Modrá obloha

Autor je režisér

Už dávno nie sú ulice miest prázdne. Ľudia sa po sociálnom pôste vyhrnuli do ulíc a chcú žiť ako predtým. Lenže nič nie je ako predtým, klávesom delete sa nevymaže nová skúsenosť. Aká je?

Vráťme sa do času, keď bola obloha modrá ako v praveku, bez bielych kondenzačných čiar lietadiel. U nás, v západnej časti mesta, je naším letiskom rušný Schwechat. Ožíva. Sieť čiar na oblohe stratila čaro, ak preletíme ponad oblaky, zdesene vidíme nové, ktorých stvoriteľom sme my. Čierny dym zdola milosrdne nevidieť. Jeden let rovná sa tisícke výfukových plynov z autobusov Ikarus.

Desiatky vojenských nákladných áut s truhlami v Taliansku vyložili svoj nočný náklad (v minulosti boli takéto prevozy bežné nielen pri epidémiách), buldozéry v N. Y. C. zahrnuli zem nad preglejkovými rakvami, život ide ďalej. Čo sa zmení po epidémiách? Po more v 14. storočí s miliónmi obetí sa zdvihla cena ľudskej práce, po novovekých sa zakladali morové cintoríny, rušili sa mestské cintoríny pri kostoloch, zlepšili sa protiepidemické opatrenia a už aj vtedy mnohých čakala lepšia budúcnosť.

Ako sa prejavuje lepšia budúcnosť? Desaťročia sa nevedú globálne vojny, je nás viac. Čoraz viac ľudí pracuje menej za čoraz viac, šatníky sa diktátom módy menia čoraz rýchlejšie, svojich mŕtvych pochovávame hygienicky, produkujeme viac odpadu, milióny tých, ktorí sa nemajú s kým rozprávať, majú milióny maznáčikov kŕmených lososmi, ale iné milióny ľudí na lososa nemajú, za tridsať eur lietame na víkend do Paríža či Ríma, a aby sme si vedeli názorne predstaviť možný koniec, putujeme do Pompejí. Donedávna chodili tisíce ľudí do Tatier na Rysy uctiť si horolezecký výkon V. I. Lenina, dnes zástupy putujú na Mount Everest. Kým pred dvesto rokmi chodilo na Grand Tour pár tisíc Angličanov a Goethe, dnes to absolvujú milióny nových turistov. Narodené deti majú veľkú šancu žiť. To je dobré, lenže predtým sme mali problém s prírodou, teraz má problém ona s nami.

Epidémie nie sú trestom, zvládneme ich. Len sú príležitosťou na zastavenie. V režime home office môžeme pracovať aj v španielskej Las Hurdes, kde pred deväťdesiatimi rokmi natočil Buñuel drsný film Zem bez chleba. Vtedy v dedine biedy Casares žilo tristo ľudí, dnes dvadsaťpäť. Nasťahujete sa tam, pripojíte sa, klik, pošlete firme prácu, klik, honorár je na účte a nad vami bude modré nebo ako v praveku. To je dobré, lenže čo ešte vieme urobiť?

Po vernisáži výstavy kamaráta Otisa Lauberta sme sedeli v Café Verne a snívali. Dizajnér, maliar a ja. Žena od vedľajšieho stola veselo povedala: „Aj tak žijeme v tej najlepšej dobe, aká kedy bola.“ Asi má pravdu.