Mladí ušli, starší boli mŕtvi v priekopách, spomína slovenský veterán na útok Chorvátov

„Videl som mŕtvoly v priekopách aj to, ako chorvátska armáda rabovala spotrebnú elektroniku či brala autá,“ hovorí slovenský veterán v misiách OSN.

Ako si spomínate na operáciu Búrka?

Pred operáciou nás presunuli do Knina, hlavného mesta takzvanej Republiky Srbská Krajina (republiky Srbov v Chorvátsku, pozn. red). Útok sa začal 4. augusta o piatej hodine ráno. Naša jednotka mala pôvodnú úlohu ženijné zabezpečenie na veliteľstve južného sektora. Po zmene situácie sa úlohy menili podľa potreby.

Robili sme opevňovacie práce, strážili sme južný perimeter kasární, evakuovali sme mestskú nemocnicu, civilistov z mesta. Stavali sme utečenecký tábor pre ľudí, ktorým sa podarilo utiecť a dostať sa k nám. Zabezpečovali sme vodu pre mesto, kasárne, utečencov. V tom čase bolo v Knine 30 až 40 slovenských vojakov.

Prečítajte si

Po chorvátskej armáde zostala prázdna Krajina, operácia Búrka má 20 rokov

Kedy ste sa dozvedeli o operácii? 

Štvrtého augusta o štvrtej ráno, keď nás zobudili a vyhlásili poplach, červený signál. Presunuli sme sa do bunkra. Asi po štyridsiatich minútach sa nič nedialo, tak sme sa vrátili naspäť. Po pätnástich minútach sa to začalo. Ak velenie informovali o útoku, nám to nepovedali.

Čo to znamená? 

Prvé, čo som počul, bola explózia rakety, nado mnou sa rozletelo okno. Následne začali dopadať rakety, pridalo sa i delostrelectvo. Na druhý alebo tretí deň prišli chorvátski vojaci priamo do mesta a rozmiestnili tanky priamo pred našimi kasárňami.

Aká bola vtedy úloha modrých prilieb OSN v meste? 

V Knine bolo veliteľstvo južného sektora misie OSN, sídlil tam úrad vysokého komisára OSN pre utečencov i civilné humanitárne organizácie. My sme boli ženijná jednotka v rámci misie UNCRO. Vojaci, ktorí boli priamo v ružovej zóne, teda na demarkačnej línii, mali na starosti monitorovanie situácie, pohyb bojujúcich jednotiek a nedovoliť vstup bojovníkom a vojenskej technike do tejto zóny nad rámec dohôd.

Keď napríklad chorvátska armáda útočila cez český sektor pri mestečku Perušič, bombardovali i pozorovacie stanovisko českej armády a dvoch Čechov zabili a troch zranili. Pri útoku chorvátskej armády im v tom mali modré prilby zabrániť a predísť humanitárnej kríze a chrániť civilné obyvateľstvo. Ako to zvládli, sme sa dočítali v správach.

Čo sa dialo, keď prišli chorvátski vojaci do Kninu?

Od rána bolo počuť v rádiu, ako Chorváti vyhlasovali: „Zostaňte doma, nič sa vám nestane, čakajte na príchod chorvátskej moci.“

To hovorili Srbom?

To hovorili ľuďom, ktorí ostali. Pripomenulo mi to ten český vojnový film, kde nemecký dôstojník opakoval „Ženy a deti do vagónov, muži ku stene, nič sa vám nestane.“ Niečo podobné sa stalo aj tam. Keď sme evakuovali našich vojakov, po priekopách sme videli mnoho mŕtvych ľudí, väčšinou starých ľudí, mladí poutekali, srbských vojakov bolo málo. Už v ten večer pred útokom, keď sme prišli do mesta, bolo prázdne. Knin vždy žil svojím životom, no vtedy bolo v uliciach tak 4 a pol človeka.

Po vstupe chorvátskej armády do mesta nás z bezpečnostných dôvodov nepustili von z kasární. Keď povolilo prvé napätie a začali sme plniť úlohy v sektore, videli sme mnoho vypálených domov, rozbité okná, pred domami boli naukladané veci, čo mali nejakú hodnotu (televízory, práčky, chladničky nábytok). Chorvátski vojaci ich nakladali na vojenské autá a odvážali preč. Videl som nákladné autá chorvátskej armády, ktoré odvážali osobné autá s miestnou registráciou: Mercedesy, Audiny, BMW.

Čiže srbský majetok? 

Vojnová korisť. A keď odchádzali nákladné autá s vojakmi, i tie menšie, na každom bola spotrebná elektronika, nábytok. Z pohľadu teórie je jedna vec regulárna operácia, a druhá vec, keď sa to spojí s rabovaním a „čistením územia“. V skutočnosti sa to od stredoveku nezmenilo. My sme tam mali obrnený buldozér a i ten skonfiškovali. Nevrátili ho.

Prinútili Chorváti Srbov odísť či väčšinou utekali sami? 

Vojna trvala temer 4 roky a ľudia na oboch stranách si dobre pamätali, čo sa dialo, keď vypukli nepokoje. Myslím, že exodus je ten termín, čo vystihuje rozdiel medzi chcem a musím. Ako inak nazvať rozhodnutie niekoľko tisíc etnických Srbov opustiť svoje domovy a cez územie Chorvátska (pre nich nepriateľské) sa dostať na územie Juhoslávie? Postupujúci vojaci chorvátskej a bosnianskej armády odrezali utečencom únikové cesty a územie „vyčistili.“ Niekoľkým ľuďom sa podarilo ujsť do Bosny. Chorváti ešte predtým, ako zaútočili z chorvátskej strany, už útočili z bosnianskej strany. Republika Srbská Krajina susedila s Chorvátmi a na strane Bosny s bosnianskou časťou kontrolovanou Chorvátmi. Oni už začali prípravné práce na útoky z východnej strany.

Štvrtého augusta, zaútočili z chorvátskej i bosianskej strany za podpory letectva NATO. Paradoxom bolo, že celá vojenská operácia i s „vyčistením územia“ sa odohrala v zóne UNPA – Oblasť pod ochranou vojsk OSN a za podpory letectva NATO.

Videli ste zabíjanie na vlastné oči?

Videli sme už len mŕtvoly. Keď sme evakuovali nemocnicu, boli tam ranení vojaci aj civili. Rozprávali neuveriteľné príbehy. Prišiel jeden pozorovateľ a hovoril, že videl, ako sa dvaja srbskí policajti vzdávajú Chorvátom a tí ich tam zastrelili. To bolo aj oficiálne odreportované. Medzi prvými utečencami bola i etnická Češka, pôvodom z Daruvaru. Veľa ľudí jej vďačí, že ich pustili do kasární a zachránili ich. Tesne po operácii sa vytvorili koridory v severnom sektore, ktorými sa utečenci snažili uniknúť. Na niektorých miestach ich pobilo chorvátske a bosiansko-moslimské delostrelectvo.

Po operácii sme do obrnených transportérov zbierali ľudí. Mesto bolo stále ostreľované. Pri jednej z jázd neďaleko od nášho obrneného transportéra vybuchol granát – okrem škrabancov na „laku“ bez strát.

Vy osobne ste tiež schytali dve črepiny. Ako sa to stalo? 

Je to ako chytiť kamienok na predné okno auta. Nijako sa netreba pričiniť, priletí si, neviete ani, komu poďakovať, a ste rád, že nerozbilo celé okno. Išiel som po dvore a na mieste, kde nebol nijaký vojenský cieľ, vybuchlo niekoľko granátov. Hrdinsky som sa obrátil chrbtom a chrbát som mal ozdobený jazvami. Boli to len škrabance. Keby to bolo bližšie, bolo by to horšie.

Zostali v meste nejakí Srbi?

Dobrá otázka. Fakt je, že štatistický pomer oproti roku 1991 sa výrazne zmenil, a aj keď som po vojne tade prechádzal a i dodnes je väčšina tých dedín prázdna. Aj to mesto Knin už nie je také ako predtým. Čo som pochodil miesta, kde som slúžil, sú to miesta duchov.

Aký je váš názor na Oluju? Bola to oprávnená operácia alebo to už prekročilo hranicu etnických čistiek?

Operácia Búrka z vojenského hľadiska bola dobre pripravená i zvládnutá. Krajinskí Srbi stratili svoju počiatočnú vojenskú i politickú iniciatívu z roku 1991, zabetónovali sa na pozíciách a po strate podpory z Belehradu bolo len otázkou času, kedy dôjde Chorvátom trpezlivosť a urobia si poriadok na svojom dvore. Pre úplnosť je dôležité pripomenúť spôsob, ako HDZ (Chorvátska demokratická strana) viedla Chorvátsko k nezávislosti v roku 1991. A keďže Srbi majú svoju historickú skúsenosť s existenciou nezávislého Chorvátska, boli ochotní veriť myšlienke veľkého Srbska a konflikt bol na spadnutie.

Ako v každom konflikte, keď sa rúbe les, lietajú triesky, a môj osobný názor je, že Chorváti robili etnické čistky aj predtým na územiach, ktoré dobyli. Ak ste počuli o Operácii Medak Pocket (v roku 1993, pozn. red.), tam bola dohoda, ktorú Chorváti nedodržali a vypálili tam niekoľko srbských dedín a pobili miestne srbské obyvateľstvo. Akým termínom to pomenovať?

Boli ste svedkom aj podobných zločinov zo srbskej strany?

Mám osobné skúsenosti z leta 1992, keď sa otvoril bosniansky front a zabezpečovali sme tábor pre presídlencov pri Dolnom Lapači a evakuáciu bosnianskych moslimov, ktorí utekali pred násilím zo strany Srbov. Silnejšia skúsenosť bola, keď sme chránili chorvátsku dedinu Podlapača v Srbskej Krajine. Polovojenské i uniformované srbské jednotky terorizovali miestne obyvateľstvo. Naším príchodom sa život znormalizoval a ľudia sa prestali báť. Sú to príbehy obyčajných ľudí, ktorí sa stali obeťami propagandy. Príbehy, ktoré znejú neuveriteľne v 20. storočí.