Denník N

Autor inovatívnej výučby matematiky: Kto je syn syna vášho deda?

Profesor Milan Hejný sa snaží, aby sa jeho metóda dostala do škôl a aby sa deti učili matematiku objaviteľsky. Foto N - Marek Bažík
Profesor Milan Hejný sa snaží, aby sa jeho metóda dostala do škôl a aby sa deti učili matematiku objaviteľsky. Foto N – Marek Bažík

Milan Hejný je profesor na Karlovej univerzite. Pokračuje v metóde svojho otca Víta Hejného, ktorý vytvoril hravý a objaviteľský spôsob výučby.

Prečo dnešné deti nemajú rady matematiku?

Netýka sa to všetkých detí. Týka sa to väčšiny detí v strednej Európe. Sú lokality, kde to nie je také zlé. Príčina ide do polovice 19. storočia. Vtedy boli v strednej Európe dva edukačné smery. Disterweg zdôrazňoval individualitu dieťaťa, Herbart zdôrazňoval potrebu vychovať poslušného občana. Tento druhý smer viedol k spartskému modelu výchovy, teda vulgárne povedané: držať hubu a krok. Tu majú starci navrch – oni reprezentujú. Táto línia vyhrala a zaviedla do škôl disciplínu ako protiklad demokracie. Učiteľ má moc a pravdu a žiak musí počúvať.

Je to učiteľmi alebo systémom?

Sú učitelia, ktorí majú so žiakmi veľmi dobrý vzťah a majú aj výsledky, a to aj v matematike. Žiaľ, tých učiteľov nie je veľa, lebo školský systém, ktorý je nad nimi, im prikazuje, čo a ako treba učiť. Príkazy vychádzajú z potrieb dospelého človeka, nerešpektujú potreby dieťaťa. Nesnažíme sa rozvíjať schopnosti pozorovať, abstrahovať, analyzovať či komunikovať, ale pýtame sa, či žiak vie trojčlenku, Pytagorovu vetu alebo násobilku, teda fakty. Dieťa je nastavené na hľadanie, na tvorivosť, nie na konzumáciu faktov. My ho drieme násobilkou, ono by chcelo niečo nové a pekné vytvoriť. Učitelia, ktorí si uvedomujú, že deti chcú tvoriť, sú deťmi milovaní a majú aj výsledky.

Milan Hejný (79)

Matematik, odborník na didaktiku matematiky. Narodil sa v Martine, absolvoval Matematicko-fyzikálnu fakultu Univerzity Karlovej, potom pôsobil na ČVUT v Prahe, Žilinskej univerzite, Univerzite Komenského a od roku 1991 prednáša na Pedagogickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Matematiku vyučoval experimentálne na základnej škole niekoľko rokov. Rok pôsobil ako hosťujúci profesor na Concordia University v Montreale (Kanada) a pol roka na Central Michigan University v USA. V deväťdesiatych rokoch bol námestníkom slovenského ministra školstva. Jeho otec Vít Hejný vymyslel novú metódu, ako učiť deti matematiku hravo a na základe schém, Milan Hejný v nej pokračuje a pripravil k tejto metóde aj učebnice.

To je základ aj vašej metódy. Ako sa dostala do škôl?

Prvá učiteľka, ktorá začala našou metódou učiť, bola Jitka Michnová. Ona sa to však neučila, bolo to v nej. Tak, ako je v ženách materstvo a v niektorých mužoch otcovstvo. V niektorých to je, iní sa to musia učiť. Jitke stačilo dať učebnice a vedela, ako žiakov ťahať nahor. Zakrátko sa stala známou. Kolegovia sa do Neratovíc, kde učí, chodili pozerať na hodiny matematiky plné tvorivosti a radosti.

h1

Nie je takýchto učiteľov u nás málo?

Áno, to je hlavný problém. Teraz je v Česku okolo tejto metódy boom. Nestačíme pokrývať prosby učiteľov o školenia. Máme 23 lektorov pre prvý stupeň a pár aj pre druhý stupeň. Teraz píšeme učebnice pre druhý stupeň. Na Slovensku máme troch certifikovaných lektorov a veríme, že v blízkej budúcnosti pribudnú ďalší.

Ktoré krajiny ešte o vašu metódu prejavili záujem?

Poliaci. Pre nich píšeme nový súbor učebníc. Bolo treba upraviť reálie a sedemročné skúsenosti mnohých učiteľov ukázali, že niektoré časti je možné napísať lepšie. Robíme aj anglickú verziu, čo je pre nás veľmi potrebné, lebo to je svetový jazyk číslo jedna. Záujem prejavili Kanaďania, ale tí to chcú na veľmi komerčnej línii. Tam to nebude mať úspech. Neuvedomujú si, že učebnica sama neučí, ale učí učiteľ. Učebnica mu môže len pomôcť.

V čom sú vaše učebnice iné oproti bežným?

Tá naša nemá rámiky a vysvetlenia. Na všetko prídu deti. Úlohy sú z ich prostredia a sú gradované – sú to také schodíky, ktorými dôjdu k nejakému rozumnému výsledku. A k tomu istému výsledku vedú schodíky z rôznych prostredí. Keď matematickú pravdu objavia, podporuje ju mnoho životných skúseností. Zatiaľ čo – keď si spomeniete na školu – pri Pytagorovej vete sa vám v mysli objaví a2+b2=c2. A hotovo. A keby som chcel, ako sa na to príde, ako to funguje v trojrozmernej situácii, tak by ste nevedeli.

Ako učebnice vznikali?

V roku 2004 nás oslovili so žiadosťou, aby sme napísali učebnice pre prvý stupeň základných škôl. Nazdávali sme sa, že sa nebudú predávať, lebo budú náročné. Nakladateľ Fraus sa rozhodol ísť do rizika. Vrazil do toho veľa peňazí, lebo bolo treba školiť stovky učiteľov. Vyplatilo sa. Značná časť účastníkov našich školení metódu prijala. Podobné školenia treba robiť i na Slovensku. To je príležitosť pre sponzorov.

Stretla som sa s názorom, že vaša metóda je len pre múdre deti, ktoré na to vedia prísť samy. Ale slabší s tým môžu mať problém a nič sa nenaučia.

Je to lož. Najslabší žiak Jitky Michnovej mal ísť podľa odporúčaní psychologickej poradne do špeciálnej školy. Jitka vyhovela prosbe matky a chlapca vzala do svojej prvej triedy. V triede bol z matematiky najslabší. Ale keď bol v treťom ročníku, v súťaži Cvrček bol lepší ako stredočeský priemer. Z 8-tisíc žiakov Stredočeského kraja v tejto súťaži získalo plný počet bodov iba 25 žiakov. Päť z nich bolo z Jitkinej triedy. To sú štatisticky neuveriteľné čísla. Boli reči, že žiakom pomohla Jitka. Lenže ona bola v tom čase v Taliansku. Žriedlom negatívnych ohlasov býva závisť. S tou sa ťažko bojuje. Máte rodičov, ktorí veľmi chcú dať svoje deti do tried k Jitke. Na druhej strane iba málo z nich je ochotných sa Jitky zastať. Napríklad na dve Jitkine kolegyne bol vytvorený taký tlak, že obe radšej zo školy odišli. Na Jitku si netrúfli, lebo bola už mediálne známa. Dodajme, že žiaci dobrých učiteľov sa ľahšie dostávajú na elitné gymnáziá. V dnešných korupčných časoch sa do týchto tried dostávajú deti finančne silných rodičov.

h2

Prečo sú také výrazné rozdiely medzi Slovenskom a Českom pri zavádzaní vašej metódy?

Príčinou súčasného nepomeru vo využívaní našej metódy v Česku a na Slovensku je to, že v Česku metóda beží už ôsmy rok. V Česku sa prvé naše učebnice objavili pred 8 rokmi, na Slovensku pred rokom. Treba vyčkať, situácia sa zlepší i na Slovensku. Na Fačkovskom sedle som mal možnosť spoznať do 40 zapálených učiteľov, ktorých vedú manželia Bachratí zo Žiliny. Potom hádam stovku takých učiteľov matematiky v Poprade na letnej škole Indície (Peter Halák). To nie je málo, keď zvážite, že pred 8 rokmi bola v Česku iba Jitka Michnová.

V Česku je podľa medializovaných informácií niekoľko stoviek škôl, ktoré učia vašou metódou. U nás ich nie je ani desať.

Číslam, ktoré sa objavili v tlači, ja sám veľmi neverím. Česká školská inšpekcia hovorí o 400 učiteľoch, ktorí majú takto učiť. Prieskum vraví, že spokojnosť s metódou je 98 percent. Za boľševika bola spokojnosť so všetkým i 99 percent. Takým číslam ťažko veriť. Keby reálna spokojnosť s našou metódou bola 55 percent, tak to beriem ako veľký úspech.

Ako si tie čísla vysvetľujete?

Môžem sa iba dohadovať. Podnety zdola prichádzali od nadšených učiteľov, ako je napríklad Michnová. Boli však i silné podnety zhora. Bývalý minister školstva Marcel Chládek verejne chválil našu metódu. Preto na viacerých školách riaditeľ učiteľom nariadil, že musia takto učiť. Prichádzali mi aj listy od učiteliek, že ony takto učiť nevedia a riaditeľ ich do toho núti. Vtedy som písal riaditeľovi prosbu, nech to nerobí. Ak chceme, aby učiteľ učil demokraticky, nemôžeme ho do toho nútiť. Paradoxne sa niekedy úsilie takého riaditeľa obrátilo proti našej metóde. Riaditeľom manipulovaní učitelia sa postavili voči kolegyni, ktorá jediná tak sama chcela učiť. Vytvorili jej dusnú atmosféru a nakoniec učiteľka školu opustila. Jedna z našich najlepších učiteliek práve teraz z podobných dôvodov mení školu.

Teda učitelia sú neprajní?

Učitelia sú dnes zastrašené osoby. Keď môj otec začal v 30. rokoch učiť, učiteľ bol uznávaný. Spoločnosť mu verila. Bol to vážený človek. Nedávno mi jedna kolegyňa hovorila, že napomínala deviataka, keď do koša hodil desiatu. On jej na to odvrkol, že ona musí peniaze počítať na haliere, a bolo na ňom vidieť, že ňou pohŕda. Hierarchia hodnôt je narušená. A učiteľ je v tejto hierarchii nízko, veľmi nízko.

Je to len platom?

Nielen platom, ale aj ním.

Problém učiteľov je podľa viacerých v tom, že za učiteľa idú ľudia, ktorí sa nikam inam nedostali. Keď sa pozrieme na pedagogické školy, je tam málo takých, ktorí by sa uplatnili aj inde, a sem išli len preto, že ich vzali bez prijímačiek.

Máte pravdu. Takto to momentálne je. Keď sa pozriem na svojich špičkových absolventov na fakulte, len veľmi málo z nich učí. Sú v redakciách, televízii, uplatnia sa. Ak človek vie počítače a angličtinu, určite nájde uplatnenie. A tak je to na Slovensku aj v Česku. Učitelia sú nižšie hodnotení aj preto, lebo ich intelektuálna a niekedy aj morálna úroveň je nižšia. Vidieť to napríklad na vysokej škole: ak má odpadnúť nejaká hodina, je rozdiel, či decká kričia hurá alebo bežia za učiteľom pýtať si náhradný termín. Náš vnuk rok študoval na gymnáziu v Rakúsku a bol nadšený, lebo tam sa skutočne pracuje. Ak povedia, že už sú unavení, idú si zahrať futbal, zaplávať, ale nepovažuje sa za víťazstvo, ak im niečo odpadne. Učitelia sú tam inak platení a nepozerajú sa len na svoj predmet, ako sa to deje u nás, ale na dieťa. Lepšie preberajú americký model, ktorý hovorí, že úlohou školy je nájsť optimálnu cestu životom pre dieťa. Našu súčasnosť výstižne opísal Vlado Jodas: žiak má hlavu rozdelenú na viaceré blanami oddelené priečinky – zemepis, dejepis, matematiku. Do týchto priečinkov učitelia fúkajú informácie a snažia sa nafúkať čo najviac. Taký náš egoizmus. Vo Viedni to bolo inak, opisoval nám vnuk. Ak učiteľ matematiky cítil, že žiak je dobrý v jazyku, nedusil ho na matematike. Ak však mal nadaného žiaka, ktorému matematika šla, žiadal od neho viac a dával mu náročnejšie úlohy.

Aj vy ste učili. Učia vašou metódou vaši bývalí žiaci?

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch som učil v Bratislave na ZŠ, najprv jednu a potom druhú triedu. Tí z mojich vtedajších žiakov, ktorí sa dali na kantorčinu, si určite čosi z našej spoločnej práce odniesli. Najviac asi Dagmar Môťovská, ktorá je dnes certifikovaná lektorka našej metódy. Na vysokej škole som nemohol učiť didaktiku, lebo to bolo považované za ideologický front. Učil som geometriu, topológiu a podobne. Ale aj tu som výučbu viedol nie cez hotové poznatky, ale cestami, ktoré dnes tvoria našu metódu: riešenie problémov, odhaľovanie zákonitostí, budovanie vzťahov. Verím, že viacero mojich vtedajších študentov si tento spôsob osvojilo a dnes tak učí.

Aj podľa vašej metódy by mal učiteľ odhadnúť, aké ťažké úlohy dať ktorému žiakovi. Predpokladá to šikovného učiteľa, ktorý to vie odhadnúť. Čo ak to odhadne zle?

Keď je učiteľ dostatočne demokratický, nemusí sa o toto starať. Dieťa si to samo naprogramuje. Povie, že ho nebaví počítanie stĺpčekov, a chce niečo ťažšie. Alebo nezvládne úlohy a dá mu niečo ľahšie. Učebnice sú stavané tak, aby si aj tí najslabší, aj tí najsilnejší našli niečo, čo pre nich bude vhodné.

To je všetko? 

Druhá vec je triedny kolektív. Keď je dobre rozbehnutý kolektív, vychádzajú si deti v ústrety nielen v matematike. A jeden druhému vedia pomôcť. Ak učiteľ načúva kolektívu, nemá problém s tým, komu dať akú úlohu. Prácu má len so špičkovými žiakmi. Keď máme v triede špičkového matematika, tak vyrieši všetko, čo je v učebnici. Potom od učiteľa žiada ešte náročnejšie úlohy. V novej verzii učebníc vymýšľame pre deti ročníkové práce. Má to viacero etáp a na konci by dieťa malo vyriešiť náročnú úlohu. Učiteľom výsledky prezrádzame, ale nesmú ich povedať žiakom. Lebo takí učitelia sú egoisti. Takí sme mnohí my vysokoškolskí učitelia. Pri prednáške sa rozplývame pri tabuli, ako to krásne vychádza. A mylne si nahovárame, že rovnaké opojenie prežívajú aj poslucháči. Strašný omyl. Oni na nás kukajú ako na kúzelníka, ktorý im ukazuje mágiu im nepriateľskú. Jedným zo základných princípov našej metódy je všímať si viac žiakov ako matematiky. A to je ťažké.

h3

Klasické hodiny sú často bez diskusie, deti sedia a počúvajú, medzi sebou sa nemajú rozprávať, čo je opak toho, čo hovorí vaša metóda. Dajú sa preškoliť aj učitelia, ktorí klasickou metódu učia dvadsať – tridsať rokov? Nie je vaša metóda len pre mladých učiteľov?

Nedá sa to zovšeobecniť. Napríklad v Ružomberku žije učiteľka, ktorá je už v penzii. Napriek tomu nepatrí do „starej školy“. Má radosť, že dieťa niečo objaví. Vie túto radosť prenášať i na omnoho mladšie kolegyne. Ale poznáme i 30-ročné učiteľky, ktoré žiadajú od žiakov ticho, poslušnosť a imitovanie toho, čo ony ukážu. Sú učitelia, ktorí sú presvedčení, že úlohou matematikára je ukazovať pravdy a úlohou detí učiť sa to. To sú predsudky. A sú často veľmi silné.

Vo viacerých rozhovoroch ste povedali, že matematikár, ktorý učí vašou metódou, nemusí byť dobrý v matematike.

Za túto vetu ma moji matematickí kolegovia dávajú na šibenicu. Lebo ako môže niekto učiť matematiku, keď ju nevie. Ale v učení to tak je. Ak sa pozriete na trénerov tenisu, ktorí vychovali špičkových tenistov, tak oni sami v tenise veľmi nevynikali. Arsenal trénuje Arsène Wenger, ktorý nikdy nebol geniálny futbalista, ale je výborný psychológ. Je ako dirigent, ktorý tiež nemusí vedieť hrať na nejakom nástroji, ale vie to dobre zorganizovať. A niečo podobné je aj učiteľ, je tiež dirigent toho orchestra. Musí vedieť, že radosť z toho, že môj kamarát niečo objavil, je to najdôležitejšie a radosť z toho, že som niečo objavil, je druhé najdôležitejšie. Ak ste v takej triede, najslabšie dievčatko na niečo príde, ostatok triedy jej zatlieska. To je to, čo chceme, to je občianska spoločnosť. Nie egoizmus.

Dá sa to dosiahnuť vo väčších skupinách? Napríklad ak je v triede 30 detí?

Ja som mal jedno obdobie až 40 žiakov v triede. Predovšetkým deti musia cítiť, že učiteľ to s nimi myslí dobre. Musia mu veriť. Aj keď dieťa dostane trest. A učiteľ nesmie byť egoista, ale silný altruista. To deti potom prevezmú a ukáže sa to v ich vzťahoch. Deti si potom navzájom žičia.

Zmiešané kolektívy, napríklad ak sú v nich Rómovia, však majú často problémy, aby fungovali a neboli tam spory. Môže sa vaša metóda uplatniť aj v takýchto rôznorodých kolektívoch?

Ak hovoríte o tej metóde, musíte sa pýtať, či sa nájde učiteľ, ktorý by to sprostredkoval. Domnievam sa, že sa nájde, ale nebude ich, žiaľ, veľa. Problém s učením Rómskych detí tu je, ale my ho riešime len na úrovni komunity, teda že niekto niekoho zbil alebo ukradol. Ale nevieme urobiť to, čo urobili Američania s černochmi. Černosi im v tom, samozrejme, veľmi pomohli. Chceme teraz u nás založiť rómsku sekciu. V Brne existuje docentka, ktorá si vzala Róma a žije v rómskej osade. Jej verím. V prípade týchto detí budú sociálne špecifiká, s ktorými sa matematika bude musieť vyrovnať. Pôvodne som si myslel, že budeme musieť viacero cvičení preniesť do finančnej roviny, že tam im to viac pôjde. Ale mal som na túto tému jednu diplomovú prácu a tá to vôbec nepotvrdila. Budem veľmi rád, keď sa mladí ľudia tohto chytia a zistia, ako túto matematiku preniesť na rómske deti. Ja to už vzhľadom na môj vek robiť nebudem. Ale musíme dať deťom priestor, aby mohli tvoriť. Musíme ich viesť k zvedavosti. Ak je myška zvedavá, niekde strčí papuľku a dostane po nej, tak prestane byť zvedavá. A to my robíme s deťmi. Penalizujeme chyby.

Takže sa dá metóda použiť v akomkoľvek prostredí a v každej škole?

Som presvedčený, že v podstate áno. Ale spôsob, ktorý sme rozpracovali, nie je univerzálny. Na Rómov to podľa mňa neplatí. Ale je to domnienka. Ak túto metódu skúsime na Rómov a nebude fungovať, neznamená to, že nefunguje metóda ako taká. Znamená to, že ju nevieme aplikovať v tom prostredí.

Takže len treba zmeniť úlohy?

Možno úlohy, motiváciu, prostredie. Napríklad jedna z mojich žiačok si vzala malého Róma, ktorého vychovala. Tento chlapec výborne cítil rytmus. Rytmus je v jednom našom prostredí základ. Je to základ aritmetiky. Treba využiť túto ich schopnosť, aby sa cez ňu naučili matematiku. Treba využívať to, v čom sú dobrí.

A vedeli by tak fungovať v jednej triede spolu?

Som veľký zástanca spojených tried. Ale uvedomujem si, že práca toho učiteľa je veľmi ťažká. A musí byť ohodnotená. Nielen finančne, ale aj spoločnosťou. Ak má učiteľ v triede päť Rómov a 20 bielych alebo obrátene a trieda mu funguje, tak je to veľký Amos. O ňom by sa malo písať. A verím, že sa taký môže vyskytnúť. V Kanade som chodil z práce domov okolo detskej škôlky. Videl som tam, ako sa o trojkolku háda čierne dieťa, Číňanka a beloch. Na škôlke bola veľká ceduľa: „Prijmeme arabské dieťa zadarmo. Škôlky u nich sú platené podľa toho, aké heterogénne prostredie tam majú. Tam sa to začína od dieťaťa v škôlke. Keď Číňan vidí, že si s belochom alebo Eskimákom rozumie, tak fóbie nevznikajú. Moja rada preto je, aby sa začalo už od škôlok. A tu prichádza problém, že niektoré deti majú vši, sú špinavé. A rodičia nechcú, aby ich dieťa niečo chytilo. Je to konkrétny problém, ktorý sa musí riešiť. Ale čím skôr dáme dokopy tieto komunity, tým ľahšie sa budú v ďalšom veku spolu učiť a žiť. Budú si lepšie rozumieť, o to ide. Rómovia budú lepšie chápať našu hierarchiu hodnôt a my ich. Inú cestu nevidím.

Hovorili ste, že ste ušli zo Slovenska kvôli Mečiarovi. Prečo?

Vrátil som sa z Kanady a žena mi nepísala nič, čo sa na Slovensku dialo. Prišiel som do Bratislavy a pozeral som sa na televíziu, kde bol Mečiar a mal nejakú reč. Cítil som z neho to násilie. Mojej žene Eve som povedal, že tu nebudem, boľševikov stačilo. Práve vtedy mi volali z Prahy, vraj sa dopočuli, že som sa vrátil, či nechcem ísť na „matfyz“ do Prahy. Ale ja som chcel ísť radšej do Olomouca. Môj otec tam študoval a ja nerobím nič iné, len rozpracovávam a realizujem jeho myšlienky. Taká nostalgia. A nechcel som učiť druhý stupeň, chcel som materské alebo základné školy. Tam sa láme chlieb. Manželka chcela, aby sme išli do Prahy, ale ešte radšej by šla do Ameriky, kde ma tiež zvali. Ale tam nemôžem, lebo americké deti nepoznám tak ako naše. Ale Anglicko, keby som dostal pozvanie, by prichádzalo do úvahy. V ten deň mi volali ešte raz – z pedagogickej fakulty, že pre mňa majú miesto, aké som chcel. A tak sme sa behom pár hodín rozhodli a odišli sme do Prahy. Chcel som však, aby som bol člen Karlovej univerzity, a vďaka tomu mám dnes českú penziu. Moja žena Evička musela ostať na Kramároch, kde pracovala, lebo sme mali chorú dcéru, a dnes má slovenskú penziu. A aj keď jej dnes Česi doplácajú pár korún, stále má o dve až tri tisíc korún menej ako jej spolužiačky, čo pracovali v Česku. Ale teraz nám to nevadí, lebo boom, čo je okolo našej metódy, prináša dostatok peňazí, takže nemusím zvažovať, či si nejakú knihu kúpim či nie. Tie časy sú už preč.

Bolo to teda dobré rozhodnutie?

Ísť do Prahy bol šťastný krok. Našiel som tu hneď spolupracovníkov. Bez nich by som sa do písania učebníc nepustil. Bolo to dobré aj z medzinárodného hľadiska – hneď som mohol do Ameriky, Anglicka, Švédska. Všetko bolo jednoduchšie. A keď ste profesorom Karlovej univerzity, je to vo svete viac, ako keď ste profesorom Komenského univerzity.

Je české školstvo pokrokovejšie ako na Slovensku?

Je dosť ťažké to porovnávať. Napríklad v Česku hovoríme o našej metóde na rôznych konferenciách od roku 2004. Až asi pred tromi rokmi však prišla žiadosť z prvej pedagogickej fakulty – v Ostrave, aby sme s nimi spolupracovali. Iné fakulty sa tomu bránia. Možno, že v poslednom čase sa to trošku lepší. Na Slovensku sa objavilo viacero tykadiel, ktoré by s nami spolupracovali, ale nie sú to ľudia, ktorí majú moc. Napríklad sem príde na mesiac doktorandka z Bystrice či Ružomberka. Možno, že by Slovensku všeobecne veľmi pomohlo, aby sme sa zbavili závisti. V Česku sa iné fakulty boja, že by som ich nútil pracovať. Čo aj robím. V Ostrave som im povedal, že budeme spolupracovať, ale musia ísť učiť na základnú školu, bez tých skúsenosti sa to nedá. A oni to robia. Na Slovensku by to, že musia pracovať, až tak boľavé nebolo. Väčší problém sú medziľudské vzťahy. Že ak by to začala robiť jedna fakulta, ostatné by jej závideli.

Kedy je najlepšie začať s vašou metódou?

Matematika je súčasťou intelektuálneho vývoja dieťaťa. Napríklad v našom vchode býva matka s dvomi deťmi – chlapcom a dievčaťom. Otec ich opustil. Ona za mnou prišla, že jej Mišo je v sexte na gymnáziu a hrozí mu reparát z matematiky, či by som sa naňho nepozrel. Nedoučujem, ale susedky mi bolo ľúto. Keď Mišo prišiel, dal som mu otázku, ktorú dávam tretiakom aj maturantom: kto je syn syna tvojho deda? To môže byť on, ale aj bratia a bratranci. Chvíľu uvažoval: „To je pekná otázka,“ zareagoval. Dal som mu tretiacku učebnicu a išiel som pracovať. Požičal si ju domov a večer zazvonil, či by som mu požičal knihu pre štvrtákov. Mišovi to pálilo, ale škola od neho chcela, aby sa drvil vzorčeky, a to mu nešlo. Ten rok dostal z milosti štvorku, ale naša matematika sa mu zapáčila. Mišo riešil mnoho úloh a jeho sebavedomie i známky sa zlepšovali. Keď končil, mal jednotku a na vysokej škole poľnohospodárskej ho spolužiaci považovali za matematického odborníka. Ja som bol podobný prípad. Otec ma učil svojou metódou doma, tá ma bavila. V školskej som bol slabý. Vedieť násobilku boli pre mňa galeje. Podobných prípadov máme desiatky. Dnes už máme aj recept, ako s deťmi pracovať, keď prejdú na našu metódu, napríklad v treťom ročníku. Učiteľka vtedy nerobí skoro nič, dieťaťu pomáhajú spolužiaci.

Nezáleží teda, kedy dieťa začne s vaším spôsobom výučby matematiky?

Dvanásť rokov je taká hranica, ale nemám na to veľa príkladov, len pár individuálnych. V tomto veku sa vytvára abstraktné myslenie. Ak dvanásť rokov prejde v takomto tvrdom ponímaní klasickej matematiky, nevytvorí si potrebu abstrahovať. Sú však výnimky. Napríklad ten Mišo.

Ako je to v opačnom prípade, ak dieťa z vášho prostredia prejde do klasickej školy?

Niektoré deti to nesú ťažšie, revoltujú agresiou. Niektoré sa prispôsobia a zariadia sa podľa seba – paralelne majú dve matematiky. Je to tragédia. Ak tento národ, či český, alebo slovenský, má nájsť svoje miesto, tak naším pokladom sú deti a ich nadanie. A s tým kapitálom mrháme.

Toto hovorí veľa ľudí a aj napriek tomu sa nič nemení a na školstvo dávame napríklad na Slovensku oproti krajinám OECD stále málo peňazí. Čím to je?

Nie som správna osoba, ktorá by na to mala odpovedať. Moja rada je, že by sa mali rozlišovať učitelia. Na Slovensku aj v Česku sú výborní učitelia, ale spoločnosť ich vníma ako každého iného učiteľa. Ich osobitosť nie je nijako vnímaná. Slováci si uvedomujú, že Sagan je jeden, a ak dostane veľa peňazí, tak mu nik nezávidí, lebo veď on reprezentuje Slovensko. Učitelia reprezentujú budúcnosť Slovenska. Na to peniaze nemáme. Sme egoisti. Keď investujete do učiteľa, investujete do detí.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie