Právnička Berdisová: Sudcami a sudkyňami sa stále stávajú ľudia, ktorí nedávajú záruky, že budú svoju prácu robiť riadne

Môžu nemorálni ľudia písať morálne zákony?

Zákony majú v prvom rade zabezpečiť autentickú realizáciu ústavných hodnôt. Ak nemorálny človek vníma právo ako prostriedok na realizovanie svojich cieľov, nejde mu o autentické hľadanie práva. V realite to bude jasne vidno.

V Česku napríklad nedávno vyšla kniha Mužské právo kolektívu autoriek pod vedením českej ústavnej sudkyne Kateřiny Šimáčkovej. Poukazuje na to, že niekto zákony píše, niekto ich vykladá a niekto ich dáva do praxe, pričom do všetkého dáva svoje pohľady a sústreďuje sa na svoje problémy. Ak z tohto procesu vynecháme ženy, ich pohľad nebude zastúpený a zákony budú chtiac-nechtiac favorizovať mužov.

To jasne ilustruje, že zákony sú vždy písané pre niekoho a s nejakým účelom. Ten, kto zákony píše, do nich vtlačí svoje predsudky a videnie sveta, aj keby nechcel. Kľúčové preto je, aby boli v celom procese prítomní všetci, ktorí reflektujú spoločnosť takú, aká naozaj je. To má za cieľ zabezpečiť aj rovnosť. Tá je v diskusii o morálnosti alebo nemorálnosti zákonov rozhodujúca.

Predstavme si situáciu, v ktorej chce nejaký zákon predložiť alebo zmeniť na svoj vlastný obraz morálky taký zákonodarca, ktorý síce vzišiel z demokratických volieb, ale nereprezentuje morálku väčšiny spoločnosti. Zmeny, ktoré by tento zákon spôsobil, by neodrážali to, čomu spoločnosť prikladá váhu, ani na čom sa väčšinovo zhoduje. Ako to posudzuje právna filozofia, etika?

Právo má byť legitímne, teda tvorené ľuďmi, ktorí dostali podporu od zdroja moci – ľudu a ľud túto moc uznáva. Keď sa niekto stáva poslankyňou, poslancom, začína reprezentovať ľud. Tento človek by mal prestať premýšľať tak, že právo robí pre seba. Robí ho pre všetkých. Právo má slúžiť všetkým občanom a občiankam.

Čo teda s tým? Je to správne? Je to etické konanie?

V právnom štáte, v demokracii, sa hľadá hranica, do akej miery môže väčšina proti menšine či silnejšia menšina proti väčšine vynucovať svoju alebo povedzme spoločenskú či prevažujúcu morálku zákonom. Podľa britského filozofa Johna Stuarta Milla je tou hranicou nespôsobiť druhému škodu.

Je však dôležité pripomenúť, že morálne sa môžete rozhodovať len vtedy, keď máte na výber. Keď existuje možnosť voľby. Ak ste nútení niečo urobiť a na výber máte iba teoreticky, tak vaše rozhodnutie nemá vnútornú morálnu hodnotu.

V sekulárnom štáte, ktorý podporuje variabilitu náboženstiev, sa ľudia dohodli, že nebudú uprednostňovať žiadne konkrétne hodnoty konkrétneho náboženstva. Pre právny štát sú zároveň kľúčové dve veci. Prvou je, že súčasťou dôstojnosti človeka je možnosť vybrať si, čo považuje za kritériá úspešného života. Zároveň má morálne právo takýto život realizovať. Druhou je, že človeku nesmie byť jeho osud daný. Právo ho nesmie natlačiť do nejakej škatuľky, kde prestáva byť subjektom, právnicky hovoríme, že človek vtedy prestane mať morálnu agenciu, lebo ho právo do odpovedí na nejaké otázky natlačilo.

Sú totiž otázky, na ktoré si musíme dať odpoveď sami, a za tieto odpovede musíme niesť aj zodpovednosť. To sa týka napríklad aj rozhodovania ženy o tom, či umelo preruší alebo nepreruší tehotenstvo, také sú otázky antikoncepcie, náboženskej slobody, sexuálneho života, toho, či sa rozhodnete mať alebo nemať deti, alebo v akej forme partnerstva chcete žiť.

Právo vám má umožniť byť človekom, akým chcete byť – má umožniť stávať sa sám sebou. Nemá výbery urobiť za vás. Na toto má byť citlivý každý poslanec a poslankyňa, ktorí sedia v parlamente, každý, kto aplikuje právo. Svet nemá vyzerať podľa predstáv kohokoľvek, svet má byť pestrý. V momente, keď svet vyzerá úplne podľa vašich predstáv a vašich súkromných hodnôt, znamená to, že žijete v totalite. Súkromne si môžete myslieť čokoľvek, ale nedáva vám to oprávnenie svoju súkromnú vieru pretláčať do zákona.

Vezmime si teda konkrétne zákon o interrupciách. V slovenskej spoločnosti sme nezaznamenali požiadavku väčšiny zmeniť platný zákon alebo prijať nový. Dokonca existuje prieskum Inštitútu pre verejné otázky, podľa ktorého až 55 percent opýtaných tvrdí, že súčasný zákon meniť netreba. Napriek tomu sa objavili viaceré snahy zmeniť ho podľa hodnôt a morálky konkrétnych poslancov a poslankýň. Čo robiť, ak chcú títo zákonodarcovia svoje vlastné hodnoty, vieru a morálku pretlačiť do všeobecne platného legislatívneho rámca a urobiť právo podľa seba? Ako máme na tento problém nazerať z hľadiska odlišnej morálky ostatných? Môže sa predsa stať, že mnohé ženy – občianky tohto štátu prídu o možnosť voľby. Ich sloboda žiť život, aký by chceli, môže byť teda obmedzená.

Ak je niekto zvolený do parlamentu,