Kartel COVID-19 či popravy chorých. Fámy a dezinformácie sa môžu šíriť rovnako rýchlo ako vírus

Lekári bez hraníc

Začiatkom apríla svet so znepokojením sledoval, ako počet potvrdených prípadov nového koronavírusu prvýkrát prekročil hranicu jedného milióna. Debaty o vývoji novej vakcíny vtedy rozvíril šéf oddelenia intenzívnej starostlivosti parížskej Cochinovej nemocnice Jean-Paul Mira. V televíznej debate vyhlásil: „Ak mám provokovať, nemala by sa táto štúdia vykonávať v Afrike, kde nemajú rúška, liečbu ani intenzívnu starostlivosť? Nejako tak, ako sa to robilo pri niektorých výskumoch AIDS. Na prostitútkach sa testuje, pretože sa vie, že sú (nákaze) vysoko vystavené a že sa nechránia.”

Výrok sa začal bleskovo šíriť po sociálnych sieťach a v Afrike vyvolal obrovskú vlnu znepokojenia. Afričania rozhorčene upozorňovali, že nie sú pokusnými králikmi. Rozhorčenie sa v niektorých prípadoch premenilo v nenávistné výkriky voči európskym vedcom a lekárom, ktorí v Afrike dlhodobo pôsobia. A nevyhlo sa ani Lekárom bez hraníc. Niektorí užívatelia sociálnych sietí volali v reakcii na Mirovo vyjadrenie k bojkotu očkovacích kampaní alebo dokonca útokom na zahraničných zdravotníkov.

Hoci sa Miro za svoj výrok následne ospravedlnil, správa o tom, ako Európania premýšľajú o Afrike, sa ešte nejaký čas šírila po sieťach ako požiar. A minimálne na čas sa premenila v reálnu komplikáciu pri vykonávaní mnohých očkovacích kampaní, ktoré humanitárne zdravotnícke organizácie v krajinách na juh od nás zaisťujú.

Medzery vo vedomostiach vypĺňajú povery a dezinformácie

Tento prípad konkrétne ilustruje zvláštny jav, ktorý sledujeme. Kým škody napáchané pandémiou sa merajú v počtoch nakazených a zomrelých, prípadne v sumách potrebných na sanáciu ekonomiky, skutočný „účet za pandémiu“ bude oveľa väčší. Nabúrava sa totiž dôvera.

Je prirodzené, že rýchlo sa šíriaca nebezpečná choroba vyvoláva znepokojenie. Z mnohých predchádzajúcich epidémií tiež vieme, že medzery v tom, čo ľudia o nebezpečenstve vedia, si vypĺňajú v lepšom prípade poverami a domnienkami. V horšom prípade situáciu využívajú tí, ktorí chcú na nešťastí zarobiť – a šíria dezinformácie s cieľom finančného prospechu alebo politických bodov.

Napríklad v Jemene sa už niekoľko týždňov šíria falošné správy o tom, že pacientov v nemocniciach popravujú, aby sa znížil počet nakazených. Ľudia sa teda boja do nemocníc chodiť. Táto dezinformácia ohrozuje aj priamo lekárov, ktorí sú vnímaní ako pôvodcovia nebezpečenstva.

V Kolumbii sa pre zmenu rozšírila fáma o existencii akéhosi „kartelu COVID-19“, ktorý „vyvinul“ túto chorobu, a lekárom vraj platia milióny pesos za každého mŕtveho pacienta. Konšpiračné teórie navyše priživil tamojší minister zdravotníctva s nepodloženým tvrdením, že nemocnice držia pacientov na jednotkách intenzívnej starostlivosti dlhšie, ako je nutné, aby si viac zarobili. Čo vyvoláva zmätok, strach a nedôveru, pričom aj tam niektorí ľudia radšej prestali do nemocníc chodiť a objavili sa tiež vyhrážky zdravotníkom.

Do Konžskej demokratickej republiky dorazil COVID-19 približne v čase, keď na severovýchode krajiny odznievala epidémia eboly. Rad Konžanov, najmä tých v ebolou postihnutých oblastiach, sa Lekárom bez hraníc zverila, že toto načasovanie sa im zdá podozrivé. Hlavou sa im preháňali myšlienky typu: „Korona je len ďalší spôsob vlády, ako nás zabiť, keď ebola nefungovala.“ Alebo: „Pre mimovládne organizácie a vládu je to len ďalší spôsob, ako si zarobiť peniaze.“

A rozšíril sa tam rad ďalších fám napríklad o tom, že koronavírus majú všetci belosi. Je to vlastne pochopiteľné, pretože boj s epidémiou eboly v oblasti sprevádzala nedôvera obyvateľov – na miesto zrazu začalo prúdiť veľa peňazí a zdrojov práve na boj s krvácajúcou horúčkou. Pritom ľudia v regióne trpia dlhodobo vplyvom ozbrojenému konfliktu, vysídleniu obyvateľov i výskytu osýpok a malárie. Mnoho obyvateľov preto vnímalo situáciu tak, že zatiaľ čo tieto problémy nikoho nezaujímali, ebola asi bude pre niekoho dobrý biznis. A sotva začala epidémia ustupovať, objavil sa nový typ koronavírusu…

To sú len niektoré (a možno trošku zjednodušené) konkrétne prípady dezinformácií o COVID-19. Fámy a dezinformácie sa však nevyhýbajú ani ďalším štátom a môžu sa šíriť rovnako rýchlo ako samotný vírus.

Dôsledkom je, že sa na jednej strane sťažuje boj s pandémiou ako takou – ľudia sú dezorientovaní v množstve informácií, nie je jednoduché prinášať im jasné odporúčania, čo robiť. Často sa boja chodiť do nemocníc (aby sa nenakazili), a to aj v prípade, že ich trápia vážne choroby. To pre nich môže mať vážne dôsledky.

Stigmatizácia sa nevyhla ani Česku

Na druhej strane má množstvo znepokojujúcich fám vplyv na konkrétnych nakazených. Tí okrem toho, že trpia chorobou samotnou, musí čeliť aj stigmatizácii, svojím okolím sú vnímaní ako pôvodcovia nebezpečenstva pokojne aj dlho po tom, ako sa vyliečili.

„Ľudia sa nám vyhrážali a hovorili, že zapália náš dom, ak naša rodina nepôjde do karantény. Bolo to hanebné, rodina bola veľmi vystrašená,“ zveril sa nedávno Lekárom bez hraníc rohinský utečenec Mohammad, ktorý žije v tábore Cox’s Bazar v Bangladéši. Pred časom sa nakazil novým typom koronavírusu a liečil sa v izolácii v nemocnici medzinárodnej zdravotníckej organizácie v Kutupalongu. Hoci pre bezpečie okolia stačí, keď sa blízki pacienta bezpečne izolujú v karanténe doma, komunita od Mohammadových blízkych požadovala, aby odišli na nejaké odlúčené miesto.

Ďalší pacienti s COVID-19 našim kolegom v Cox’s Bazar opisujú, ako ich rodiny posielajú proti ich vôli do stredísk určených na karanténu alebo čelia vyhrážkam vysťahovania z ich príbytkov.

Výsledok je rovnaký ako v prípade dezinformácií: ľudia sa boja navštíviť zdravotnícke zariadenie. A dôsledok môže byť, že si nedajú urobiť testy či nepodstúpia liečbu, a to nahráva šíreniu vírusu.

Rozsah problému je taký veľký, že nie je ťažké pripomenúť ani konkrétne príklady z českého prostredia. Možno si aj pamätáte napríklad marcové správy o tom, ako sa niektorí obyvatelia menších obcí snažili odhaliť nakazených, a to podľa tamojších úradov niekedy aj dosť nevyberavo, pričom chorí sa stali terčom slovných útokov. České úrady vtedy odmietli údaje o nakazených v jednotlivých obciach zverejniť práve s ohľadom na hrozbu stigmatizácie pacientov s COVID-19.

So stigmatizáciou treba bojovať rovnako ako s nesprávnymi informáciami či dezinformáciami. Nálepku nebezpečného zdroja nákazy pre široké okolie, zveličenú často do absurdných rozmerov, pritom nemajú len mnohí pacienti s COVID-19, ale poznajú ju veľmi dobre aj ľudia s HIV, tuberkulózou či so žltačkou typu C.

Preto sa Lekári bez hraníc neprestávajú o pacientov starať vo chvíli, keď sa z choroby vyliečia. Napríklad odovzdanie certifikátu vyliečeného pacienta a lúčenie s celým tímom ebolového centra môže vyzerať možno prehnane slávnostne, ale vysiela zásadný signál: tento človek sa vyliečil z eboly a už nie je nebezpečný. Okrem toho osvetové tímy počas epidémií vysvetľujú, ako k vyliečeným či chorým pristupovať a aké sú aktuálne poznatky o chorobe. Nezriedka organizujú osvetové kampane v rádiách alebo na internete (snažia sa o to aj v prípade COVID-19). V neposlednom rade tiež psychológovia a psychiatri pracujú s ľuďmi, ktorí prekonali traumatickú skúsenosť. Starajú sa o ľudí, ktorým ebola vzala celú rodinu, aj o ľudí, ktorým diagnóza HIV alebo tuberkulóza prevrátila život naruby.

Pandémia prináša množstvo bezprostredných výziev, ktoré je potrebné riešiť. Skúsenosti Lekárov bez hraníc z epidémií a výskytu vysoko infekčných chorôb za posledných päťdesiat rokov naznačujú, že starať sa o jednotlivcov a spoločnosť zasiahnutú pandémiou COVID-19 bude potrebné oveľa dlhšie, dlho potom, čo odznie bezprostredná hrozba. Popri ekonomike a zdraví totiž už teraz pandémia necháva hlboké šrámy na dôvere v spoločnosti. A napraviť narušenú dôveru trvá dlho.