Denník N

Kam až siahajú dilemy sudcu Trubana

Sudca Michal Truban po vypočutí pred súdnou radou. Foto N - Tomáš Benedikovič
Sudca Michal Truban po vypočutí pred súdnou radou. Foto N – Tomáš Benedikovič

Prípad sudcu Michala Trubana skrýva príležitosť na budovanie etickej kultúry v našej krajine. 

Autor pracuje v kancelárii Rady pre štátnu službu,
venuje sa etike verejných funkcionárov.

Text vyjadruje jeho osobný názor.

Sudcovská rada Špecializovaného trestného súdu vyhlásila, že nemá kompetenciu riešiť konanie svojho sudcu Michala Trubana, ktorého otázne rozhodovanie v kauze Dobytkár mu vyslúžilo predvolanie k osobitnej komisii súdnej rady.

Predseda súdnej rady Ján Mazák uviedol, že sa obráti na predsedu súdu, ktorým je Ján Hrubala. Hrubala predsedal práve sudcovskej rade Špecializovaného trestného súdu a hovorí, že etické dilemy súvisiace s rozhodovaním má riešiť súdna a nie sudcovská rada.

Čo je v stávke?

Etická dilema znie ako nevinná situácia, no len do chvíle, kým si uvedomíme, kam až siahajú nitky dilemy sudcu Trubana.

Kauza Dobytkár je príkladom takej hrozivej a robustnej korupčnej siete, že je výnimočná aj na slovenské pomery. Jedným z okamžitých následkov bola reputačná škoda pre Poľnohospodársku platobnú agentúru. Jej povesť utrpela decimačný úder, a to napriek tomu, že do kauzy nemuseli byť zapletení radoví zamestnanci agentúry. Dobytkár ukazuje nepeknú pravdu o škandáloch a to, že nezvládnutie prevencie vedie k očierneniu celej organizácie vrátane čestných ľudí, ktorí v nej pracujú.

Nedávno tomuto osudu čelili sudcovia po Kočnerovej Threeme a kauza sudcu Trubana vzbudzuje v rozumne uvažujúcom pozorovateľovi podobnú pachuť. Navyše, ak sudcovské samosprávy váhajú, verejnosť nevie posúdiť, či je ich motívom rozvážnosť alebo lojalita k vlastnému stavu.

V situácii, keď sa vo vzduchu vznáša možnosť obmedzenia sudcovskej imunity, sú rozpory v sudcovskej samospráve faktorom, ktorý môže vychýliť misky váh. Treba jedným dychom dodať, že neexistuje dôkaz o tom, že nesudcovia rozhodujú o sudcoch lepšie ako sudcovia. Stavovská samospráva, otvorená verejnosti, je vo svete zlatým štandardom – či ide o lekárov, advokátov, alebo práve o sudcov. Podľa štúdií však stavovské samosprávy zlyhávajú v dvoch oblastiach: na veľké prekvapenie sú nimi začatie disciplinárneho konania a zverejňovanie informácií o zlyhaniach svojich členov.

Trochu behaviorálnej psychológie

Etika súvisí s čestným konaním a dobrým výberom v prípade konkurujúcich si záujmov. Dan Ariely v knihe Ako klameme uvádza, že jedným zo spúšťačov systematickej nečestnosti je tolerovanie neetického správania. Existuje prípad nemeckého štátneho zamestnanca, ktorý omylom poslal stavebnej firme detaily verejného obstarávania, a firma mu poslala späť obálku s odmenou. Hoci ho prichytili a odsúdili až po rokoch podvodov, spätne si uvedomil, že to prvé pokĺznutie ho poslalo na krivú cestu, keďže už vedel, že je v rukách danej firmy.

Nulová tolerancia bola nástrojom starostu New Yorku Rudyho Giulianiho, keď znížením počtu malých prehreškov ako grafity či jazda načierno dokázal znížiť počet násilných trestných činov. Tento princíp si uvedomujú aj mnohé armády, ktoré od svojich vojakov vyžadujú vysoký štandard úpravy zovňajšku a uniformy. To, čo sa navonok zdá ako sekírovanie, je v skutočnosti prevencia pred postupným úpadkom. Úpadkom, ktorý môže viesť až k momentu, keď si ľudia v organizácií povedia, že im je dobré správanie úplne ukradnuté. A to je dokonalý recept na katastrofu.

Úloha lídra

Tu vstupujú do hry lídrovia. Od našich vedúcich, šéfov či predsedov požadujeme, aby stanovovali mantinely a rámce správania. Napokon, aj slovo káder, ktoré pochádza z francúzštiny, označuje presne pracovníka, čo stanovuje rámce správania. Vo vzťahu k etickým zlyhaniam je obzvlášť dôležité, aby daný vedúci pomenoval zlyhanie ako nevhodné správanie nezlučiteľné s hodnotami organizácie, ktorú vedie.

V prípade, že k odsúdeniu nedôjde, vytvára sa dojem, že porušenie hodnôt organizácie je tolerované alebo, ešte horšie, že ho líder schvaľuje. Výskumy ukazujú, že lídri, ktorí nie sú etickými vzormi a pokúsia sa dať pokyny na zvýšenie etického správania, dosiahnu presný opak – etické správanie sa ešte viac zhorší. Preto sa domnievam, že každá etická dilema predstavuje pre lídra príležitosť, aby si určil mantinely na vlastnom ihrisku. Tieto slová nevyslovujem s cieľom rozseknúť kompetenčný spor medzi sudcami. Vyslovujem ich s vierou v myšlienku subsidiarity – inými slovami: kompetentného rozhodovania na čo najnižšej spoločenskej či organizačnej úrovni. V subsidiaritu verili Aristoteles, Tomáš Akvinský a je ústredným princípom Európskej únie. Je to práve princíp osobnej zodpovednosti, ktorý je uholným kameňom akejkoľvek autonómie.

Čo teda potrebujeme?

Potrebujeme lídrov, ktorí sú ochotní stelesňovať hodnoty, ktoré vyžadujú, a zároveň netolerujú porušenia týchto princípov v organizáciách, ktoré vedú. Potrebujeme lídrov, ktorí si uvedomujú, že neriešenie etických dilem môže v konečnom dôsledku pochovať ich organizácie a uškodiť celej spoločnosti.

Napokon, obraz verejných funkcionárov ako elít spoločnosti formuje našu dôveru voči neznámym ľuďom. Menej dôvery znamená menej pomoci, menej empatie, menej spolupráce a menej pokroku v našej krajine.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie