Denník N

Prežili život ako náhradníci – deti, ktoré mali rodičom zahnať smútok za mŕtvym súrodencom

Ilustračné foto - Flickr.com/John Grivas
Ilustračné foto – Flickr.com/John Grivas

V minulosti bolo celkom bežné, že keď rodičom zomrelo dieťa, rýchlo nato sa im narodilo ďalšie. Takýmto deťom sa hovorí náhradné a ony sa tak často aj cítili.

Viete, čo spája Carla Junga, Salvadora Dalího, Vincenta van Gogha či Petra Sellersa? Okrem toho, že sú známi na celom svete, a ich výnimočnosti aj to, že boli takzvanými náhradnými deťmi. Narodili sa po smrti svojich súrodencov, aby rodičom nahradili stratu.

Dalí a van Gogh dostali dokonca aj rovnaké mená ako ich zosnulí súrodenci, Sellersa síce pokrstili ako Richarda Henryho, ale jeho rodičia ho volali Peter po bratovi, ktorý sa narodil mŕtvy.

V minulosti bolo náhradných detí pomerne veľa, lebo bola vysoká aj novorodenecká či detská úmrtnosť. Pôrody boli aj v prípade komplikácií prakticky len domáce, neexistovalo očkovanie, antibiotiká, medicínske znalosti boli slabšie, bolo viac chudoby, vojen, nepokojov, domy neboli bezpečné a častejšie dochádzalo k smrteľným úrazom.

V tých časoch sa aj k smrti dieťaťa pristupovalo inak ako dnes. Rodičom sa odporúčalo, aby príliš dlho nesmútili a mali ďalšie deti. Nie náhodou sa aj u nás ešte nie tak dávno o deťoch hovorilo „pánboh dal, pánboh vzal“.

V západnej, judeo-kresťanskej tradícii sa za prototyp náhradného dieťaťa považuje Šét. Bol to syn Adama a Evy, ktorý sa narodil po tom, čo jeho brat Kain zabil zo žiarlivosti iného Šétovho brata – Ábela. Podľa tradície Boh „dal“ Šéta Adamovi a Eve ako náhradu za Ábela.

Fenomén náhradných detí zaujíma aj psychológov, ktorí sa ich podrobnejšiemu skúmaniu venujú asi od 60. rokov minulého storočia. Mnohé z týchto detí totiž trpeli aj v dospelosti úzkosťou, nízkym sebavedomím, perfekcionizmom či obsedantno-kompulzívnymi poruchami vyplývajúcimi z presvedčenia, že nie sú dosť dobrí, že vždy musia uspokojiť rodičov a vyhovieť im, trápili ich pocity viny. To všetko sa negatívne podpísalo pod ich životnú spokojnosť, ale aj vzťahy s rodičmi, partnermi aj s vlastnými deťmi.

Si tu za všetky deti v rodine

71-ročný izraelský lekár Avner je tiež náhradným dieťaťom. Aj on prežil mnohé z pocitov, ktoré sú opísané vyššie, ale jeho príbeh je ešte špecifický tým, že je naviazaný na príbeh celého národa.

Avnerovi rodičia mali obaja po štyridsiatke, keď sa narodil. „Bol som považovaný za zázrak. Nielen preto, že moja mama už bola staršia, ale hlavne preto, že keď sa vrátila z tábora, vážila asi 44 kíl a potom ešte absolvovala strastiplnú cestu do Izraela,“ rozpráva Avner, podľa ktorého sa jeho mama už nikdy kompletne nezotavila. „Už som bol medik, keď som si plne uvedomil, že mama otehotnela, hoci jej telo na to vôbec nebolo pripravené, a že sme všetci mali veľké šťastie, že to vôbec prežila.“

Jeho rodičia pochádzali z Poľska, kde mali až do holokaustu solídny život a veľkú rodinu. Z koncentračných táborov sa vrátili len oni dvaja. Stratili šesť detí, rodičov, súrodencov, netere a synovcov, dohromady takmer 50 ľudí.

„Jasné, že som bol náhradným dieťaťom, nielen za mojich súrodencov, ale ako mi rodičia zvykli hovoriť, za všetky deti v našej v rodine. Keď som bol trochu starší, deťom z našej generácie narodenej v prvých rokoch po vojne a po vzniku štátu Izrael hovorili, že my sme vlastne taká náhrada za všetkých tých, čo zomreli v táboroch. Akokoľvek chápem celý ten étos, nemyslím si, že nám to bolo vždy príjemné,“ spomína si.

So svojimi rodičmi zakúsil dva princípy výchovy, ktoré sa často objavujú vo výchove náhradných detí, a o oboch hovorí ako o „problematických“.

Mama sa o neho až nenormálne bála, volala lekára pre každú hlúposť, zakazovala mu chodiť von, niekedy tak drhla pri umývaní ovocie, že z neho takmer nič nezostalo. „Samozrejme, že som to ako decko nenávidel. Utekal som z domu, robil som problémy v škole, u susedov. Ako som ja mohol vedieť, že mama tak fanaticky dbá na čistotu, lebo sa dopočula, že dve moje sestry zomreli na týfus, a mala preto paniku z nečistoty?“ pýta sa Avner a dopĺňa, že mamina úzkostlivosť sa stále stupňovala. Neskôr jej diagnostikovali duševnú chorobu spôsobenú aj utrpením v tábore a stratou detí.

Otec zase Avnera stále prirovnával k jednému z jeho bratov. „Eli bol dobrý žiak, vynikajúci huslista, krásne spieval, bol úslužný k starým rodičom. Bol prvorodený, otec sa v ňom videl. Ja som bol len jeho nedôstojná náhrada, a hoci sa otec snažil maskovať sklamanie, nie vždy mu to vyšlo. U mňa to malo ten efekt, že najprv som sa usiloval byť druhým Elim – a keď to nešlo, rebeloval som, aby som bol jeho pravý opak. To len zvyšovalo otcovu frustráciu a prehlbovalo smútok za stratenými deťmi.“

Avner rodičom aspoň splnil sen a stal sa lekárom, ale inak svoj život hodnotí ako príliš komplikovaný a smutný. Vzťahy s rodičmi poznačil ich krutý osud, keď sa sám stal otcom, nevedel čo a ako. „Bol som ženatý dvakrát, mám deti od dvoch žien a v oboch prípadoch boli nezhody o výchove vážnym problémom. Obe moje exmanželky mi vyčítali, že neviem dobre komunikovať, že som chladný, nikdy vlastne nevedia, čo si myslím a kto vlastne som. To som nevedel ani ja.“

Mama chcela niekoho v kolíske

Adriana sa narodila zhruba tridsať rokov po Avnerovi v celkom inej krajine, v odlišnej spoločenskej situácii rodičom, ktorí nepoznali vojnu ani strádanie.

„Naši boli taká obyčajná rodina v socialistickom Československu, v podnikovom byte, v poradovníku na škodovku. V roku 1976 sa im narodil prvý syn, Andrej. Keď mal štyri mesiace, mama ho jednej noci o polnoci nakŕmila a uspala. Ráno už nežil. Diagnóza: syndróm náhleho úmrtia dojčiat. Bolo to nepochopiteľné, pre mojich rodičov obrovský šok, veď len pred pár hodinami to bolo čulé, zdravé, dobre prospievajúce bábätko,“ opisuje Adriana udalosti predchádzajúce jej narodeniu.

Ona prišla na svet 13 mesiacov po smrti Andreja. Rodičom to tak všetci radili. Príbuzní, známi, farár, ešte aj lekárka v nemocnici, čo im vystavovala správu kvôli synovmu úmrtnému listu. „Vtedy sa asi nemyslelo na to, že rodičia by si to mali možno ‚odsmútiť‘, prejsť si všetkými fázami smútku. A tak som prišla na svet, a ako som sa dozvedela neskôr, hneď to bolo sklamanie. Naši chceli náhradu čo najbližšiu originálu, no ja som bola dievča,“ vraví Adriana.

Svoje detstvo považuje za nie veľmi šťastné. Rodičia neprestali byť smutní ani po jej narodení, mali manželskú krízu, ktorá sa skončila ich rozvodom. Ona zostala s mamou, otec o ňu nemal veľký záujem.

„Bola som taká tichá myška, mama bývala často nahnevaná, tak som ju nechcela dráždiť. Keď som bola staršia, stále som mala na tanieri, že škoda, že nie som syn, lebo na všetky opravy v byte musí niekoho volať a platiť mu. Raz som jej vykričala, načo ma vlastne mali, aj tak sme všetci len nešťastní, a ona mi odpovedala, že nemohla zniesť pohľad na prázdnu kolísku. Vtedy som sa skutočne cítila ako nejaký náhradný diel,“ rozpráva Adriana.

Rodičov vlastne ani neviní, myslí si, že nedostali po bratovej smrti adekvátnu pomoc. „Pripadá mi to, ako keby si všetci mysleli, že je lepšie zabudnúť, pohnúť sa ďalej. Nezdá sa mi ani to, že by sa niekto zamýšľal nad tým, aký vplyv to bude mať na tie ďalšie deti narodené po smrti súrodenca, hlavne tak skoro.“

Samotnej Adriane sa stalo, že keď pred pár rokmi potratila, gynekologička jej povedala, že najlepšie bude dlho nečakať a pokúsiť sa znova.

„Bola som z toho otrasená. Ja viem, že ten plod mal len 13 týždňov a vedela som o ňom možno sedem týždňov, ale pre mňa a môjho partnera to bolo naše dieťa. Chcela som si to odrevať, byť nahnevaná, smutná, prejsť si celým tým spektrom. A možno som len podvedome chcela, aby naše ďalšie dieťa nebolo záplatou na moje deravé srdce. Aby mohlo byť samo sebou,“ vysvetľuje Adriana, ktorá však nechce, aby to vyznelo tak, že ľudia, čo sa rozhodnú mať ďalšie dieťa rýchlo po strate prvého, robia chybu.

„Toto sú veľmi osobné rozhodnutia a verím, že každý robí najlepšie, ako vie, a to aj na základe svojich skúseností. Moja je taká, že čas v tomto prípade nejde proti nám.“

Rodičovstvo

Vzťahy

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie