Košičania žijú so sochami od detstva, no i tak končia mnohé zaprášené a zabudnuté v skladoch

Socha Jozefa Vachálka bola vyše štyri desaťročia súčasťou parku na jednom z košických sídlisk. Posledné roky však chátrala a mesto ju preto v roku 2014 dalo preč.

Kovová plastika niesla názov Život, pre svoju výšku 9 metrov ju poznáme aj ako Nekonečný stĺp. Keďže však pripomínala narezané kusy salámy, medzi obyvateľmi zľudovela ako „saláma“. Aj park podľa nej ľudia volali „salámový“.

„Keď sochu odstraňovali, rozrezali ju na polovicu a umiestnili do skladu. Chceli sme ju dať zvariť a preniesť k nám na nádvorie. To sa, žiaľ, nepodarilo. Chceli sme tým pripomenúť aj tému verejného priestoru, ktorý so sochárstvom úzko súvisí,“ hovorí Miroslav Kleban, kurátor výstavy Telo, forma a gesto, ktorá mapuje diela zo zbierok sochárstva Východoslovenskej galérie.

Od rodiny Vachálka si zapožičali aspoň zmenšený model „salámy“ a vystavili ho spolu s dielami z depozitára. Výstava tak neslúži len ako ukážka toho, čo galéria má  vo svojom dezpozite, pripomenúť chce aj tie diela, ktoré kedysi boli súčasťou verejných priestranstiev, a upozorniť na to, čo sa s nimi deje.

„Košičania majú silný vzťah k sochám. Od malička pri nich vyrastali, žijú s nimi na sídliskách, prechádzajú okolo nich v centre. Sú bodom stretnutí a vždy sa pri nich niečo deje. Socha má bližšie k ľuďom ako hocijaké iné umelecké médium,“ hovorí Miroslav Kleban.

Prehliadaná a nedocenená

Galéria venuje zbierke sochárstva značnú pozornosť. Sprístupnila z nej viac ako polovicu diel a umiestnila ich do troch veľkých miestností a do nádvoria.

Socha je pritom popri maľbe, kresbe a grafike v jej zbierkach zastúpená najmenej. Okrem  výnimiek z obdobia gotiky a baroka a tiež niekoľkých sôch od Vojtecha Löfflera z tridsiatych rokov, sa v nej nachádzajú najmä diela z povojnového obdobia.

„Až po vzniku Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave v roku 1949 sa začali na našom území