Párový terapeut Pavel Rataj: Väčšina párov sa dnes rozvádza úplne zbytočne

Keď som si pred začiatkom rozhovoru zapínala diktafón, vy ste zapli automatické nahrávanie na Skype a s úsmevom ste povedali, že naše dve verzie rozhovoru zrejme budú dosť podobné, čo sa pri partnerských vzťahoch spravidla nedeje. Často sa vám stáva, že keď vám dvaja partneri rozprávajú o svojom spoločnom živote, je to celkom odlišný príbeh?

A vám sa to nestáva? Myslím si, že je to vždy náš subjektívny pohľad. Samozrejme, objektívna pravda, v ktorej sme vzdelávaní, je veľmi lákavá a často aj tú svoju pravdu zvykneme považovať za objektívnu, ale v partnerských vzťahoch je to naozaj dosť komplikované.

Keď sa páru darí, napríklad keď sú ľudia do seba zamilovaní, vtedy sa môžu vo svojom pohľade zhodovať, no ja sa s takými ľuďmi veľmi nestretávam.

Predpokladám, že zamilovaní ľudia by sa možno zhodli na tom pohľade, ale skôr si myslím, že sa o tom ani veľmi nerozprávajú, pretože to nepotrebujú. Keby sa o tom rozprávali, možno by zistili, že to nevidia úplne zhodne. (smiech)

Ja sa však špecializujem na partnerské krízy, kde je pravdepodobnosť, že tú istú situáciu, tú istú hádku a ten istý rozhovor zažívame, pamätáme si a interpretujeme rozdielne, celkom zákonite vyššia.

Spomenuli ste, že pri zamilovanosti to môžeme vidieť s partnerom podobne. A čo potom, keď sa zamilovanosť vytratí? Pretože celý život zrejme nevydrží.

Ani neviem, či by mala vydržať…

Prečo nie?

Zamilovanosť je zaujímavý produkt prírody a našej evolúcie, no podľa mňa zamilovanosť nie je dôležitá pre život. Zamilovanosť znamená, že žijem s niekým a som naňho až neuveriteľne napojený, no na druhej strane nemôžem byť ja. Zamilovanosť navyše neumožňuje poznať ani ja toho druhého. Môžem ho síce poznávať, môžem sa pýtať, ale vo výsledku aj tak to negatívne niekam odkloním a mám rád len to pekné.

V skutočnosti sme často zamilovaní do samých seba. Jedným z produktov zamilovanosti je, že svoje ja projektujem do niekoho, kto mi je niečím sympatický, niečím podobný, niečím odlišný, niečím príťažlivý. Naprojektujem doňho svoj ideálny obraz, ako by ten partner mal vyzerať, a hoci to voláme zamilovanosťou, v skutočnosti v ňom milujeme tú svoju predstavu.

Myslím si, že je fajn, keď si vo vzťahu prejdeme aj zamilovanosťou – ukázalo sa, že v 21. storočí to veľa ľudí potrebuje, pomáha to zvýšiť súdržnosť a prepojenosť. No okrem zamilovanosti sú ďalšie psychologické fenomény, ktoré sú pre vzťah oveľa dôležitejšie. Partnerský vzťah sa začína až vtedy, keď začneme žiť s človekom z mäsa a kostí. Vtedy sa začína omnoho dobrodružnejšia cesta než zamilovanosť, ktorá je skôr tá lenivá fáza pod slnečníkom.

Takže je dobré, že zamilovanosť netrvá večne a že potom môžeme vidieť človeka aj s jeho chybami, a pritom ho stále mať radi?

To by bol príliš veľký skok. V skutočnosti nám to trvá niekoľko rokov a niekomu sa to ani nepodarí, takže si nájde niekoho iného, pretože verí, že s ním mu to vyjde.

Prechod od konca zamilovanosti k tomu, že dokážeme svojho partnera prijímať v jeho jedinečnosti a ešte ho aj mať radi, závisí od mnohých ďalších faktorov a cesta k tomu je často oveľa dlhšia, než by sme si priali, chceli a potrebovali.

Čo je potom v rámci tohto procesu láska?

Myslím si, že neexistuje žiadna definícia lásky, skôr si ju každý z nás definuje sám. Veľmi často vôbec nevieme, čo je to láska. Veľa ľudí si to pletie práve so zamilovanosťou, aj veta „milujem ťa“ sa najčastejšie používa v zamilovanosti. A pritom zamilovanosť má veľmi málo spoločného s kvalitami, ktoré ponúka láska. Tá je oveľa hlbšia, oveľa jedinečnejšia, pulzujúca, je tam viac priblížení aj oddialení, viac zranení, viac samoty, viac blízkosti, viac kreativity, viac lenivosti – skrátka veľmi široká paleta. Kým zamilovanosť je skôr ako taká euforická jazda na amfetamíne. Prázdninový úlet, ktorý nás baví, a my si to potom preto pletieme.

Niektoré nové teórie hovoria, že zaľúbenosť sa podobá na prvotné zážitky symbiózy, preto sa prvá fáza vzťahu nazýva symbiotická – produkuje pocit bezpečia, splynutia, rozpustenia. No s tým sa jednoducho nedá žiť dlhodobo. Aj keď existujú výskumy dlhodobo zamilovaných ľudí, ktoré ukazujú, že keď sa stretnú dvaja ľudia so správnym príbehom a s nádychom psychotického bludu, potom môžu byť zamilovaní aj 20 rokov. Môžu si spoločne niečo také vysnívať, lenže nežijú skutočný život.

Nie je to dobré, keď ľudia dokážu spolu prežiť 20 rokov, aj keď vďaka bludu?

Pozrite sa, čo je dnes dobré? Myslím si, že dnes môžeme s určitosťou povedať, že nevieme, čo je dobré a čo zlé. A že to ani nie je dôležité.

Dôležité je, ako každý rozumieme svojmu vzťahu, ako s ním vieme pracovať, ako rozumieme sami sebe, pretože my sme tou základnou stavebnou jednotkou. Je dôležité, či rozumiem, čo sa mi deje, či viem, kto som a prečo cítim to, čo cítim. Je dôležité, či poznám svoje potreby, svoje prejavy nahnevanosti, či viem zaobchádzať so svojimi emóciami navonok, alebo ich len prehĺtam do svojho vnútra. Je tam také obrovské množstvo vecí, ktoré o sebe potrebujem vedieť, že uvažovať nad tým, čo je dobré a čo zlé mi pripadá úplne vzdialené. Ja to vlastne ani neviem. Stretávam sa s tisíckami párov, takže som už dávno opustil tieto slovné hračky o správnosti a nesprávnosti. Nefunguje to.

Prečo sa dnes pozeráme s obdivom na páry, ktoré spolu žijú 15-20 rokov? Keď niekomu poviem, že som vydatá 20 rokov, pýta sa, ako sa to vôbec dá. A pritom poznám viac párov, ktoré sú spolu desaťročia. Prečo ich potom dnes v spoločnosti prezentujeme ako vymierajúce dinosaury?

Dnes je ťažké nenechať sa strhnúť predstavou, že sme naozaj tie dinosaury. Krivka rozvodovosti za posledných 40 rokov výrazne stúpla, v Česku sa polovica manželstiev končí rozvodom, v podstate je to už stabilný trend. Samozrejme, veľa ľudí dnes žije aj v mimomanželskom zväzku, kde tiež hľadajú kvalitnú vzťahovosť, kvalitné partnerstvo.

Myslím si, že tých dinosaurov je tu stále dosť, no otázkou je, akú kvalitu má ich vzťah. Niektorí spolu zostávajú zo strachu, iní zo zvyku, ďalší zo zvláštnej nevedomej vzťahovo prepojene symetrie. To znamená, že mnohí síce žijú spolu, no nie sú vo vzťahu spokojní. Aj slovenské výskumy ukazujú, že ženy žijúce v manželstve majú o 20 percent vyšší výskyt klinických depresií. Uznajte, že keď dnes niekto hovorí, aby sme žili v manželstve, lebo to je záruka spokojnosti, každý z nás vie, že je to hlúposť.

Napriek tomu si myslím, že dlhodobosť vo vzťahu je stále atraktívna. Ten archetyp a tá túžba v nás zostáva. Mám kamaráta, ktorý oddáva páry a poznám aj kňaza, ktorý sobáši, a obaja mi hovoria, že tí, ktorí dnes vstupujú do manželstva, veria, že to zvládnu. Aj my ako psychológovia a pároví terapeuti vieme, že manželstvo má stále veľkú hodnotu pre mladých ľudí, ale zároveň si nesú v sebe úzkosť, že to nemusí dobre dopadnúť.

Pretože majú pred sebou príklad svojich rodičov, kamarátov a známych, ktorým to tiež nevyšlo?

Presne tak. Keď sa povie „manželstvo“, mladí ľudia za tým vidia svojich rodičov, ktorí sú buď rozvedení, alebo unavene žijú vedľa seba. Chýba im podpora a oceňovanie dlhodobosti vo vzťahu. Je tu tiež väčšia promiskuita, ľudia majú viac možností, nie sú normy, prípravy na manželstvo sa už dejú len v cirkevnej komunite. Veľa ľudí si potom myslí, že sú pripravení, pretože „vzťahy predsa ovládame všetci“, no zároveň niekde podvedome tušia, že to asi nebude také jednoduché. Tušíme totiž, že tie moderné vzťahy v 21. storočí nie sú také, aké boli pred sto rokmi, že je to dnes oveľa zložitejšie, oveľa náročnejšie a že nemáme na to potrebnú výbavu. Preto je dobré, ak nájdeme partnera, ktorý je pripravený učiť sa a rozvíjať sa.

Veľa mladých ľudí sa dnes venuje sebarozvoju, sebarealizácii, sebapoznávaniu. No ešte nie sme tak ďaleko, aby sme sa dostali do fázy sebarozvoja vo vzťahu. Zatiaľ spevňujeme len svoju individualitu, ale to je len fáza predchádzajúca tomu, aby sme dokázali pracovať na sebe aj vo vzťahu. Najprv musím spevniť sám seba, poznať sám seba, až potom sa môžem rozložiť a odovzdať, rozpustiť sa do intimity – bez strachu, že stratím sám seba. Do tejto fázy mnoho ľudí jednoducho nedospeje.

Ja som však optimista a myslím si, že nás to čaká v ďalších generáciách.

Znamená tá práca na sebe aj to, že keď nevieme byť šťastní sami so sebou, potom nedokážeme byť šťastní ani s niekým iným?

Áno, to je tá polovica cesty. Ja to však obrátim – byť šťastný, alebo skôr spokojný sám so sebou, mať radosť zo svojho života je síce fajn, ale to ešte neznamená, že viem byť s tebou. Ako párový terapeut cítim, že keď som spokojný sám so sebou, to je už síce dosť, ale je to stále príliš málo na to, aby to zaručovalo kvalitný celistvý vzťah. Čiže je to práca na sebe, ale je to iná práca než práca na partnerstve a vzťahovosti.

Prečo ste opravili „šťastný“ na „spokojný“?

S každým rokom som na to slovo čoraz alergickejší. Pre mňa osobne nie je šťastie v živote hodnotou, dokonca mám pocit, že ľudia, ktorí túžia po šťastnom partnerskom vzťahu, si už od začiatku nesú 10-kilové závažie navyše a ich vzťah sa tak skončí rýchlejšie. Túžba po šťastí eliminuje prácu na celistvosti.

Čo je tá celistvosť vo vzťahu?

Je to radosť, spokojnosť, ale zároveň bolesť, ťažoba, frustrácia, priblíženie a pohladenie a potom zase zranenie a oddialenie. To znamená, že fandím skôr kvalitnému celostnému partnerstvu, v ktorom viem, že svoju rolu hrá nielen rozum, ale aj emócie, že niečo bolí a niečo trvá, že sú isté limity, ktoré môžem prijať, ale môžem s tým všetkým aj ďalej pracovať. Lebo viem, že to nejde hneď. V skutočnosti mi to umožňuje byť väčším dobrodruhom, aj keď ku šťastiu to má naozaj ďaleko – na to sú tu rozprávky.

Ktoré obdobia a udalosti sú pre vzťah najrizikovejšie?

Jednou z krízových situácií je už samotné zoznamovanie, potom „zvážnenie“ vzťahu, potom rozhodovanie, či sa zoberieme alebo nie, potom kríza krátko po tom, ako sme sa zobrali a prichádzajú zmeny a odlišné predstavy o rodinnom živote. Krízou môže byť aj rodičovstvo verzus partnerstvo. Alebo odchod detí. Vtedy sa jeden z partnerov začne viac rozvíjať, lebo zrazu precitne a zistí, čo všetko mu vo vzťahu chýba.

Takže jedna výzva za druhou?

Ja to vidím ako super hru, a keď ju pochopíme, môže nás baviť celý život.

Veľa otázok sa dnes točí hlavne okolo svadby – či sa zoberieme alebo nie, či budeme mať spolu deti. A keď sa nám tie deti narodia, tak to zaťažíme našou vnútornou rozmaznanosťou – musíme mať množstvo materiálneho blahobytu. Zoberieme si dve hypotéky a k tomu tri-štyri práce, stávame sa tak trochu supermanmi. A keď ešte k tomu pridáme cieľ byť šťastní, tak to celkom nesedí. A pretože chceme byť aj skvelými rodičmi, čo nám dnes „naozaj ide“, tak čo potom odstavíme ako prvé?

Vzťah?

Presne tak. Keď už je naozaj zle, ešte vždy si dokážeme nájsť nejaký čas pre seba, ale vzťah? Ten počká. Vzťah potom býva u nás niekde v skrini alebo v komore a čaká, kým si ho konečne všimneme. A my mu vždy, keď ideme okolo, hovoríme: „Vydrž ešte chvíľku, už to bude“.

Samozrejme, sú aj obdobia, keď je to ťažšie a keď sa partneri navzájom odcudzia, pretože sa skôr venujú niečomu inému – domu, deťom, záhrade. Vtedy môže prísť záchrana v podobe partnerskej krízy. Je to príležitosť, aby sme sa zastavili. Všetky naše ciele a istoty vtedy dostanú „na frak“. Je to veľká príležitosť, ak sa dobre spracuje.

Čo máme robiť, keď už tá kríza príde?

Na to je ťažké odpovedať. Práca na kríze spravidla trvá niekoľko mesiacov. Často je to tak, že kým jeden z partnerov hovorí, že je to kríza, druhý namieta: „Čo ti šibe? Veď my sa máme dobre!“ Môže sa ukázať, že jeden z nich je úplne odpojený, nie je vo vzťahu napojený na toho smutného, odcudzeného, bezmocného a frustrovaného partnera. Takže najprv ich treba dostať do fázy, keď si obaja priznajú, že je to kríza, a ďalšou úlohou je ich k sebe znovu pripojiť. Aby sa mohli otvoriť, prestať sa báť a uvideli tú spúšť, ktorá je za nimi.

Je to naozaj ťažká úloha. Ak majú deti, ťažko im môžete radiť, aby sa vrátili k tomu, čo spolu robili pred dvadsiatimi rokmi – to môže zafungovať u 10 percent párov. Jeden povie, že nemá čas, druhý nemá chuť, alebo sa k tomu prinútia, a hoci to robia, nemajú to naozaj prežité. V hre je množstvo vecí a my musíme tej kríze porozumieť. Kríza je vážne vzťahové symptomatické ochorenie a potrebujeme zistiť symptómy pri tom konkrétnom páre, zistiť, čo sa vlastne stalo, a brať pritom ohľad na jedinečnosť každého vzťahu.

Takže kríza vlastne môže vzťahu prospieť?

Prvým skrytým významom partnerskej krízy je túžba zastaviť šialený prúd, v ktorom ideme. Aby sa partneri zastavili, pokľakli a začali sa pozerať z istého nadhľadu na to, čo sa to s ich vzťahom stalo. Aby sa nikam neponáhľali. Paradoxne keď sa partneri takto zastavia a rozhliadnu sa, ďalším krokom nie je riešiť partnerský vzťah, ale premýšľať nad tým, čo sa to vlastne stalo mne. Práca na transformačnej fáze znamená, že sa najprv musím dostať do kontaktu sám so sebou. Pýtať sa, ako to, že som sa dostal až sem, ako to, že som prestal byť vnímavý, ako to, že som sa prestal pýtať, ako to, že som prestal mať chuť. Sú za tým nezahojené emócie, krivdy, sklamania? Sú to odmietnutia, ktoré som nespracoval a len som ich hodil za hlavu? Samozrejme, často to sprevádza veľký smútok, plač, bolesť aj veľký hnev. Ale potrebujeme to spolu prejsť, prežiť to. Až potom sa môžu rodiť nové veci.

Hovoríte o odpojenosti. Ako k nej vo vzťahu dochádza?

Ako som spomínal, keď sú ľudia zamilovaní, sú v symbiotickej fáze, po nej nastáva fáza diferencie, čiže znova sa akoby oddelíme a ďalšia fáza je, keď sa musíme naučiť vo vzťahu pulzovať – ísť do blízkosti a do oddialenia. Aj to oddialenie je úplne v poriadku, ale keďže v dlhodobom vzťahu riešime množstvo rôznych vecí, zrazu sa začneme odďaľovať viac a už sa nevraciame alebo sa nevraciame až tak blízko. Keď sa dlhší čas vyvíjame v odlišnosti, postupne prichádzajú konflikty, a pokiaľ ich nevieme spracovávať, tie emócie v nás zostávajú mesiace, roky a pridávajú sa k nim ďalšie a ďalšie. A keďže svojho partnera milujeme a máme radi pokoj, tú emóciu vždy radšej prehltneme a neriešime to. Jedno-dve také prehltnutia sú v pohode, ale keď sú ich stovky, postupne vytvárajú emocionálny hnis. Potom odcestujeme na peknú dovolenku, no vzájomná blízkosť v nás zrazu prebúdza ten emocionálny hnis – vyplavujú sa veci, o ktorých sa potrebujem rozprávať.

Práve tieto vnútorné veci majú ohromný vplyv na naše vzťahy. Nehovoríme o nich, často o nich ani nevieme a partner nerozumie, prečo mu zrazu niečo vyčítame. A postupne sa tak od seba odpojíme.

Odpojenie nám umožní, aby to tak nebolelo, aby sme sa tým toľko netrápili. „Už som mu to odpustila.“ „Fakt, a ako ste to urobili?“ „Tak, časom.“ To znamená, že to v skutočnosti len potláčame, vytesňujeme. Je to prirodzený obranný mechanizmus, no keď to urobíme veľakrát, vtedy sa objaví to oddialenie. Už sa o tom nedokážeme rozprávať. Pretože sme tak silno nabití emóciami a jedna z prvých vecí, ktorá odíde, je schopnosť počúvať.

Práca na vzťahu teda môže byť veľmi bolestivá. Aj preto sa tomu mnohí bránia? Lebo je to naozaj drina?

Myslím si, že to nie je drina. Len to zatiaľ nie je našou prirodzenou súčasťou. Keď už vieme pracovať na sebe vo vzťahu, potom to nie je drina a bolesť, je to intimita. Je to ako plakať so svojím partnerom, pretože to bolí a on mi to umožní. Keď môžeme byť spolu v tej bolesti, je to ohromne hrejivá a zbližujúca skúsenosť, vysoko intímna vec. Lenže my tú intimitu máme často zloženú niekde pod slnečníkom, kým my si zatiaľ niekde lietame.

Nie je to drina, no neviem to nazvať ani inak ako prácou, hoci aj to mi pripadá ako výkonové slovo, ktoré nepatrí do vzťahového sveta. Výsledkom tejto práce by malo byť to, že niečo viem. Podobá sa to teda na tréning. Keď ideme na tréning a dostanem nového trénera, ktorý nás učí nové veci, čo sme doteraz nerobili, môže nám to pripadať ako drina. Každé učenie je tak trochu drina. Lenže ľudia nechcú počuť, že vzťah je práca. Pretože prídu domov z práce a nechcú „pracovať“ ešte aj na vzťahu.

A keď sa ich vzťah potom skončí rozvodom či rozchodom, neberú to ako svoje zlyhanie?

To závisí od mnohých vecí. Niektorí chodia na párovú terapiu a snažia sa to spracovávať. No nie vždy sa vzťah podarí zachrániť. A hoci sú smutní z toho, že sa to nepodarilo, odplačú si to tam, odsmútia, odhnevajú sa – a vo výsledku prestanú viniť seba aj toho druhého. Hoci sa ten vzťah zachrániť nepodarí, môžu sa viac pustiť, môžu byť slobodnejšími rodičmi, pretože už nie sú zaťažení vzájomnými zraneniami.

Pokiaľ má však niekto celý život pocit, že zlyháva, pretože má povedzme komplex menejcennosti alebo emočnú traumu, taký človek môže aj po rozvode zo všetkého viniť seba. Veľa ľudí si zase v rámci vnútornej racionalizácie nahovára, že oni za to nemôžu a že vinníkom je ten druhý – a potom sa obviňujú navzájom. Najhoršie je, keď jeden z partnerov odíde zo vzťahu veľmi rýchlo a nedá priestor na to, aby sa ten rozchod odkomunikoval. Veľa ľudí má potom pocit zlyhania, hovoria si: „To som mu ani nestál/a za to, aby mi to vysvetlil?“

No pravdou je, že veľa ľudí sa dnes rozvádza úplne zbytočne.

Ako to myslíte?

Prvé mesiace partnerskej krízy im je naozaj zle, majú silný pocit zranenia. Kríza sa totiž odvíja ako po špirále, a keď sa tá špirála začne sťahovať a nám sa ju nedarí obrátiť, potom máme pocit, že sa dusíme. Jeden z obranných mechanizmov nám začne v určitom okamihu generovať únikové fantázie – že nám bude lepšie s niekým iným alebo že nám bude lepšie samým. Lenže to nie je naša slobodná voľba, je to ako pud sebazáchovy, ktorý generuje fantáziu, že kým tu som bezmocný, tam budem môcť aspoň slobodne dýchať. A tak po tom siahneme, a pritom ani nerozumieme tomu, prečo sme to spravili. Aj preto si myslím, že 50 až 70 percent partnerstiev sa rozpadne úplne zbytočne – pretože nevedia pracovať so záťažou vo vzťahu.

Stačilo by niekedy aj počkať a nerozhodovať sa hneď?

Nie, pretože čas nie je liek. Čas je priestor, ale ten priestor musíte niečím naplniť. Čas je miestnosť, ale keď dáte do miestnosti človeka, ktorý krváca, a nebudete nič robiť, tak vám tam vykrváca. Iste, prídu aj obranné mechanizmy: keď niečo bolí dlho, už sa z toho unavíme a tá únava vytvorí sedatívum, vďaka ktorému to už tak nebolí. No v skutočnosti to len poprieme.

To znamená, že čas nič nehojí a nerieši, je to len priestor, ktorý potrebujeme na to, aby sme my začali niečo robiť. Aby sme si uvedomili veci, zastavili sa a rozhliadli. Pripojili sa k sebe a mohli sa potom napojiť na toho druhého.

Z tohto pohľadu je dnes veľká časť rozvodov zbytočná. No z pohľadu ľudí, ktorí sa rozvádzajú, to tak nie je. Majú pocit, že už nemajú na výber, lebo nevedia, že existujú iné možnosti, a jedinú možnosť vidia v rozvode. A najhoršie je, že povedia deťom: „To sa niekedy stáva, že sa maminka s tatinkom už nemajú radi.“ A odovzdajú tak toto posolstvo ďalšej generácii.

Kedysi bolo bežné, že manželia zostávali spolu len kvôli deťom, čo zrejme tiež nebolo dobré riešenie.

Myslím si, že práve to je jedným zo zdrojov úzkostí u dnešných mladých ľudí. Mnohí to získali transgeneračným prenosom a dnes v sebe nesú tú nevyriešenú tému, ktorú im odovzdali ich rodičia. Oni o tom vlastne ani nevedia, ale navonok sa to prejavuje tak, že sa boja alebo devalvujú hodnotu manželstva – „veď je to len papier, to ani nemá význam“. Je tam úzkosť nielen na začiatku vzťahu, ale aj neskôr, keď sa objaví dlhodobejšia nespokojnosť. Vtedy si hovoria: „Ale ja v tomto nezostanem ako moja mama!“ Vzniká tam až akási vnútorná panika – keď si uvedomím, že je to podobné, ako to mali moji rodičia, a ja to nesmiem dopustiť. Namiesto toho, aby sa ľudia vtedy zastavili a začali na vzťahu pracovať, spanikária a nájdu si niekoho iného. Alebo sa radšej hneď rozvedú – hlavne aby nedopadli ako ich rodičia.

Mnohí naozaj odchádzajú až vtedy, keď už majú nového partnera. Nedovolia tak deťom, aby prežili a spracovali rozchod svojich rodičov – hneď si musia zvykať na to, že je tam už niekto iný. Deťom sa tak nasype ešte väčšia bolesť a ešte väčšie zneistenie.

Niektorí vaši kolegovia, napríklad sexuológ Zlatko Pastor, nevidia budúcnosť vzťahov príliš ružovo. Vy uznávate, že existuje transgeneračný prenos a že do vzťahov vstupujeme s úzkosťou, no napriek tomu vidíte ich budúcnosť pozitívne. Máte teda predstavu o tom, ako to môžeme zlepšiť?

Myslím si, že to nemusíme zlepšovať, podľa mňa je to už tu. Pozrite sa, žijeme v čase, keď už vieme, že existuje transgeneračný prenos, prvýkrát za celé stáročia môže jednotlivec prerušiť prúd rodu. Posledných 30 rokov konečne máme aj nástroje na prácu s traumou, vieme pracovať s telom, s hlbokými nevedomými vecami. Nie je to super? Ja v tom vidím veľkú nádej. Teraz to už môžeme len viac šíriť, už nemusíme vymýšľať nič iné, stačí pracovať na nuansách. Máme ohromné know-how, len v tom treba pokračovať. Ja budem len rád, ak povedzme o také tri generácie už nebudú mať terapeuti toľko práce ako dnes. (smiech)

Viem, že súčasná fáza rozpadu vzťahov je pochopiteľná, ale viem aj to, aký má byť ďalší krok, ako s tým môžeme pracovať. Žijeme v spoločnosti, kde to môžeme ovplyvniť. Aj keď ľudia z našej generácie ešte možno raz, dva či aj trikrát spadnú, verím, že aspoň naše deti to už zvládnu. Čím skôr začneme v rodinách a v školách učiť deti, ako zaobchádzať s emočnou inteligenciou a so vzťahovosťou, tým skôr sa to môže našim potomkom podariť. No zatiaľ to nevyzerá tak, že by pre naše vlády bola napríklad aj rozvodovosť témou. Robia sa koncepcie rodinnej politiky, ktoré nemajú žiadne opatrenia zamerané na emočný sebarozvoj a rozvoj partnerstva. Hovorí sa o rodine, ale vôbec sa nehovorí o partnerstve.

Má podľa vás budúcnosť aj monogamia?

Určite. Poznáte knihu amerického novinára Neila Straussa, ktorý preskúmal všetky formy partnerských vzťahov? Nakoniec prišiel k záveru, že monogamné vzťahy majú predsa len najväčšiu stabilitu, najväčší prínos aj najväčšiu budúcnosť.

Vieme, že monogamia je sociálny konštrukt, ale stále je to najmenej problematické súžitie. Problémy môže spôsobovať len „utiahnutý“, príliš zväzujúci model monogamie. Keď dnes premýšľame o vzťahoch a o tom, čo vo vzťahu potrebujeme, zrazu nám monogamia môže pripadať viac ako väzenie než ako dobrodružstvo. A tak sa vrháme do rôznych iných podôb vzťahov – otvorených, tantrických, polyamorných. Samozrejme, je úplne v poriadku si to vyskúšať. Ale myslím si, že čím viac si toho vyskúšame, tým skôr sa presvedčíme o tom, že to nie je cesta. Monogamia má oproti nim obrovskú výhodu, ale musíme sa začať rozprávať o množstve vecí. Napríklad nielen o nevere, ale aj o vernosti. O vernosti dnes mnohí začnú hovoriť až vo chvíli, keď sú neverní. A pritom je podľa mňa dôležitou témou práve to, ako si zostať celý život verní. Nie preto, že sa to má alebo že to hovorí desatoro, ale preto, že to naozaj chceme žiť. To je podľa mňa veľká téma do budúcnosti.