Denník N

Čítanie krajiny

Foto - Ján Púček
Foto – Ján Púček

A prečo je to vlastne zaujímavé? Neviem. Prečo je zaujímavé čítať knihy?

Autor je spisovateľ

Toľko viem už od detstva, že medzi kostolíkom a kaplnkou chodieval vláčik. Samozrejme. Malokarpatská lesná úzkokoľajka spájajúca pálffyovské chemické fabriky na Majdáne a na Dobrej Vode. Toľko viem už od detstva, roky tadeto chodím a azda nikdy sa nestalo, aby som si na to nespomenul. No podnes je to pre mňa celkom neuveriteľná predstava. Že tam. V tom nenápadnom žliabku, čo križuje cestu. Že práve tade viedli koľaje, práve tade sa presúvali tony dreva na malých rachitických vláčikoch. Je to obrázok z celkom inej doby.

Spolu s vetvami konskej železnice, ktoré vybiehali takmer do každej doliny nad majdánskou chemičkou, mala táto sieť okolo sedemdesiat kilometrov.

V jedno júnové popoludnie preto vybehnem do lesa nad Prekážku. Chcem zistiť, čo tu zostalo, aké ďalšie stopy za sebou zanechala v krajine niekdajšia lesná trať. Keď schádzam od Handliarovskej skaly, cestu mi pretne nenápadná cestička. Vtedy už tuším. Najmä, ak si v hlave rozložím starú potrhanú vojenskú mapu, kde sú ešte zvyšky trate zaznačené. Odbočím teda k Cerovmu vrchu a všetko naokolo mi pritaká. Som na správnej stope. Plošinka bývalej železničky sa predo mnou vynára ako ťahy namaľované neviditeľným atramentom.

Napĺňa ma nepochopiteľná radosť. Radosť z dotyku s neočividnými vecami. Miestami kráčam po násypoch nad úrovňou terénu, hneď vzápätí sa trať zahryzne hlboko do svahu a ja sa prepadnem na dno malého kaňonu. Po chvíli cestička vykročí z lesa priamo na lúku s gaštanovou alejou ako z tmavého zákulisia na javisko.

(Na lúke však zrazu neviem, ako ďalej. Stopa sa stráca vo vysokej tráve, v margarétach, v dúške materinej. Z lesa by teraz mal vystúpiť pokojný starší pán voňajúci drevom a dymom a mal by zrejme fajčiť cigaretu bez filtra, zhúžvanú, akoby strávila dve šichty v zadnom vrecku nohavíc. Na nič by sa ma nemal spýtať, len by prstom zamazaným od oleja ukázal pred seba a už by mi to bolo jasné. Tadeto predsa. Potom by ma opatrne chytil za rameno a odtiahol od koľajníc práve včas, aby okolo nás mohol prejsť fučiaci vláčik naložený dubovou guľatinou.)

Takto kráčam v stopách neexistujúcich lesných tratí. A prečo je to vlastne zaujímavé? Neviem. Prečo je zaujímavé čítať knihy? – mohol by sa spýtať niekto iný. Je to vlastne len iný rozhovor. S krajinou. Ako s človekom. Tie plošinky, ktoré rozprávajú o bývalej železničke, to je ako zopár presných a múdrych viet od tých, čo tu boli pred nami. Zrazu ku mne celkom inak prehovárajú aj zábradlia na mostíkoch pozvárané zo starých šín vyrobených kdesi pri Miškolci (D I O S G Y Ö R  1 9 1 2), zrazu má všetko svoj hlas. Ťažko to opísať. Pripadám si asi ako Robert Hass, ktorý mal problém opísať strom:

„Genofond vyvrhol do vzduchu neduživý kmeň / a strom sa roztancoval. Nie. / Strom stúpol na hodnote. / Nie. Na vyjadrenie toho, čo strom urobil, / existujú v jazyku hranice.“

Je to len pocit. Nič na ohmatanie. Nič na speňaženie. Nič, čím by sa dalo chváliť. Nestojí to za to. A predsa to celkom stačí.

Komentáre

Teraz najčítanejšie