Denník N

Nikto nepovedal, že predmestie nemôže byť krajšie ako centrum

Peter Balko (1988) je absolventom scenáristiky na VŠMU. Napísal scenár k filmu Kandidát, je spoluautorom básnickej zbierky Metrofóbia a dramaturgom diskusnej relácie Večera s Havranom. Je iniciátorom kultúrneho života v Lučenci, kde organizuje napríklad literárny festival Medzihmla. Vlani mu vyšiel prozaický debut Vtedy v Lošonci. Via Lošonc. Foto - Dávid Koronczi
Peter Balko (1988) je absolventom scenáristiky na VŠMU. Napísal scenár k filmu Kandidát, je spoluautorom básnickej zbierky Metrofóbia a dramaturgom diskusnej relácie Večera s Havranom. Je iniciátorom kultúrneho života v Lučenci, kde organizuje napríklad literárny festival Medzihmla. Vlani mu vyšiel prozaický debut Vtedy v Lošonci. Via Lošonc. Foto – Dávid Koronczi

Vtedy v Lošonci nie je historická publikácia, je to labutia pieseň miesta, ktoré existuje už iba v spomienkach, hovorí Peter Balko.

Prebal vašej prvotiny vás označuje ako zapisovača do zošitov, „zošitkárom“ na popud starého otca je aj hlavný hrdina Leviathan alias Peter. Do akej miery možno knihu vnímať autobiograficky?

O prvotinu ide hlavne z prozaického hľadiska, keďže v roku 2012 sme spoločne s Luciou Potůčkovou a Marošom Hečkom napísali zbierku poézie Metrofóbia. V prípade knihy Vtedy v Lošonci ide do veľkej miery o autobiografické písanie, ktoré odráža prchavé spomienky nielen mňa, ale aj mojich rodičov, starkovcov i môjho rodného mesta Lučenca, ktorého historický a maďarský názov znie Lošonc. Vkladám útržky z vlastného života do všetkého, čo napíšem. Inak to neviem. Páči sa mi veta „Žiť sa dá iba autobiograficky“, ktorá sa dá v mojom prípade aplikovať aj na písanie. Momenty, ktoré uviazli v pamäti, desivé legendy o južnej zemi, rodinný fotoalbum, bizarný sprievodca mestom i čisté surreálne výmysly, ktoré som si pri svojej záľube v magickom realizme nemohol odpustiť. Pre niekoho je to rušivá štylizácia, pre mňa je to hra, ktorá ma baví.

Hlavných, detských hrdinov označujete prezývkami, zatiaľ čo Kápia pôsobí detsky, neškodne, očakávane, tak Leviathan aluduje na biblický podtext a prítomnosť zla, popisované z perspektívy dieťaťa. Na čo odkazuje zvolená prezývka?

Je veľkou iróniou, že je to presne naopak. Leviathan, ktorý sčasti predstavuje moje detské alterego, je poslušný tučnučký chlapec z dobrej rodiny, ktorý vždy dodržiaval pravidlá. A Kápia, jeho najlepší priateľ na svete, pochádza z iných sociálnych pomerov, má násilnícke až sociopatické sklony, mučí zvieratá, bije dievčatá a slabším spolužiakom omočieva vetrovky. Leviathan hľadá škáru vo svojej zlatej klietke, kúsok vlastného chaosu, a Kápia, naopak, pokoj a istotu. Zdalo sa mi krásne a zároveň prirodzené, že obaja našli to, čo hľadali, vo svojom priateľstve, v pokrvnom pute na život a na smrť. Moje alterego sa malo pôvodne volať Jean-Claude Van Damme, ale potom som zistil, že podobná prezývka už existuje…

Vidieť zlo jasnejšie z predpubertálnej perspektívy archetypálneho chlapčenstva – už nie dieťa, ešte nie muž? Kontrastuje potenciálna hrejivosť ich pohľadu s odcudzenosťou dnešného sveta?

Balko-VtedyvLosonci-obalkaDieťa, v tomto prípade osemročný chlapec, je pre mňa nepopísaný papier. Je v ňom všetko, čo do neho vloží okolie – rodičia, blízki, spolužiaci, susedia či divná tetka s trvalou, ktorá predáva koberce. Znie to alibisticky, ale ani papier nemôže za to, že naň niekto napíše najhoršiu poviedku na svete alebo Mein Kampf. Keď Kápia zabije slimáka a sleduje jeho vnútornosti, ktoré sa roztekajú po asfalte, nepovažuje to za zlé alebo dobré, nedáva svoj čin do kontextu, neanalyzuje. Je to prejav jeho existencie – kričí do sveta, že žije. Ale nikto nepočul. Až do chvíle, kým stretol Leviathana. Na druhej strane téma dospievania a hrany, na ktorej sa chlapec láme na muža, mi je veľmi blízka a umožnila mi polemiku o vine, nevine, nevinnosti či hriechu. Pristarý na chlapca, primladý na muža – mám pocit, že nejde o otázku veku, ale o životný pocit, z ktorého sa nedá vyrásť.

Lučenec (Lošonc) vykresľujete s autorskou licenciou ako pulzujúce, fantazijné mest(ečk)o plné krutosti, pitoreskných postáv a spleti historiek. Ako prebiehal zber materiálu?

Prišiel som domov, do Lučenca, do domu, kde sa narodila moja mama a kde žijú starkovci, kde pobehujú mačky a kde rastie hruška s hojdačkou, na ktorej som kedysi presedel celé hodiny. Starká navarila kapustové rezance, starký nalial pálenku a potom začali rozprávať. O sebe, o živote, o starom Lošonci, o Felvidéku, o vojne, o láske, o všetkom. Ja som iba počúval. Nič viac. Až neskôr prišli prvé poznámky, koncept, štruktúra, historické súvislosti, rešerše. Ale na začiatku bola prirodzená túžba pochopiť a poznať príbehy tých, ktorých mám rád.

V čom sa odlišuje príprava debutu od prípravy scenára? Cítili ste sa slobodnejšie?

Scenár je po literárnej stránke veľmi konkrétny a doslovný, nepripúšťa slovné hračky či rozvetvené vety, ktoré niekto nazýva vatou. Napriek tomu som si vždy dával pozor na to, aby mali moje scenáre aj literárnu kvalitu, aby to nebol iba „návod pre režiséra“, ale plnohodnotné literárne dielo. Film je tímový šport a scenárista je súčasťou komplikovanej skladačky, v ktorej musia ladiť všetky súčiastky, inak to škrípe. V tomto zmysle je písanie beletrie voľnejšie a osamelejšie. Ak je film americký futbal, tak beletria je lukostreľba.

Odvolávali ste sa pri výstavbe paralelnej minulosti mesta na konkrétne historické pramene?

Lučenec je pozoruhodné a tajomné miesto. Kedysi významná dopravná križovatka, útočisko významných šľachtických rodov i dejinných turbulencií, ktoré ho velebili i znásilňovali. Dnes tridsaťtisícové mesto na južnom Slovensku s vysokou nezamestnanosťou, zatvorenými fabrikami obrastajúcimi trávou, nejasnou víziou do budúcnosti, nefunkčnou infraštruktúrou či nekoncepčnou architektúrou, v ktorej sa vedľa seba tlačia cintorín, herňa, hypermarket, hotel Pelikán a chátrajúca synagóga, ktorá patrí medzi najväčšie svojho druhu v strednej Európe. Napriek tomu sa mestu nedá uprieť životná sila, entuziazmus a zvláštna hrdosť, vďaka ktorej vzniká v súčasnosti množstvo pekných vecí, prevažne z iniciatívy mladej umeleckej komunity, ktorá sa venuje dizajnu, hudbe či práci s verejným priestorom. Samozrejme, ide o perifériu, ktorú môj otec so zveličením nazýva zemou nikoho, ale nikto nikdy nepovedal, že predmestie nemôže byť krajšie a zaujímavejšie ako centrum. To je hlavný dôvod, prečo si Lošonc vyslovene pýtal, aby sa stal dejiskom môjho príbehu. Neopieral som sa o historické pramene, opieral som sa o životný pocit a rozprávanie svojich blízkych. Vtedy v Lošonci nie je historická publikácia, je to labutia pieseň miesta, ktoré existuje už iba v spomienkach.

Zaujímavý je obrazový spôsob vyrovnávania sa s historickými krivdami, ktorý by mohol pôsobiť ako snaha o korektnosť či vyhýbanie sa kontroverzii. Aký je váš postoj k ich (nielen literárnemu) zobrazovaniu?

Nemám pocit, že by som sa pri písaní príbehu vedome vyhýbal kontroverzným témam. V kapitole s názvom Neha vystupuje do popredia sexualita v podobe neuchopiteľného pudu, ktorému osemroční chlapci nedokážu čeliť, a plne sa mu podriadia. V kapitole Stalinove sviečky, sčasti inšpirovanej spomienkami mojej starkej, opisuje malé dievčatko vojnové besy, obesených zbehov, vlaky smrti, opitých maďarských veliteľov i vystrašených nemeckých vojakov, ktorí nemali ani osemnásť a ktorí ju vzali do kina na jej prvý film v živote. V kapitole Favágó, sčasti inšpirovanej spomienkami starkého, sleduje malý chlapec dedinčanov, ktorí počas hladomoru zabijú a zjedia surovú kozu Františku, ktorú chovali jeho rodičia. Nesledoval som kontroverzné témy, ale pestrofarebnosť života, v ktorom sa miešajú zázraky, tragédie, pachy, smútky i drobné radosti.

Vo vašej tvorbe sa vám v ostatnom čase podarilo dosiahnuť dva zlomové momenty – okrem vydania debutu ste autorom scenára k filmu Kandidát. Aké máte ďalšie plány (scenáristické, prozaické, iné…)?

Kniha Vtedy v Lošonci sa dočkala druhej dotlače a momentálne slúži ako nespoľahlivý sprievodca južnými chotármi. To je niečo, čo som vôbec nečakal a za čo sa chcem z celého srdca poďakovať vydavateľovi Kalimu Bagalovi a všetkým, ktorí na knihe spolupracovali. Nedávno som sa vrátil z krásneho festivalu dizajnu a súčasného umenia ArtPlacc v mestečku Tiahany pri Balatone. Spoločne s Dávidom Koronczim, mojím blízkym priateľom, skvelým fotografom a ilustrátorom Vtedy v Lošonci, sme predstavili knihu maďarskému publiku. Bolo to krásne a inšpiratívne, aj keď viem po maďarsky iba nadávať. Aj napriek tomu verím, že sa nám podarí nájsť ochotného a odvážneho prekladateľa a prvým jazykom, do ktorého bude príbeh z Lošonca preložený, bude práve maďarčina. Čo sa týka filmu, v zime príde do kín celovečerný poviedkový film Strach, pozostávajúci z piatich poviedok od piatich režisérov, žánrovo oscilujúcich od klasicky uchopeného hororu cez jemnú paródiu až po sci-fi triler. Ako scenárista som spolupracoval na dvoch z nich – OpusDei v réžii Vila Csina a Die Game v réžii Jonáša Karáska. Momentálne sa podieľam na výrobe dvoch celovečerných hraných filmov – krimitriler z prostredia slovensko-ukrajinskej hranice s pracovným názvom SchengenStory v réžii Petra Bebjaka a česko-slovenská čierna komédia v réžii Jakuba Machalu s názvom Príjemnú sústrasť, ktorá rozpráva príbeh o skrachovanom pohrebníctve, ktoré sa v snahe o záchranu prihlási do súťaže v kopaní hrobov, ktorá, mimochodom, na Slovensku skutočne existuje. Zároveň pôsobím ako dramaturg diskusnej relácie Večera s Havranom a od septembra ako doktorand scenáristiky a dramaturgie na VŠMU. Mojou srdcovkou je však literárny festival Medzihmla, ktorý organizujeme s priateľmi už sedem rokov v Lučenci, a pripravujeme sa na prvý letný ročník, ktorý by sa mal konať koncom augusta. Verím, že aj napriek organizačným komplikáciám a nedostatku financií sa nám podarí uspieť a naďalej prinášať do zeme nikoho kvalitnú literatúru, dizajn, hudbu, výtvarné umenie či obyčajnú a takú potrebnú medziľudskú kultúru. A na záver, plánujem byť spokojný a vyrovnaný, s Veronikou, tučnou mačkou Lunou a priateľmi, ktorých mám rád, kdesi v Lošonci, Bratislave alebo na Islande.

Vtedy v Lošonci (úryvok)

Na telesnej som bol opäť na smiech. Mali sme šplh. Telocvikár sa tak rozčúlil, že ma nechal po hodine visieť na kruhoch celých desať minút a zakaždým, keď poklusom vychádzal z telocvične, sa pri dverách melodramaticky otočil a cez tvár červenšiu než riť trpaslíka precedil posolstvo o tom, že raz budú všetci tučkovia sveta visieť na kruhoch a on do nich bude pichať kopijou s octovým hrotom až dovtedy, kým z nich nevytečie všetko sadlové svinstvo. Svoje mučidlo s hrdosťou nazýval kruhmi odtučnenia.

Bol to kretén, aj tak o ňom celá škola vedela, že podvádzal svoju manželku s ovcou.

Keď som sa ubolene vracal z mučiarne do šatní, podliezol ku mne popod dvere dievčenských toaliet tlmený vzlyk. V rohu útlej miestnosti čupela Alica. Plakala. Viečka mala opuchnuté a mokré vlasy pripomínali mušľu, ktorá nedošla príliš ďaleko. Chcel som niečo povedať, ale napadol mi iba nevhodný vtip o dvoch teplých hrochoch, tak som radšej mlčal. Podal som jej papierovú vreckovku. Prijala ju a utrela si tvár. Bola rozmazaná a špinavá, pekne voňala. Vtom zazvonilo na hodinu. Spozorovala moje rozpaky a roztrasene pošepla, či skutočne poznám naspamäť celý kalendár. Prekvapene som prikývol. Tak kedy, opýtala sa a nové slzy si utrela do vlasov. Šiesteho septembra, povedal som nesmelo a spoza dverí sa ozval dupot cvičiek smerujúcich do mučiarne. Mystika a všetko ostatné bolo preč, realita o sebe dávala vedieť prostredníctvom gumy a píšťalky pekelného telocvikára. Bolo mi jasné, že Alicu už nikdy neuvidím.

V tom momente som pocítil na zápästí horúci dotyk. Alica sa prstami obmotala okolo mojej pokožky a priadla ako motýľ. Stála vedľa mňa a pohyb, ktorý vyvinula svojím voňavým telom, preniesol jej pery k môjmu uchu. Po krátkom tichu, ktorého pulz som pocítil aj v rozkroku, otvorila ústa, rozdelila červeň svojich pier a zasadila do mojej hlavy slová o tom, aby som sa nebál. Ustúpila o krok ďalej a o stovky kilometrov bližšie k mojej dennej polúcii. Poalícii. Vyhrnula si sukňu, roztiahla stehná a ukázala mi všetky svoje tajomstvá.

Ani toto nie je poviedka, zakričal Kápia a hodil môj zošit na zem. Myslíš, že neviem, čo majú ženské medzi nohami?!

 

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie