Denník N

Iba sa obracať do minulosti je ako minca s rubom, ale bez líca

Zuzana Mojžišová. Foto - Peter Procházka
Zuzana Mojžišová. Foto – Peter Procházka

Scenáristka a spisovateľka Zuzana Mojžišová je so svojím antiutopistickým románom Modus vivendi v desiatke nominovaných na cenu Anasoft litera.

Román ZUZANY MOJŽIŠOVEJ Modus vivendi (vydalo Artforum) je zasadený do antiutopistického prostredia budúcnosti. Katastrofa, ktorá zlikvidovala fungujúce ekonomické i spoločenské systémy, je vyrozprávaná cez príbehy troch hrdiniek, stareniek.

Fenomén pamäti vo vašej tvorbe nie je nový, nadväzuje na jej tematizovanie v predošlých dielach Genius lociZa rómskym ľudom. Čo vás viedlo k rozhodnutiu rozohrať to tentoraz prostredníctvom troch osemdesiatročných žien v antiutopistickom románe?

Pre mňa je písanie vždy aj istým druhom autoterapie. Vypísať sa z prežitých či očakávaných radostí, bolestí, starostí mi pomáha istejšie ustáť ubiehajúce dni, roky. Staroba mi klope na dvere, tak bolo načim pozrieť sa jej na zúbok, skúsiť si ju predstaviť.

Rekapitulujú, aby nemuseli kapitulovať, píše sa v úvode vašej knihy. Čitateľ to pochopiteľne vníma ako informáciu o nastávajúcej činnosti troch protagonistiek v roku 2048, ale aj ako určitý imperatív, ak nechcú kapitulovať. Alebo ste im dali aj iné šance okrem tohto modusu vivendi?

Dúfam, že som im dala aj iné šance – lebo iba sa obracať do minulosti je ako minca s rubom, ale bez líca. Azda sa dá z mojej knižky odčítať, v čom sa šance tých stareniek okrem rekapitulácie črtajú. V priateľstve a vzájomnej dôvere; napriek všetkému v pohľade uprenom aj do budúcnosti a v trpezlivom a v podstate nebojácnom očakávaní, čo ona prinesie; v tolerancii, ktorá im dovolí posunúť si horizonty predstaviteľného.

Je to však zároveň aj správa o vašom presvedčení o prospešnosti dôsledného rekapitulovania vo všeobecnosti, a ak to rozšírim, tak o nevyhnutnosti pamäti kolektívnej, pamäti národa?

S tou nevyhnutnosťou je to podľa mňa také ošemetné. Áno, na jednej strane akoby platilo, že pamäť jednotlivca, rodiny, rodu, národa, krajiny, pamäť kultúrna a spoločenská sú pre život nevyhnutné. Na druhej strane sme však deň čo deň svedkami pomerne masívnej absencie všetkých týchto pamätí, svedkami ich popierania, vymazávania, odmietania. Ak teda nemáme v repertoári niečo nevyhnutné, možno sa naše životy väčšmi než na životy podobajú na vraždenie času bez vedomia dôležitých súvislostí.

Ak sa vrátime ku knihe, nebolo by niekedy aj z hľadiska psychohygieny protagonistiek prospešné častejšie vytesňovanie nepríjemných zážitkov z pamäti?

Nemyslím si, že vytesňovanie nepríjemných zážitkov našim mysliam pomáha. Dokonca si myslím pravý opak. Tadiaľ cesta naozajstnej psychohygieny nevedie. Nielen k veselým, víťazným, lahodným zážitkom sa treba vracať, aj tie traumatizujúce, zahanbujúce, bolestné dotvárajú ľudskú celistvosť; kým ich nespracujeme a nenaučíme sa k nim zaujímať stanovisko, budeme okyptení prešľapovať na malom kúsku ako v klietke.

Osudy vašich hrdiniek sú podávané aj pomerne depresívnym spôsobom. Aká je vaša predstava šťastia a čo rozhoduje o tom, ako to šťastie „dávkujete“ svojim protagonistkám?

Šťastie je podľa mňa dvojnohý tvor – jednu tvorí otvorená, slobodná, zvedavá, zaplnená myseľ; druhú blízki ľudia, ktorí nám môžu dôverovať a ktorým na revanš dôverujeme. Tri starenky obe tieto „podmienky“ spĺňajú, nádejam sa. Premýšľajú, dokážu sa smiať, dôverujú, nechávajú sa prekvapovať, stretávajú nové… Som v rozpakoch. Podľa mňa som im nadelila šťastia dosť a dosť.

Hoci na pozadí príbehu troch starých žien je celospoločenská katastrofa, kľúčové je ich vyrovnávanie sa so starnutím. Písali ste knihu s vedomím, že po nej siahnu predovšetkým ženy, možno staršie ženy, alebo ste pri tvorbe mysleli aj na zvyšok čitateľskej komunity?

Pravdupovediac, nemyslím na čitateľov, keď píšem. A v kníhkupectve, keď si vyberám, čo budem čítať, nikdy sa nerozhodujem „gendrovo“. Tie tri starenky mohli byť pokojne aj troma starčekmi – a priveľa by sa na tej knihe nezmenilo, domnievam sa.

Malé dejiny troch starých žien sa však odvíjajú aj od veľkých dejín, ako bolo napríklad ono „skurvenie sveta“, to údajne nastalo zhruba v období, ktoré teraz žijeme. Ale ženy spomínajú aj na svoju mladosť, teda približne 70. a 80. roky minulého storočia, tá im pripadala prijateľnejšia?

Z istého uhla pohľadu sa im tá doba prijateľnejšia zdala – boli vtedy mladé, celý život pred sebou, možno boli nebodaj aj krásne. Ale je tam aj, napríklad, historka o pani knihovníčke, ktorú navštívia suroví eštebáci, a jedna z hrdiniek, ktorá je ako dieťa pri tom, si to po desaťročiach pamätá, a hoci vtedy nerozumela, teraz už chápe.

Egon Bondy a jeho román Invalidní sourozenci, kde dve hlavné postavy takisto blúdia apokalyptickou krajinou, hoci teda oveľa horšou, líči morálny úpadok ľudstva v budúcnosti a zánik opovrhovanej totalitnej spoločnosti. Nemali ste aj vy ambíciu takéhoto vizionárskeho románu alebo to sa už pohybujem na veľmi tenkom ľade?

Hej, asi na tenkom. Vlastne neviem. Len som písala príbeh, ako sa mi rojil v hlave.

Snažíte sa písať pravidelne alebo tvoríte pod vplyvom istých udalostí, ktoré majú v sebe už štruktúru príbehu?

Píšem pravidelne takmer každý deň, hoci nie každý ten deň ide o beletriu. Na počiatku býva krátky nápad, otázka, pocit. Pri Modus vivendi vyzeral takto: Ako by to so mnou mohlo vyzerať o tridsať rokov? A ešte som chcela vyznať lásku svojim deťom a priateľkám. Zatiaľ nedokážem – ale ani ma to neláka – vybudovať veľký románový dramatický oblúk, premýšľam aj píšem v malých historkách, zápletkách, príbehoch… tie sa pri písaní vrstvia jedna na druhú alebo ukladajú jedna vedľa druhej.

Pociťujete vplyv vášho pôsobenia v oblasti filmu, či už pedagogického, alebo publicistického, resp. vplyv „filmového“ videnia sveta na vaše beletristické písanie?

Neuvedomujem si to, ale zopár ľudí mi už povedalo, že to tam je cítiť. Možno to vzniká tak, že príbehy, ktoré opisujem v knižkách, sa mi pri písaní odvíjajú v takom tom karikaturistickom či komiksovom obláčiku nad hlavou, a keď sa to nedeje automaticky, musím si bublinku s akciou aj dialógom privodiť naschvál – a potom už iba opíšem, čo sa v nej deje.

Do užšej nominácie na cenu Anasoft litera ste sa po knihe Bon voyage dostali druhýkrát. Boli vaše pocity podobné ako pri premiére vstupu medzi elitu tohto ocenenia alebo už ste sa na to pozerali s istým nadhľadom – ako na potvrdenie vysoko nastavenej latky?

Radostná a prekvapená som bola vtedy aj teraz. Myslím, že som v zásade insitný či vlastne naivný človek, nadhľad nie je moja silná stránka, radšej sa ponáram.

Zuzana Mojžišová (1965)

je scenáristka a spisovateľka. Vyštudovala filmovú scenáristiku, v súčasnosti pôsobí ako pedagogička na VŠMU v Bratislave na Katedre umeleckej kritiky. Debutovala zbierkou poviedok Afrodithé v roku 1997, na debut až o trinásť rokov nadviazala prózou Bon voyage (2010), ktorá sa dostala do finálovej desiatky ceny Anasoft litera 2011. Jej novela Genius loci (2013) je historickou prózou konfrontujúcou pohľad dieťaťa na historické udalosti medzivojnového Československa, taktiež sa dotýka i päťdesiatych rokov. Autorka sa venuje i filmovej a literárnej recenznej činnosti, predovšetkým ako spolupracovníčka časopisu .týždeň, rovnako pôsobí i ako knižná redaktorka. Napísala aj knihy pre deti Dve-tri prasiatka (2006) a Rozprávky na sedem dní + Makarena (2012), odbornú publikáciu Premýšľanie o filmových Rómoch (2014) a sociálny cestopis Za rómskym ľudom.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Anasoft litera

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie