdil.

Bez hierarchie by sa malá časť ľudí správala úplne asociálne a škodila spoločnosti, väčšia skupina ľudí by sa podľa Fukuyamu zmenila na tzv. free riders, ktorí by sa snažili priživovať na komunite, no sami by do nej prispievali tak málo, ako by to len šlo. „Hierarchie sú nevyhnutné, pretože sa nedá vždy veriť všetkých ľuďom, že budú žiť podľa vnútorných etických pravidiel a že budú spoločnosti prispievať primeraným dielom.“

Kríza dôvery

Dnes vieme, že máme problém. Ešte koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia verilo médiám vyše 70 % Američanov, v roku 2016 to bolo podľa Gallupovho inštitútu už len 32 %. Ostatné dva roky síce dôvera v novinárov mierne stúpla (v roku 2017 im verilo 41 % Američanov, o rok neskôr 45 %) a odlepila sa tak od historického minima, no všetky ostatné výskumy hovoria o kríze dôvery. Ľudia neveria štátnym orgánom, súdom, elitám či firmám. Konkrétne čísla sa v rôznych regiónoch a prieskumoch môžu líšiť, trend je však evidentný. Napríklad výskum Edelman Trust Barometer v rokoch 2017 aj 2018 ukázal, že dve tretiny ľudí v 28 skúmaných krajinách neveria inštitúciám – vláde, biznisu, médiám ani mimovládnym organizáciám.

Kolaps dôvery má zásadné dôsledky – okrem iného spôsobuje aj nárast extrémizmu a demagógie. Rachel Botsmanová je však presvedčená, že nežijeme v časoch nedôvery. Ak by tomu tak bolo, ľudia by podľa nej neboli ochotní nasadnúť k neznámemu šoférovi do auta, a to len preto, že im ho ponúkla aplikácia v mobile. Neboli by ochotní prespať u cudzích ľudí a neverili by anonymným recenziám na internete. No každý deň to milióny ľudí robia.

„Dôvera – to spojivo, ktoré drží celú spoločnosť pohromade – nezmizla. Len sa preliala inam a dôsledky tejto zmeny majú vplyv na všetko, od hľadania niekoho, kto by nám postrážil deti, až po vedenie firmy,“ napísala vo svojej knihe Komu se dá věřit? Jak nás technologie sblížili a proč by nás mohly rozeštvat (Host, 2018).

„Dôvere a vplyvu sa dnes tešia viac jednotlivci ako inštitúcie,“ argumentuje autorka a vysvetľuje, ako sa v dejinách menila podoba dôvery. Prvým štádiom bola

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre, Technológie

Teraz najčítanejšie