Budúcnosť liečebného domu Machnáč je opäť ohrozená, pomôcť sa mu snaží neziskovka

„Je mi veľmi ľúto, čo sa stalo. Snažili sme sa riešiť záchranu Machnáča zmierlivou cestou a naša ponuka na spoluprácu je stále otvorená, no sklamali sme sa. Druhá strana nás nebrala vážne, zavádzala nás a oklamala,“ hovorí architekt Martin Zaiček.

O záchranu liečebného domu Machnáč v Trenčianskych Tepliciach sa spolu s fotografkou a filmárkou Andreou Kalinovou v rámci združenia Opustená (re)kreácia zaujímajú už takmer desať rokov.

Tento rok ich iniciatíva nabrala nový rozmer. Začiatkom roka spolu s Bohunkou Koklesovou, rektorkou Vysokej školy výtvarných umení, založili neziskovku Spoločnosť Jaromíra Krejcara, pomenovanú podľa architekta stavby, ktorá má aj podporu Slovenskej technickej univerzity, medzinárodnej organizácie DOCOMOMO, primátorky Trenčianskych Teplíc a ďalších.

Prostredníctvom právnikov oslovili majiteľov rozpadávajúceho sa liečebného domu so zámerom budovu odkúpiť a obnoviť. Tí najprv súhlasili, no deň pred stretnutím so znalcom, ktorý by určil hodnotu stavby, ho zrušili.

Budúcnosť Machnáča, ktorý patrí k architektonickým skvostom 20. storočia a je jednou z posledných zachovaných stavieb architekta Jaromíra Krejcara, je tak opäť neistá.

Predvídateľný krok

Ešte pred necelým mesiacom bola situácia okolo záchrany Machnáča až nevídane optimistická.

Keď Spoločnosť Jaromíra Krejcara navrhla možné odkúpenie stavby, právny zástupca majiteľa reagoval výzvou na predloženie navrhovanej kúpnej ceny.

„Práve na tento účel sme si dohodli stretnutie a sprístupnenie objektu pre súdneho znalca, keďže budova je formálne uzatvorená,“ hovorí Martin Zaiček.

Na obhliadku so znalcom mal prísť aj Mário Spišák, konateľ brnianskej firmy Keorlen Trade, ktorá v posledných rokoch vystupuje ako vlastník budovy. Deň pred obhliadkou sa však plány zmenili. „Právnik nám zavolal, že obhliadku rušia a rozhodli sa, že idú postupovať v zmysle platného zákona a objekt ponúknu na odpredaj ministerstvu kultúry,“ hovorí Martin Zaiček.

Zo skúseností, ktoré majú o doterajších prevodoch budovy, sa nazdávajú, že majitelia sa zrejme opäť snažia prepísať budovu Machnáča na novú schránkovú firmu. Keďže ide o národnú kultúrnu pamiatku, najprv ju podľa pamiatkového zákona musia ponúknuť na odpredaj štátu, ktorý má predkupné právo. O prednostnú kúpu sa môžu uchádzať štátne inštitúcie aj samotné ministerstvo, ktoré však túto možnosť doteraz nikdy nevyužilo.

„Ide teda iba o formálne naplnenie zákona, aby mohli objekt opäť presunúť na inú firmu a vyhli sa tak medializácii, výkonu pamiatkového dozoru a zodpovednosti za platenie pokút,“ hovorí Martin Zaiček.

Veľa schránok, stále ten istý majiteľ?

Mário Spišák, konateľ schránkovej firmy Keorlan, na naše telefonáty ani SMS neodpovedal. Ani v minulosti na záujem médií nereagoval, pred rokom ho na trenčianskom sídlisku našli redaktori Aktualít, no nekomunikoval s nimi.

Nielen preto je zrejmé, že skutočným majiteľom je niekto iný. Do roku 2008 bol Machnáč súčasťou majetku Kúpeľov Trenčianske Teplice, ktoré vznikli ako súkromná spoločnosť po privatizácii kúpeľov v 90. rokoch. Súčasným majiteľom kúpeľov je firma Zoroslava Kollára, v minulosti bol medzi konečnými užívateľmi aj Norbert Bödör, členkou predstavenstva bola Mária Krajmerová, manželka bývalého šéfa protikorupčnej jednotky NAKA.

Od roku 2008 sa majiteľ Machnáča zmenil päťkrát, zväčša išlo o schránkové firmy napojené na ľudí blízkych kúpeľom. Pred piatimi rokmi sa Machnáč dokonca ocitol na adrese schránkovej firmy v americkom Kentucky.

Martin Zaiček a Andrea Kalinová sú si po rokoch skúmania vlastníckych vzťahov istí, že išlo vždy iba o formálne prevody a v skutočnosti Machnáč stále patrí Zoroslavovi Kollárovi.

Prevody budovy mali podľa nich za cieľ najmä marenie výkonu pamiatkovej ochrany. Krajský pamiatkový úrad v Trenčíne síce v minulosti vydal niekoľko žiadostí o nápravu stavu pamiatky, no keď budova prešla pod nového majiteľa, celý proces posudzovania sa musel začať odznova. Za posledných desať rokov tak budova Machnáča dramaticky schátrala.

„Znamená to jediné: sme svedkami opakovaného nedodržiavania zákonov, vyhýbania sa povinnostiam a všetko nasvedčuje tomu, že by na Slovensku konečne malo dôjsť k naplneniu možnosti vyvlastnenia pamiatky, ktorú máme k dispozícii,“ hovorí Martin Zaiček.

Ministerstvo kultúry zatiaľ ponuku na prednostné odkúpenie Machnáča neeviduje. Situáciu okolo pustnúcej pamiatky vníma podľa hovorcu Matúša Bystrianskeho „veľmi citlivo“. Na otázku, za akých podmienok by ministerstvo bolo ochotné uplatniť si predkupné právo, odpoveď neprišla.

„Podporujeme pokračovanie dialógu medzi vlastníkmi, ktorí sú podľa zákona zodpovední za stavebno-technický stav objektu, a aktivistami, ten je podľa nás najlepším spôsobom, ako Machnáču do budúcnosti pomôcť,“ reagoval hovorca.

Bol by to precedens

Myšlienka uplatniť vyvlastňovací zákon v prípade Machnáča nezaznieva po prvý raz.

Združenie Opustená (re)kreácia sa spolu s odborníkmi z oblasti architektúry pokúsilo upozorniť na túto možnosť prostredníctvom verejnej petície už pred dvoma rokmi, keď sa stav budovy začal rapídne zhoršovať.

Teraz je však situácia opäť trochu iná: Spoločnosť Jaromíra Krejcara má silnejšie inštitucionálne zázemie, pro bono oporu v právnickej kancelárii Dentons a podporu domácich aj zahraničných inštitúcií – napríklad Vysokej školy umeleckopriemyselnej v Prahe či Ústavu dejín umenia Akadémie vied Českej republiky.

„Aj v minulosti sme síce spolupracovali s právnikom, ale nikdy nás majitelia nebrali dosť vážne, boli sme pre nich iba nejakí ‚divní umelci‘. Teraz, keď za nami stoja relevantné inštitúcie, cítime rozdiel a aj ten rozdiel vidno – bolo pre nás prekvapením, že majitelia na našu ponuku vôbec zareagovali,“ hovorí Andrea Kalinová, ktorá o Machnáči nakrútila aj dokumentárny film Po sezóne. Pred dvoma rokmi vydali s Martinom Zaičekom a kolektívom autorov aj rovnomennú knihu mapujúcu architektonicko-historickú hodnotu Machnáča v kontexte európskej architektúry.

Aktívne sa do riešenia situácie vložila najmä rektorka VŠVU Bohunka Koklesová, ktorá sledovala aktivity Opustenej (re)kreácie už dlhšie.

„Viacerí ľudia z podnikateľského a právnického prostredia nás upozorňujú, že vstupujeme do boja s ľuďmi, ktorí sú nebezpeční, ale my sme odhodlaní vydržať. Na Slovensku nemáme veľa takých ikonických stavieb 20. storočia, akou je práve Machnáč. Niekto to možno bude považovať za prehnané prirovnanie, ale ja zvyknem hovoriť, že Česi majú vilu Tugendhat a my máme Machnáč. Je najvyšší čas konať, nemôžeme to nechať tak a ani to tak nenecháme,“ hovorí Koklesová.

Je odrazom stavu spoločnosti

Spoločnosť Jaromíra Krejcara momentálne skúma právne možnosti návrhu vyvlastnenia budovy. Na Slovensku by to bol precedens, nikdy doteraz k takémuto riešeniu nedošlo.

Blízko vyvlastneniu bol v nedávnej minulosti iba renesančný kaštieľ v Moravanoch nad Váhom, ktorý prešiel v roku 2006 pokútnymi predajmi zo štátneho Fondu výtvarných umení cez slovenskú firmu na majiteľov so slovinským štátnym občianstvom. Tí o budovu desať rokov nejavili žiaden záujem. Pred troma rokmi však napokon došlo k dohode a kaštieľ získal nových majiteľov, manželov Vydrovcov. Rozbehnutý proces vyvlastňovania im vraj v rokovaniach veľmi pomohol. Kaštieľ sa momentálne rekonštruuje, otvoril sa verejnosti, prebiehajú v ňom výstavy a opäť v ňom tvoria umelci.

Verejnú funkciu by mal mať podľa plánov Spoločnosti Jaromíra Krejcara aj Machnáč, ktorý by mohol byť prínosom nielen pre kúpele, ale aj pre celý región.

Koncepciu budúcej funkčnej využiteľnosti s prvými vizualizáciami by chceli zverejniť v priebehu najbližších týždňov. Okrem vedecko-výskumného centra modernej architektúry s knižnicou a archívom, by v ňom radi ponechali možnosť rezidenčných a kúpeľných pobytov, ktoré by pritiahli aj inú než štandardnú klientelu kúpeľov.

Zo záchrany Machnáča by radi urobili celospoločenskú objednávku. „Nerobíme to pre svoj komfort či obohatenie sa. Stačí sa nad tým len trochu zamyslieť, aby bolo každému jasné, že ak by sa nám podarilo budovu získať, bude to tvrdá práca na niekoľko rokov a budeme potrebovať milióny eur na jej rekonštrukciu, no vidíme v tom zmysel,“ hovorí Bohunka Koklesová.

Budovu Machnáča by chceli dostať do zoznamu stovky najohrozenejších stavieb sveta, ktorý sa každý rok aktualizuje. Dezolátny stav Krejcarovej stavby je podľa nej odrazom stavu a kondície našej spoločnosti.

„Machnáč je príznakom doby. Jeho osud je stelesnením divokej privatizácie a polomafiánskych praktík, ktoré v našej krajine stále prežívajú. Verím tomu, že ak začneme liečiť tieto stavby a venovať im pozornosť, akú potrebujú, bude to mať ozdravujúci efekt pre celú našu spoločnosť. Toto nie je iba o záchrane jednej budovy, jednej pamiatky, toto je boj za našu krajinu a kvalitu života v nej. Ak sa nám to podarí, bude to jasný signál, že isté praktiky v tejto spoločnosti už viac nebudú akceptované.“