Zrkadielko, zrkadielko, povedzže mi, povedz… alebo ako sa žije s niekým, kto si zakladá na kráse
Bazírovanie na výzore nemusí byť len obyčajná márnivosť.
Sú povrchní? Márniví? Zakrývajú vnútornú neistotu perfektným zovňajškom? Dohnali ich k tomu zo všetkých strán sa valiace obrázky krásnych, štíhlych, bezchybných ľudí s dokonalým chrupom, ktorí sú ešte aj bohatí a zdraví? Sú to len obyčajní narcisi naklonení nad riekou ako v gréckej báji, aby videli svoju tvár a mohli ju obdivovať? Koľko času je normálne tráviť pred zrkadlom? Koľko je prijateľné míňať na krásu?
Hovorili sme s ľudmi, ktorí prežili časť života s niekým, pre koho bol jeho zovňajšok takmer alfou a omegou žitia. Z ich príbehov vyplýva, že niekedy posadnutosť vlastným výzorom nemusí byť len márnivosťou, ktorá je nám smiešna alebo nepochopiteľná.
Aká si krásna, mami
„Predstavte si, že od útleho detstva počúvate, aká je vaša mama krásna. Najprv pociťujete pýchu, lebo v škôlke sú najdôležitejšie princezné a vaša mama vyzerá ako jedna z nich. Lenže potom príde puberta a vy vnímate narážky, že ste sa asi na mamu nepodali. Na svadbe vás vlastná mama zatieni, a keď po pôrode zostanete o dvadsať kíl ťažšia, ľudia vás už totálne odpíšu, lebo vaša o dvadsaťdva rokov staršia matka vyzerá