Radšej sme mali byť ticho – rodičia si spomínajú, ako svojim deťom povedali veci, ktoré nemuseli
Aj pri deťoch by sme mali pamätať na to, že nemusíme povedať všetko, čo nám slina prinesie na jazyk.
Všetci dobre vieme, že vyslovené slová sa už nedajú vziať späť. Naučili sme sa aj na vlastnej koži, že slová môžu raniť a zanechať aj hlbokú traumu. Naši predkovia nám zanechali výrazy ako „radšej som si mal do jazyka zahryznúť“ či „hovoriť striebro, mlčať zlato“.
V modernej dobe nás zase rôzni odborníci na komunikáciu, výchovu či vzťahy vyzývajú, aby sme v stavoch, keď sa celkom neovládame, v hlave najprv napočítali do desať a potom niečo vyslovili. Preventívne, aby sme to neskôr neľutovali a nenarobili škody.
Hoci toto všetko vieme, občas z nás vyletia slová alebo vety, ktoré nás nectia. Stáva sa nám aj to, že povieme viac, ako by sme mali, či že sa zveríme nesprávnym ušiam.
Ako rodičia sa takisto ocitáme v situáciách, keď by sme radšej mali mlčať, lebo sme príliš nahnevaní, podráždení, unavení, zatlačení do kúta. Niekedy sme zase nevšímaví, robíme závery bez toho, aby sme počuli celý príbeh, zbytočne deti porovnávame s inými.
Naša čitateľka Andrea nám napísala, že pre svoju mrzutosť synovi nevhodne oznámila novinku, ktorá mala byť radostná, ale napokon to vypálilo celkom inak.
Je to moja vina?
„Môj syn mal šesť rokov a zle zvládal začiatok v škole. Bol často umrnčaný, stále sa chcel stískať, vešal sa po mne. Ja som bola v tom čase štvrtý mesiac tehotná, naozaj som sa necítila dobre a to, že on bol na mne stále prilepený, mi nepridávalo.
