Denník N

Rozbehol farmárske trhy v Plzni: Trvám na tom, aby predávali samotní farmári, nie brigádnici

Tomáš Popp. Foto - archív T. P.
Tomáš Popp. Foto – archív T. P.

Ak si kupujete pečivo, podá vám ho pekár, ktorý ho upiekol, ak zeleninu, tak roľník, ktorý ju zasadil aj pozbieral, ak klobásu, tak vám ju osobne zabalí ten, čo ju vyrobil, tvrdí Tomáš Popp.

Pred desiatimi rokmi ste mi v rozhovore tvrdili, že kto si kupuje živočíšne produkty, má ruky od krvi, a kto konzumuje mlieko a vajcia, podporuje týranie zvierat. V tom čase ste boli vegán a šéf českej Slobody zvierat. Dnes nie ste ani jedno. Čo sa stalo?

Je to prirodzený vývoj. Vegánom som bol štrnásť rokov. Za tým, čo som vtedy hovoril, si stojím. Ak nakupujete spomínané potraviny v supermarketoch, teda z veľkochovov, podporujete aj týranie zvierat.

Čo sa však zmenilo? Postupne som sa dostal do prostredia domácich farmárov. Začali sme organizovať trhy, konkrétne biodožinky v Plzni, a ukázalo sa, že ľudia o ne majú obrovský záujem. Jednoducho chcú potraviny s pridanou hodnotou, príbehom a kvalitou priamo od sedliakov.

Pochopil som, že to je cesta, a začal som organizovať pravidelné farmárske trhy. Ako som tam zaraďoval nové produkty, neostávalo mi iné, než ich ochutnať. Nechcem, aby sa tam predávalo niečo, čo mi nechutí. A už mi to ostalo.

Nedajú sa farmárske klobásy predávať bez toho, aby ste ich ochutnali?

Ani nie, lebo okrem farmárskych trhov sme spolu s kolegyňou Lenkou Havránkovou otvorili v Plzni aj tri vlastné farmárske obchody. Ďalší obchod mám v Klatovoch. Nemôžem tam ponúkať niečo, o čoho kvalite a chuti nie som osobne presvedčený.

Čo ľudia nakupujú na trhoch a vo farmárskych obchodoch najviac? Zeleninu, ovocie, mliečne výrobky a mäso. Bez mäsa by to teda nemalo zmysel. Je obrovský rozdiel kúpiť si kura z veľkochovu a kura od farmára, ktoré žije vonku, má priestor na pohyb, rastie dlhší čas a jeho rast nie je umelo urýchľovaný. Lepšie životné podmienky pre zviera znamenajú aj chutnejší a zdravší produkt.

Aby toho nebolo málo, stal som sa aj manažérom Národného tímu kuchárov a cukrárov, čo je vlastne reprezentácia, ktorá chodí na rôzne súťaže po svete vrátane olympiád. Ako vegán by som kuchára robiť nemohol, bol by som priveľmi obmedzený v surovinách.

Nesmiali sa vám kamaráti za ten názorový premet?

Jasné, že smiali. A nielen to, dodnes schytávam aj množstvo „hejtu“. Nedávno som sa stretol s kamarátom, ku ktorému sa chodia tetovať vegáni, a ten mi hovoril, ako ma ešte aj po rokoch označujú za zradcu, že som ako ochranca zvierat zlyhal, lebo mäso nielen konzumujem, ale aj predávam. Mladšie generácie však sú vždy radikálnejšie, takže ma to neprekvapuje, sám som nebol iný.

Farmárske trhy v Plzni. Foto – archív T. P.

S farmárskymi trhmi v Plzni ste začínali v roku 2008. Od roku 2010 sa už konajú pravidelne každú sobotu od marca do Vianoc, pričom na nich máte 50 až 55 stabilných predajcov.

Nechceli sme iba ponúkať tovar, chceli sme zároveň aj vzdelávať spoločnosť, aby vedela, čo nakupovať a ako rozoznať kvalitné potraviny. Zároveň sme chceli podporovať miestnu ekonomiku. Napísali sme preto projekt, nadácia mesta Plzeň nám dala grant, nakúpili sme stánky a vytýčili päť termínov na trhy ročne. Zároveň s nimi vždy bežali aj prednášky o pesticídoch, veľkochovoch a podobne.

Už prvé trhy však vyzerali ako masaker, taký bol o ne záujem. Mali sme tam možno 15 stánkov a v priebehu hodiny a pol bolo všetko vypredané. Došlo nám, že od roku 2010 to musíme rozšíriť. S tým, že trhmi si vlastne privyrobí aj samotné občianske združenie, aby nebolo závislé od verejných peňazí.

Podarilo sa, trhy sú dlhodobo úspešné a peniaze generujú aj občianskemu združeniu.

Mesiac pred nami sa rozbehli aj farmárske trhy v Prahe, čím sme vlastne „schytali“ ich boom. Samozrejme, sedliaci najskôr nechceli jazdiť do Plzne, preferovali hlavné mesto, lebo si mysleli, že tam zarobia viac.

Vysvetľoval som im, nech nebláznia, že to isté zarobia aj doma. O pár mesiacov sa to potvrdilo, v Prahe to už bolo preexponované, začala sa vytrácať kvalita, a tak aj farmári pochopili, že je čas skúsiť to v Plzni.

Čím ste ľudí, ktorí nikdy nepodnikali a nikdy nič nepredávali, presvedčili, aby to skúsili? Jedna vec je mať v záhrade prebytky a vyrábať si domáce lečo, kečup, džemy alebo chovať doma kravy, kozy či ovce na mlieko, robiť si maslo, syry či tvaroh, druhá vec vybaviť si povolenia na hygiene a predávať to na trhu.

Oni tomu na začiatku neverili. Nik to od nich nechcel, nežiadal a im samotným ani nenapadlo, že tu je po niečom takom dopyt. Príkladom je český cesnak. Nik ho nepestoval, lebo nebol odbyt. Len čo začali farmárske trhy, ľudia u nás iný cesnak ani nekupovali.

Výhodou je, že sedliaci sú pomerne adaptabilní, a keď pochopili, že to, čo majú doma, vlastne môže byť zdrojom ich príjmov, okamžite sa prispôsobili. V priebehu dvoch rokov sa farmársky biznis v okolí Plzne prudko rozrástol.

Ako to funguje v praxi? Farmár sa ozve, že by chcel každú sobotu predávať na vašich trhoch, a vy od neho beriete nejaký poplatok?

Každý farmár, ktorý príde v sobotu predávať, zaplatí poplatok za svoje miesto, respektíve stánok. Bez elektriny je to 800 českých korún, s ňou 1000, čiže približne 30 až 38 eur. To je náš príjem. Je to zanedbateľná suma. Tržby predajcov za jednu sobotu sú totiž bežne od 20- do 80-tisíc českých korún, čo je 760 až 3060 eur.

Na jedného predajcu?

Samozrejme. Všimol som si totiž jeden rozdiel medzi trhmi v Prahe a u nás v Plzni. V Prahe človek príde a občas si niečo vyberie, skôr sa rozhliada, ako nakupuje. V Plzni človek bežne príde s dvomi taškami na kolieskach či veľkými košíkmi a neodíde, kým ich nemá plné. Naraz si nakúpi všetko, čo potrebuje.

Nik sa tam nejde len porozhliadať či dať si kávu, ľudia cielene prichádzajú nakúpiť. V Plzni sa nákup na trhoch stal normálnou súčasťou života s tým, že ľudia žiadajú kvalitné potraviny, z ktorých potom varia celý týždeň.

Všetci predajcovia na trhu sú lokálni?

Takých je asi 80 percent, ale chodia k nám aj predajcovia z iných krajov, napríklad z Moravy. Trval som však na tom, že na trhu musí predávať samotný farmár a nie brigádnici, ktorých ani nepozná.

Náš koncept je o tom, že ak si kupujete pečivo, tak vám ho podá pekár, ktorý ho upiekol, ak zeleninu, tak roľník, ktorý ju zasadil aj pozbieral. Ak si u nás kúpite klobásu od Arnošta Dvořáka, tak máte istotu, že ju on osobne vyrobil, a aj vám ju osobne zabalí a predá. Nepošle tam predávať niekoho, kto nevie, čo v tej klobáse je.

Týmto prístupom sme vlastne eliminovali kadejakých priekupníkov. A presne toto spotrebitelia chcú – túžia rozprávať sa priamo s pestovateľom či výrobcom a povedať mu, čo im chutí, čo nie, čo by zlepšili, čo by si želali. Chcú počuť osobný príbeh, ktorý je za tým.

Ak takto predajca príde na 40 trhov ročne do Plzne a skombinuje to s dodávaním tovaru do mojich farmárskych obchodov, prípadne do obchodov, ktoré vlastnia iní ľudia, dokáže z toho slušne vyžiť.

Navyše väčšina farmárov pochopila, že si má predajňu postaviť aj priamo na svojom hospodárstve, a tak sa bežne stáva, že ľudia za nimi cez týždeň jazdia aj tam. Sila tých produktov okrem kvality teda spočíva v tom, že nie sú anonymné.

Čo sa vlastne stalo, že po boome hypermarketov a supermarketov, v ktorých je možné v zásade nakúpiť rovnaké tovary lacnejšie, ľudia tak masovo chodia na farmárske trhy, kde sa predávajú lokálne potraviny?

Súvisí to s nastavením spoločnosti ako celku. Každá spoločnosť sa raz dostane do bodu, že sa nabaží materiálnych vecí. Doslova sa prežerie, lebo nakupuje aj nezmysly, ktoré nepotrebuje, a to len preto, že sú lacné. Ide to ruka v ruke aj s povedomím – každý už dnes vie, že ak je šunka mimoriadne lacná, veľa mäsa v nej nemôže byť.

Ľudia dnes chcú zdravšie veci, ktoré neprecestovali kontinenty a nedozrievali v kamiónoch či lodných kontajneroch. Začínajú sa o seba viac starať a pochopili, že zdravšie a kvalitnejšie potraviny sú síce drahšie, ale potrebujú ich kupovať menej, čo v konečnom výsledku vyjde približne rovnako, ako keby naďalej nakupovali nezmysly v supermarketoch.

Navyše je tam pridaná hodnota, že na trhu vlastne kupujete luxusný tovar od človeka s príbehom, kým v hypermarkete nájdete lacné tuctové veci, ktoré sú všade. Prirovnám to k hudbe – ak dnes chcete veľa hudby za malé peniaze, idete na Spotify, ak však chcete kvalitné alebo raritné cédečko s autogramom od tvorcu, kúpite si ho, hoci je drahšie.

V Bratislave máme potraviny s názvom Yeme, kde ponúkajú lokálne a poctivé potraviny. Problém je, že keď tam vojdem, ešte sa len nadýchnem a už mám pocit, že som minul sto eur. Keď som tam raz vzal suseda z dediny pri Veľkom Krtíši, pýtal sa ma, či je to obchod pre milionárov. Ako ste v Plzni presvedčili ľudí, že nakupovať drahšie má zmysel?

Väčšinu

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie